V nefalšovanej poviedke, ktorú raz napíšem ti vysvetlím, ako som to myslel. Ako som myslel. Ako som myslel kedysi. Ako sa z nedávnej činnosti stala činnosť dávna.

V nefalšovanej ti to vysvetlím, ale len potme. Ako som myslel celkom krátko pred napísaním tejto poviedky. Ako krátko, ako krátko som myslel.

V nefalšovanej potme, bez písmen. V prítomnosti nejakých vecí.

V nefalšovanej poviedke ti vysvetlím, aký bol môj cieľ. Moja stratégia. Aká zlomyseľnosť ma viedla. Zlomyseľnosť dynamická, progresívna. Nadovšetko animálna. Termodynamický pohľad hada.

Vysvetlím ti, čo som sledoval. Alebo koho. Čí pohyb, čie gesto. Čí záchvev. Áno, nie vec, ale osobu, skôr osobu som sledoval. Vec v osobe, falošnú vec v nefalšovanej osobe. Vec sfalšovanú na obraz osoby, rozumieš?

A či som vôbec niečo sledoval, aj to ti vysvetlím. Potme, bez písmen.

Sprvoti som nevedel, že bude len jedna.

Vlastne nikdy nebola jedna, nikdy, ani na chvíľu nevedela byť jednou. Správne triafaš, bola to skupinka. Či v nej bola rozpustená? Vnútorne rozprestrená? Či tá jedna osoba bola v nej, v skupinke rozpustená? A preto som si myslel, že je len jedna? A preto sa mi neskôr zdalo, že ich je viac? Bola rozpustená? Osoba v osobe? Jedna osoba v sebe samej. Alebo skupinka v osobe?

Či jedno bolo vystlané druhým?

Spočiatku sa mi zdalo, že odtiaľ, od vedľajšieho stola, sledujem celú skupinku v popredí. Interakciu, diagonálne dialógy, gestiku. Dorozumenia, zhody a zvady. Lichobežníky, kužele, mnohouholníky.

Skupinka v popredí, ty k nej máš bližšie.

Od vedľajšieho stola, v tej zapľuvanej krčme.

Lebo vtedy sa ešte pľuvalo. A vtedy sa upratovalo inými spôsobmi. Iné pohyby, iné zanietenia, iné čistiace prostriedky. Iné chápanie poriadku. Videl som na tvári, na alkoholom rozožranej tvári upratovačky, že si pamätá časy. Časy, pomyslela si, keď som sa na ňu díval. Časy, v ktorých sme v hustejšej špine žili čistejšie.

Potme sme čítali zreteľnejšie.

Falošná čistota, mohla si pomyslieť, keď som sa na ňu podíval od vedľajšieho stola. Mohla si pomyslieť, keby sa bola dala na štúdium zaručene zbytočnej vedeckej disciplíny. Faloš defınovaná ako neodpustiteľná podmienka čistoty. A naopak.

V tej zapľuvanej krčme našej mladosti.

Mladosti? Staroba nejestvuje, zahundrala, keď do seba prevrátila ďalší pohárik. Staroba, staroba nie. Len o čosi dlhšie trvajúca mladosť. Až kým sa nezačneš podobať na zvráskavené, hnijúce jablko. Zvráskavená, hnilobná mladosť.

V nefalšovanej poviedke jablká nevystupujú – Toto treba. Toto takto treba, kategoricky

Vyhlásiť. Rezolútne. Raz a navždy. Len žiadne jablká. Uzavrieť, čo sme si už vyjasnili.

Dokedy trvá navždy potme?

V nefalšovanej, len a len v nej, spisovateľ konečne ukáže svoje remeselné zručnosti. Neukáže všetko, len remeselné zručnosti. Ani tie však neukáže všetky. Niečo si musí nechať pre ďalšie nefalšované poviedky. Každá z nich bude jedinečná. Niečo si musí nechať pre veľký román. Na ktorý sa pripravuje trpezlivo, bedlivo, celé desaťročia, v nefalšovaných poviedkach. A svet jedného dňa zhíkne.

Remeselná zručnosť sa nezaobíde bez istého nadhľadu. Bez primeraného, rozumného, samozrejme. Musí predsa, spisovateľ musí predsa ukázať aj kúštik úprimnej emócie. Odhrnúť oponu inak podmanivého nadhľadu.

Nadhľad si udržujem nielen pri svojej práci (nielen nad ňou), ale aj pri sebe. Pri sebe si ho udržujem tak, že si ho udržujem nad sebou. Od práce si udržujem odstup, pri sebe si udržujem nadhľad. Od práce odstupujem, nad seba vystupujem. Horizontála a vertikála. Chýba už len prepona.

Nadhľad si neprestávam udržovať. Z pochodia svojich skúseností, z poschodia určitých znalostí, z poschodia pomerne výživne pestovaných pochybností sa dívam na svoju prácu, na seba, na politickú situáciu, na bzukot žurnalistov, na výkony sympatických i konkurenčných kolegov, na sčítanosť čitateľov, na vlastnú ochotu kradnúť, imitovať, kombinovať, variovať, prekrúcať, zveličovať. Darmo, autor nefalšovanej poviedky sa musí uchyľovať k inej ako bežnej morálke. K morálke mimobežnej. Jazyk, písaný jazyk, je obmedzenejší ako každodenné dianie, preto isté činy v literatúre neslobodno odsudzovať. Chodíme zľava doprava a potom sprava doľava. Ako vo veľkej smradľavej klietke zoologickej záhrady.

Nadhľad si udržujem vytrvalo, falšujem bez prestávky.

