>>>
Skryť

Vlna

urbánny splietací mág

Pamätať si (svoje) dieťa

Text: Gabriela Rakúsová

Jana BODNÁROVÁ : v záhradách/pod dronmi
Levoča : Modrý Peter, 2016

Poetika Jany Bodnárovej je nezameniteľná. Dá sa identifıkovať rovnako v jej poézii, próze či v esejach. Ak by sme jej najcharakteristickejší znak mali pomenovať iba jedným slovom, bola by to jemnosť. Aj vtedy, keď vyjadruje negatívne javy, drsnú skutočnosť, bolesť…

Básne tejto svojej knihy rozdelila autorka do dvoch častí (Pred; Po) a čo je kompozične zvlášť zaujímavé, svojou témou inklinujú k básnickej skladbe. Kniha sa začína textom Nočný rybolov podľa Mišuia (básnik a mních), v ktorom sú i tieto verše: „na hybridnú zónu/ padá zhora/ mesiac za mesiacom./ do mŕtvej vody.“ Nie sú to štúdie mrakov a vĺn – reality a predstáv – krajiniek Johna Constabla, ale je to nočné chytanie rýb v rádioaktívnej zóne, je to anticonstablovská krajinomaľba – oblasť Fukušimy, krajiny „bez pokoja“, bez začiatkov („výbuch, čo sa stal/ domovom ničoty.“).

J. Bodnárová – jemný človek, jemná lyrička – vie vo veršoch adekvátne využiť aj drastické motívy, tvrdšie výrazy, keď napríklad ide o alúziu na Blakovho Tigra v zmysle významu i formy. Zraniteľnosť z vizuálnych, prípadne zvukových zážitkov, to sú cesty utečencov: „dieťa za dieťaťom. Idú v hmle./ na nohách dotrhané adidasky./ smútok luxusu od bielych./ čierne deti./ dieťa za dieťaťom. Kráčajú/ do hlbočiny.“ Poetka si všíma zväčša to, čo je na okraji (spoločnosti), všeobecnej pozornosti, to, čo je za bežným životom alebo aj za životom vysnívaným („virtuálne životy celebrít“; „smäd po buržoáznom živote/rodí adeptov revolúcie?“), možno neuskutočniteľným, lebo ide o ešte nevyčiarknuté slovo zo slovníkov („apokalypsa sa leje“). Autorka problémy naznačuje, sú takmer nezbadateľné, pôsobia len ako mihnutie s kritickým podtónom, sú nedopovedané, no o to účinnejšie. Ich silu podčiarkuje aj Bodnárovej typické výtvarné videnie sveta (hlava chlapca s barokovými kučerami; prach a tyrkysová farba zo stien obývačky; žena sediaca na koberci chráni syna pred revom sirén a padajúcim betónom…). Útek pred zlom, migrácia a emigrácia vypovedajú o mnohom, osobitne sú to hlboké pocity, zážitky, ktoré človeka zasiahnu. A pritom sú to problémy, s ktorými zápasíme takmer každodenne. Aj protiklady pozitív a negatív nie sú vypovedané, iba naznačené jedným motívom, jedným obrazom a poetkino výtvarné videnie nám ho „predstavuje“ ako naozajstný obraz („nahé dieťa s vydutým bruchom/ sa čvachtá v blate./ robí z neho fıgúrky/ podobné sebe.“). V „apokalypse“ dnešného sveta sa najčastejšie vyskytuje motív detí (afrických, rómskych, utečeneckých, jednoducho trpiacich v svojom teritóriu). Je zrejmé, že autorku „vyrušili“, znepokojili témy utečencov, ich utrpenie zachytáva výtvarne, bez opisu, bez reflexie, jednoducho sú to „hodené“ zábery do reality – ako fotografıe – statické obrazy, ale za tým je život, pohyb, často i smrť, blížiaca sa či skutočná.

U Bodnárovej tých príznačných alúzií je viacero, okrem Blaka sa napríklad objaví Andersen v básni Dievčatká so zápalkami („ktosi vám prestal čítať rozprávku.“). Presahy do iných druhov umenia sú tematické, často aj s reáliami, zväčša sa však týkajú detí „bez vody a šancí“, ľudí, ktorí predčasne dozrievajú, starnú. A opäť obraz apokalypsy Zeme – „mesiac sa vylúpol,/ a slnko – pre deti/ pod troskami.“ Tento častý motív detí má svoje opodstatnenie a bude ho mať ešte zreteľnejšie v druhej časti tejto básnickej zbierky.
Ak jednej z básní dala poetka názov Moje detstvo – ustavičná vábnička, aby ešte pokračovala v ďalších (Spomínanie, Spomínanie II.), nie je to náhoda. Spomienky na zaujímavú minulosť prinášajú lyrickému subjektu príjemné pocity, ale aj imperatív: „neobzerať sa./ nechať všetko stáť!/ skameniem od žiaľu“, lebo ide o detstvo, a „neskôr zauzlené životy“. Interesantná je báseň Rozliata zelená tráva, ktorá má viacero sémantických rovín, hoci ide „len“ o sedem veršov.

