>>>
Skryť

Vlna

urbánny splietací mág

Na turizmus sa nechytá

Text: Viliam Nádaskay

Jakub Juhás : Novoročný výstup na Jaseninu
Praha : RUBATO, 2016

Novela dvadsaťšesťročného Jakuba Juhása, pôvodom z Lučenca (podľa informácií z obalu), vyzerá na prvý pohľad v kontexte debutov netradične už len tým, že vyšla v pražskom nakladateľstve RUBATO. Slovenských vydavateľstiev je stále dostatok, preto rozhodnutie publikovať v zahraničí pôsobí ako zbytočná komplikácia, ktorá si napokon vybrala svoju daň.

Ale pekne po poriadku. Juhásova kniha rozvíja tri línie – dve paralelné (príbeh nemej Márie a dedinského kolektívu) a jedno rozprávanie ex post (príbeh pútnika), rozdelené do desiatich kratších celkov a dvoch epilogických fragmentov. Rozbitý text, v ktorom sa prejavujú rôzne podoby zla a rozkladu, sa končí apokalypticky – správca priehrady otvorí priehradu a zatopí dedinu. Zachránia sa len on, Mária a neprítomný pútnik rozprávač.

V texte nachádzame skutočné reálie ( jednotlivé kapitolky sú pomenované podľa miestnej turistickej trasy smerujúcej na Jaseninu), tým sa však regionalizmus Juhásovej prózy končí. Pod daným pojmom by si čitateľ predstavil neodškriepiteľnú previazanosť konkrétneho miesta, jeho ducha a atmosféry, s príbehom – odtrhne sa jedno a druhé prestane fungovať. Ako už názov naznačuje, príbehy odohrávajú sa v novohradskom regióne, no novoročný výstup by sa mohol uskutočniť kdekoľvek, na akýkoľvek vrch nad akoukoľvek dedinou. I tak bude téma – rozklad dedinského prostredia – lákať zaradiť prózu do rámca regionalizmu.
V knihe sa objavujú viaceré, prevažne epizodické postavy, z ktorých však niektoré – nemá Mária, robotníci na píle, pes, pútnik – prestupujú medzi textami. Dedina sa ako kolektívny antihrdina prejavuje postupným úpadkom, apatiou, miestami až autistickým správaním, konkrétne v scéne, keď sa dedinčania rozmiestnia okolo „umelého lesného hája,“ (s. 29) vianočných stromčekov na predaj usporiadaných do kruhu a nie sú schopní ani jeden kúpiť, aby neporušili ich tvar. Dedinčania sú redukovaní do podoby „za oknom sliediacich tieňov“ (s. 44), „ťažkopádne telá“ (s. 50) či „nepreniknuteľná žijúca masa“ (s. 66). Postavy sa pohybujú na sociálnej a priestorovej periféri vrátane samotnej dediny plnej apatie. Jej svedectvo namiesto pasívnych dedinčanov podáva akoby nezaujatou, objektívnou optikou cez vložený novinový článok – teda cudzí prvok, zvonku reflektujúci zabehnutý, uzavretý život.

Ten je vnímaný rozprávačom negatívne. Dedina, hoci reprezentuje perifériou, existuje vo vákuu – mieša sa v nej civilizácia aj príroda, ale najmä nezáujem: „Najstaršia generácia, pamätajúca si zlaté sklárske časy dediny, keď dôležité obchodné trasy presahovali mierku regionálnych máp, nevedome zanechala márny boj s tichom a rezignovane, zabúdajúc na svojho dávneho nepriateľa, vykonávala tie isté chorobné rituály, no akútnosť v ich prípade nahradila senilná zotrvačnosť. Ticho v dedine pohlcovalo zvuky a len raz za čas prenikol cez jej okrajové časti nepatrný zvuk.“ (s. 31) Narúša sa tu zaužívaná schéma civilizácia – hluk a príroda – ticho. Všadeprítomný motív ticha, väčšinou chápaný pozitívne, sa mení na deštruktívnu silu, ktorá pohlcuje všetko okolo seba. Táto atypická vlastnosť ticha napokon kontrastuje s asketickým prístupom k životu, ktorý preráža na povrch cez meditatívne, reflexívne pasáže. Tento kontrast najlepšie ilustruje postava Márie, ktorá onemie a vyberie si asketický život na chátrajúcom bývalom družstve, no je zároveň schopná prekonať svoj hendikep akousi hypersenzitivitou voči bezprostrednému okoliu. Zvuk Juhás povýšil na ústredný princíp celej prózy, a to až tak, že akustický senzualizmus, veľakrát príliš doslovný a repetitívny (veľmi často sa opakuje napríklad slovo „ticho“ a jeho variácie). Týmto spôsobom sa zároveň zatieňujú ostatné vnemy, ale aj napríklad osud dediny a jednotlivých postáv.

