Scenéria nebola scenériou, ale nemožno tvrdiť, že by bola fotografıou. Bol to nakoniec jeden malý morský mys. Spoznával som to miesto, avšak kedy som tam bol? Nemohol som si spomenúť a to
ma znepokojovalo. Vtedy som vzal lupu a pokúsil som sa preskúmať okraje skál. Začal som podrobne prehľadávať ich úzke, vlnami obmývané výbežky, ktoré stupňovito vystupovali smerom hore, a môj nepokoj sa zväčšoval. Neskôr mi napadlo niečo iné. Namiesto toho, aby som skúmal pomocou lupy, obrátil som fotografıu. Bolo to jasné a zároveň jednoduché: presne na jej opačnej strane sa nachádzala skutočná scenéria. Na vrchole mysu sa belel kostolík nazývaný Zlatý prameň, ale to bolo pred dvadsiatimi rokmi.
Žiadna dávna minulosť.
Zastavil som sa vedľa svätyne malého kostola a obzrel som sa dookola. Vo vzduchu však nič neviselo. Obrátil som sa sklamaný na odchod. Vtom som začul Popi, ako na mňa volá. Zjavila sa presne tak ako vtedy a podišla ku mne.
– Toto si chcel?- povedala. -Aby sme znovu vystúpili na bralá?-
Čo mi prinášal jej hlas? Vtedy sme sa hore na bralách milovali. Niečo sa vo mne zlomilo. Toto to bolo – bol to tento nepokoj, mohol som ho konečne vidieť. Toto som chcel. Ale nebolo to možné znovu zopakovať.
– Prečo?- spýtala sa ma Popi.
– Museli by sme odtiaľto vyjsť.
– Odtiaľto?- pozrela sa na mňa prekvapená.
Vzadu za kostolom sa týčila zvonica z betónu. Videl som ju po prvýkrát. No napokon to nebola zvonica, bola to zavlažovacia veža, ale bez nádrže na vrchole. Toto mnou značne otriaslo, ale musel som tam zotrvať. – Prešlo dvadsať rokov,- povedal som jej. Nemôžeme nič urobiť, skutočnosť sa neopakuje. Musíme z nej vyjsť.
Zdalo sa, že to nepochopila.
– Musíme ísť dopredu,- povedal som jej.
– Kam? Do fotografıe?
– Áno. Neexistuje iný spôsob.
Súhlasne sa usmiala.
– Nie je možné, aby sme prešli,- povedala. Mys nemožno vrátiť, nie je papier.
Opanovala ma hrozná beznádej. Chytil som ju za ruku.
– Poď, povedal som jej. Prejdeme.
A nakoniec sme prešli. Prešli sme cez póry drsnej fotografıe bez toho, aby sme sa odreli.
Ľahli sme si na ten istý výbežok ako vtedy a Popi sa prikryla plachtou. „Stala sa pseudoostýchavou,“pomyslel som si. Avšak chcela sa vyzliecť a nechcela, aby som ju videl.
– Porodila som už dve dcéry a rozkysla som sa,- povedala mi.
– To mi nevyčítaj, nie sú moje.
– Práve to ti vyčítam.
Bola nahnevaná, cítila sa dotknutá alebo ma chcela zraniť? Zrazu odhodila plachtu, postavila sa a po výbežkoch skál zostúpila dolu. Teraz jej bolo jedno, že ju vidím nahú. Na pobreží sa zastavila, sklonila sa a ponorila si ruky do vody. Nie, nebol to už divoký kvet. To bolo evidentné. No rozhodne sa nerozkysla: len sa zaoblila na správnych miestach. Na plošine jej kľúčnych kostí by sa teraz mohla pohodlne rozprestrieť moja láska. Moja strádajúca láska.
Postavila sa a otočila smerom ku mne. Držala niečo, čo sa podobalo na mušľu. No nebola to mušľa. Bol to morský ježko.
– Dnes je deň Premenenia,- zavolala.
Zablysla sa vo svojej zrelosti.
– Deň Premenenia Pána,- povedal som jej.
Dnes, 6. augusta 1991