Niekto si na to zvyká ťažko. Niekto poľahky. A ja? Nepremýšľal som o tom. Ani teraz nepremýšľam. Žijem v odklade. Inak by som nemohol, celkom uvoľnene, vysedávať v tejto zapľuvanej krčme čejsi mladosti.

Lebo nikdy, ani na chvíľu nešlo o tú moju.

To si, dúfam, už pochopil.

Pochopil, a nie pochopila, hoci sa neprihováram mužovi. Mužovi sa nemožno prihovárať. Väčšinou počúva. Nebásni o nedobytných hradoch. Nepotrvá dlho a obeť zavetrí krv ostatných obetí.

V každom čitateľovi sa prihováram veci v ňom. Vec je podľa pravopisu ženského rodu. Ale ja ju vnímam ako čosi mužské. Vidím vec – na ulici alebo na stole – a vôbec mi nenapadne, že by mala byť ženského rodu. Vec zásadne vnímam ako čosi nehybné. Je v každom čitateľovi. Či je vec v čitateľovi tým, čo číta, alebo naopak, tým, čo nečíta, neviem posúdiť. Vec v čitateľovi bude pravdepodobne tým, čo číta len s polovičnou pozornosťou, na pol ucha, na pol žrde, lebo radšej by písala. Vec v čitateľovi je čosi, čo pri čítaní myslí na písanie. Mučivý nepokoj agilných diletantov.

Zviera, ktoré je schránkou veci, zavetrí krv.

Takže až v nefalšovanej poviedke budem môcť pokračovať. Ale záleží na tom? Ruku na srdce.

Vec v čitateľovi položila ruku na srdce.

Na čie srdce? Na srdce veci, samozrejme. Vec má totiž ruku. Ruku v čitateľovi.

Záleží mi na pokračovaní?

Pravdaže, veď neklesám, ale stúpam – do animálneho bytia. Do nadbytia. Až v nadbytí budem dravo nadbytočný.

Na pokračovaní záleží, ale nie mne. Nie? Musím si klásť takéto otázky, ak chcem, aby poviedka aj naďalej zostala nefalšovaná. Musím si takéto otázky klásť, ale nemusím si ich zapisovať, nemusím ich vkladať do poviedok. Také čosi si predsa nesmiem nakázať.

Nemusím ich vkladať do poviedok a poviedky nemusím posielať do časopisov.

Položím si otázku, takú, takú tú otravnú, ktorá trá- pi iba mňa. Načmáram ju do zápisníka, ale nedovolím si, aby som ju prepísal do počítača. Položím si ju tú, ktorá trápi iba vec vo mne, vec v bývalom čitateľovi, vec v ubúdajúcom spisovateľovi, a nechám ju tam. Nedovolím veci, aby sa vyklonila do publikovaného textu.

Nemusím si klásť otázky. Lepšie povedané, nemusím si predstavovať otázniky na konci viet. Na koncoch vety. Na prahu konca sa tlačia konce. Zatiaľ veľmi nevedno o nich, lebo sa správajú slušne, čušia. Negestikulujú.

Vety sa tvária, že sa končia znamienkami. V skutočnosti každá z nich je len preťatá. Takej niet, ktorá by nebola. Uchá si nám zvykli na určitý rytmus, spád, očakávania. Ťažko si prevykať na dačo inšie. Kozmos asi sotva pozná rytmus našich viet. Viet, o ktorých si myslíme, že sú ukončené a nie preťaté.

Jedného dňa sa veľký temný kozmos priblíži k nášmu malému svetlému kozmu a vnúti nám iný rytmus. Začujeme ho, zaručene ho začujeme, ale nie ušami. Vtedy už popraskajú bubienky, z úch sa vyvalí krv.

Popraskajú nielen bubienky, ale aj pokožka, žily, orgány, oči, mozgy. Rozprskneme sa. Ale vec zostane. Vec v čitateľovi. V čitateľovi kozmu. Ale o tom sa asi sotva dá v nefalšovanej poviedke písať.

Nefalšovaná poviedka trvá večne a väčšinou nezostupuje do textu.

Pokračovať znamená falšovať. Ale v mimobežnej morálke písania sa to nepovažuje za prehrešok. Bežná morálka je takisto nepotrebná, ľudkovia by sa bez nej poľahky zaobišli. Stačil by návrat k ohľaduplnosti. V písaní však ohľaduplnosť je neprípustná.

Ale čo sa stalo so skupinou? Nakoniec sa ten jeden rozplynul v skupinke? Alebo skupinku prehltol ten jeden? Jeden s vecou v sebe? A kto to vlastne bol? A čo na to pozorovateľ od vedľajšieho stola, v tej zapľuvanej krčme?

Toľko znamienok na konci viet!

V tom kozme, v tom veľkom temnom, sa ten kozmos, ten malý svetlý, nakoniec rozplynul. V tom malom kozme, v tom svetlom, sa ten veľký kozmos, ten temný, nakoniec nekonečne zmenšil a rozplynul. Nič nezaniklo, nič nevzniklo.

V nefalšovanej poviedke, ktorú, ako vidím, napíšem už čoskoro, ti vysvetlím, ako som to všetko myslel. A či som vôbec myslel. A či vôbec myslenie a písanie môžu prebiehať súčasne.

V nefalšovanej poviedke, ktorá ma, ako verím, vyslobodí odtiaľto, sa ku mne načahuje jeden zo spomínaných kozmov. Alebo aj obidva. Ale to ma teraz netrápi. A netrápi to ani teba. Netrápi to žiadnu vec v žiadnom čitateľovi. Lebo sa pýtam. A na konci bude nasledovať znamienko predstavujúce ruptúru.

Ako vyzerá celá táto množina slov takto usporiadaných?

O čom rozpráva takéto usporiadanie potme?