Juhás si motívy často „prepožičiava“ z arzenálu typického pre naturizmus – predovšetkým archetypy, až do takej miery, že v určitých momentoch pripomína jeho text akýsi nevydarený pastiš na švantnerovskú poetiku. Nevydarený, pretože autor využíva nadbytočne množstvo slov: „Krajina naokolo mlčala tušiac, že je súčasťou širšieho príbehu, ktorý mal byť čoskoro zavŕšený. Funenie a supenie boli pre mňa novoobjavenými prejavmi medzí môjho tela. Zo začiatku ma zvuky znervózňovali, ale rýchlo som pocítil, že práve ony sú ľudskému telu najvlastnejšie. Konečne nastala chvíľa, kedy sa z neho mohli svojvoľne vylievať, bez možnosti dlhšej sebakontroly. Nekonečné slová nahradila pudovosť fyzickej námahy, prejavujúcej sa jazykom zrozumiteľným pre všetky žijúce stvorenia.“ (s. 75) Podobné „kostrbaté“ vetné konštrukcie devalvujú autorovo úsilie o lyrizovanie jazyka, podobne ako ich prelínanie s abstraktnými reflexívnymi pasážami, ktoré nájdeme v línii pútnika. Naturistické konotácie dodáva dielu okrem mlčanlivej, éterickej a tajomnej Márie aj postava psa démona, ktorý sa zjavuje pri požiaroch včelínov a ktorý „odjakživa plával na hraniciach jazyka a v tečúcej pamäti pohraničných oblastí“ (s. 51). V neposlednom rade apokalyptický záver – zánik dediny – pripomenie Švantnerove poviedky Piargy a najmä, vďaka aspektu potrestania, Horiaci vrch. U Juhása je však tou tajomnou ničivou silou správca priehrady Kuchynka, ktorý bez patričného hlbšieho vysvetlenia (okrem nižšie citovanej reči) potrestá dedinu, pričom vietor vniknutím do píšťal organu podfarbuje blížiacu sa kataklizmu. Tento trest sa však neobíde bez moralistického tónu, pričom didaktizmus sa premieta i do explicitného hodnotenia na osi správne – nesprávne: „Nepočúvali a nevnímali správne. Boli celoživotne hluchí a slepí. […] Ráno čo ráno sa prebúdzali k smrti a zániku, neopustili dedinu, nevideli svet, nevideli, čo je za kopcami, celý čas využívali oči aby nevideli, počúvali a nepočuli, chodili nesprávnymi smermi, líhali si v nesprávny čas, vstávali v nesprávny čas.“ (s. 89) Opakovanie a kumulovanie slov spolu s častými biblickými odkazmi má za následok patetický, k záveru až kazateľský štýl. Vzhľadom na množstvo štylistických a, čo je horšie, i gramatických chýb najmä v podobe absentujúcich čiarok ho v kontexte diela možno prijať len ťažko.

Je v záujme vydavateľa, aby jeho značka fıgurovala na dobre napísanom diele, aj preto by mal poskytnúť autorovi, tobôž debutantovi, čo najkvalitnejšiu editorskú prácu. Pri čítaní Novoročného výstupu na Jaseninu som sa však nemohol zbaviť dojmu, že redakcia textu zlyhala, ak vôbec nejaká prebehla. Inak by sa text dal považovať za materiál na dlhšiu, dobre koncipovanú poviedku bez rozpačitých reflexívnych pasáží, krkolomnej vetnej skladby, nesprávneho pravopisu a hromadenia a zdvojovania významov: „Potom by ukázal chlapcovi, kde chodí spať mesiac a kde sa zobúdza slnko, a v tichosti by sa rozišli. Jeden jedným smerom, druhý druhým.“ (s. 17) Najsilnejšie na mňa pôsobila schopnosť autora vykresliť bezútešnú atmosféru dediny v rozklade s náznakovitými a skratkovitými príbehmi postáv, ktoré by si však zaslúžili hlbšie prepracovanie. Základný moment sebahľadania, ktorý v knihe nachádzame, je však tvarovaný preexponovane naliehavo a bez akejkoľvek dištancie.
Ako som skonštatoval v úvode recenzie, Novoročný výstup na Jaseninu pôsobí v produkcii debutov na prvý pohľad netradične. Juhás sa pokúsil o drsný príbeh regiónu s výrazným duchovným podložím, a to využitím osvedčených aj netradičných postupov. Autorovu výpoveď o svete však znehodnocuje nefunkčné opakovanie naturistických postupov, moralizovanie a najmä nesúrodý, krkolomný jazyk. Čítanie Juhásovho debutu mi pripomenulo texty Maroša Krajňáka, ktoré tematicky a štylisticky Novoročný výstup na Jaseninu vzdialene pripomína, Krajňák však tvaruje svoje témy esteticky pôsobivejšie. Môj pocit z čítania Juhásovho debutu najvýstižnejšie vyjadril sám rozprávač: „Dostal som sa do stavu permanentného otupenia.“ (s. 27)