Druhá časť tejto knihy Jany Bodnárovej je istým intermezzom, spojivom medzi Pred a Po, medzi tým všeobecne platným, viditeľným a zraňujúcim a medzi tým najosobnejším ja, privátnym smútkom („odísť!/ do záhrad. Preč od trieskavosti, hluku./ od konfliktov času.“). Aj forma nadobudla trocha iné tvary. Texty v celej knihe sú síce bez veľkých písmen, namiesto čiarok sú bodky, ale v tejto intermezzovej časti miesto nadpisov básní sú znaky – rôzne počty paragrafov. Druhá základná kompozičná časť knihy (Po) mení osobu lyrického subjektu. Kým v časti prvej (Pred) je lyrický subjekt viac pozorovateľom, tu je účastníkom „chvenia“ (chveje sa vo mne nežné zviera. Chce túliť bytosť z neba./ vsakuje do prázdna tá neha./ ako keď sa končí deň a padá tieň./ ktosi sľubuje sladký spánok bez prestávok.“). Od prvého kompozičného dielu knihy, od iných detí a vlastného detstva cez spomenuté intermezzo sa lyrická hrdinka dostáva k dieťaťu svojmu. Už z básne Prečo toto píšem?! je zjavné, že nepôjde o pokoj, radosť („chcem si pamätať?/ chcem zabudnúť?/… alebo chcem vyhľadať/všetky masky pravdy?“). Spomína, pripomína („chcem vrátiť/späť nepatrné/ radosti/ z každodenných dní,“/ „keď už jeho nie?/, v dutine noci plač.“). Lyrická hrdinka sa potrebuje oslobodiť od aktuálnej bolesti, keď „preletel balvanom smrti/ chlapček vydesený.“ Nedokáže sa však vyrovnať klasickým spôsobom so stratou veľmi blízkeho človeka, ktorého „anjel smrti/ pobozkal brutálne.“, a preto chce napísať „pieseň nehy o jeho existencii,“ ale i o ostatných, ktorí tiež odišli. Zaujímavou aj čo do formy je v tomto zmysle báseň Piety; pozemská matka sa do istej miery konfrontuje s tou nebeskou. Autorka tu použila spôsoby vyjadrenia pre jej tvorbu typické – isté „odkazy“ na výtvarné umenie, konkrétne obrazy s menami ich autorov a na nich biblické motívy piety či samotná Pieta Michelangelova. Na jednom mieste sa pýta: „zmierujem sa s osudom?“, „neobjavila som jeho telo/krížom cez lono, z ktorého vyšlo./ to jeho krásne telo bez duše.“

Čo mi ponúklo podvedomie v sne – názov jednej, vzápätí druhej básne („Druhá ponuka podvedomia v sne“) osnovanej na princípe sna; s takýmto postupom Jana Bodnárová pracovala aj v zbierke Z periférií a je to dobre volený spôsob. Aj „v sne“ pokračuje lyrická hrdinka v základnej téme knihy, aj v sne je jej túžba nesplniteľná, nenaplnená. Prosí aspoň o kúsok úľavy. Potešujú ju spomienky na chvíle detstva strateného dieťaťa, keď ho mohla vyslobodiť z nebezpečenstiev pri detských hrách, i šepkanie básnika Mišua: „niet takej noci, po ktorej/ nevyjde zornička.“ Realita je však iná („sivý november, čas žiaľu,/ som v jedinom bode,/ niet vyhnutia./ môj syn je vo svojom svete./ lenže mŕtvi defınitívne odchádzajú od živých. Tvrdo vykúpená istota.“).

Autorka zvolila kompozíciu zbierky, v ktorej jednotlivé básne prinášajú gradáciu celej základnej témy – tá sa dá stručne označiť takto: dieťa (akékoľvek a kdekoľvek, ale čímsi trpiace) a dieťa vlastné (stratené najmä smrťou) a jeho matka. Mohlo by sa zdať, že J. Bodnárová sa nevyhne sentimentu, ale opak je pravdou. Rôznymi spôsobmi, najmä predstavami tragédií sa usiluje oslobodiť od žiaľu. Verše posledných textov sú rozložené tak, že poskytujú vždy dve simultánne básne. Lyrická hrdinka vníma svojho strateného syna v rôznych prostrediach, prítomného v lúčnej tráve i v motýľovi beláskovi.

Záhrada – záhrady majú u Jany Bodnárovej množstvo synoným, možností výkladu od času starozákonného po súčasnosť (v opozícii s dronmi) i v čase a priestore mystickom a nadreálnom. Aj tieto verše J. Bodnárovej percipienta rozrušia, dokážu ho „prinútiť“ k reflexiám a asociáciám a vedia ho pozvať opäť k sebe – majú stále čo ponúknuť.