Vlna

urbánny splietací mág

Koronamatrix – mutácia neskorého kapitalizmu

Július Fujak

Kontrolné spoločnosti používajú stroje tretej generácie, informatické stroje a počítače, ktorých pasívnym nebezpečenstvom je šum a aktívnym pirátstvo a šírenie vírusov. To nie je len technologický vývoj, ale aj hlboká mutácia kapitalizmu.
Gilles Deleuze

Vedel by si niekto len pred pár mesiacmi predstaviť, že cena ropy klesne nie na nulu, ale pod ňu(!) a že astronomická zadlženosť bude reálne hroziť všetkým ekonomicky vyspelým krajinám euroatlantického sveta? Že tvrdí zástancovia zázračnej moci trhu a pravicovej neoliberálnej ekonomiky, presadzujúcej koncepciu čo „najštíhlejšieho“ štátu – napríklad Trump, Johnson, Merkelová, Macron, u nás Sulík a i. – v snahe zachraňovať kolabujúci podnikateľský a priemyselný sektor, budú používať metódy vojnového komunizmu spred storočia (t. j. plošnú štátnu finančnú pomoc v rozmedzí od pár stovák eur v našich končinách až po niekoľko tisíc na obyvateľa v Nemecku či v USA)? Alebo že stredná vrstva sa stane pomaly, ale isto vlastne chimérou a to, čo sme v mnohých smeroch pokladali za isté, nemenné a samozrejmé, sa obráti naruby? No v prvom rade, že dôjde k takému stavu globálneho kolapsu, počas ktorého v dôsledku šírenia dosiaľ neznámej infekcie a najmä úplnej paralýzy zdravotníctva budú denne nezmyselne zomierať stovky až tisíce ľudí v totálnej izolácii bez možnosti sa čo i len rozlúčiť s najbližšími (pričom obdobné čísla z krajín tzv. tretieho sveta, z Afriky, Iraku či Sýrie sme doteraz evidovali pri iných katastrofách len ako štatistiku)? Odpoviem aj za vás: nikto… Koronakríza zasiahla všetky oblasti nášho života vrátane tých najprivátnejších bezprecedentným spôsobom, aký si nepamätajú ani naši rodičia. A odhadnúť jej dlhotrvajúce následky si dnes trúfa málokto.

Niektorí intelektuáli už v priebehu koronakrízy v marci 2020 vyslovovali názory o totálnom zlyhávaní zdravotníckeho, finančného či globálne hospodárskeho systému súvisiacom s neudržateľnosťou neskorého kapitalizmu ako takého (Noam Chomsky), ktorý práve v týchto týždňoch ukazuje svetu svoju pravú podobu technokratického „barbarstva s ľudskou tvárou“ (Slavoj Žižek). V čase, keď sa ukazuje, že fungovanie spoločnosti drží nad vodou dnes krajne riziková práca ľudí takpovediac v prvej „bojovej“ línii – zdravotníkov, zásobovačov, predavačiek, vodičov hromadnej dopravy, zamestnancov za pracovným pásom, nezabudnime ani na pracovníkov nocľahární pre bezdomovcov – a nie burzových maklérov, investorov, developerov a ekonómov, ktorí sa alibisticky aj teraz vyvliekajú zo svojej zodpovednosti, ešte viac do popretia vystupuje „kultúra“ ignorantstva a arogancie nadnárodných oligarchov, ktorí sa v žiadnom prípade nemienia podieľať na sanácii následkov tejto svetovej pandémie. Všetko má opäť, tak ako počas hospodárskej krízy 2008/2009, „zatiahnuť“ štát, pritom ich majetkové pomery často vysoko presahujú štátne rozpočty a rezervy mnohých krajín. Šéf Amazonu s viac než 100-miliardovým imaním žiada svojich zamestnancov, aby sa uskromnili a prispeli na chod firmy, majitelia Facebooku, Googlu alebo Youtube a Spotify – ktorí v tomto období podľa Forbesu zarábajú v rozmedzí od troch do viac ako šiestich miliárd dolárov týždenne(!) a v skutočnosti neodvádzajú dane – sa nijakým spôsobom nemienia vzdať svojich ziskov, zatiaľ čo umelci a hudobníci zadarmo streamujú svoje vystúpenia z obývačky a zverejňujú na vyššie uvedených stránkach niekedy až zúfalo svoje nové diela bez možnosti akokoľvek participovať na ich zisku. Ide o neslýchané obohacovanie sa na úkor druhých, založené na úplnej absencii elementárnej spravodlivosti, čo donedávna, ba i dnes akoby takmer nikomu nevadilo. Petíciu A Call by Musical Artists for Basic Fairness in the Digital Marketplace z apríla tohto roku podpísalo do dnešných dní ani nie 5 000 ľudí, našťastie však aspoň vrátane Johna Zorna, Laurie Andersonovej, Betha Ortona, BillaFrisella, Mekonsa, Marca Ribota, Nelsa Clina a i. (svoj podpis som pridal bez váhania).

Pred štyrmi rokmi významná postmoderná feministka Nancy Fraserová v rozhovore pre časopis Aspekt vyslovila názor, že čo i len rodová rovnosť v kapitalizme nie je uskutočniteľná, pretože ten sústavne a intencionálne vytvára prostredia nespravodlivosti, ktorej rôzne podoby a osi – extrémnej asymetrie sociálnej, ekonomickej atď. – pretínajú skrz-naskrz našu spoločnosť. V dôsledku čoho sa už dlhodobo nachádzame v hlbokej a vážnej kríze ekologickej, finančnej, politickej, sociálnej, migračnej… Ak hovoríme o globálnej kríze neskorého, tzv. neoliberálneho kapitalizmu, ktorú aktuálna koronakríza len zviditeľňuje a prehlbuje, treba jedným dychom dodať, že aj teraz predstiera pravý opak – naďalej vytvára simulakrové zdanie, že nebyť údajného prenosu vírusu z netopiera na človeka, všetko by bolo bývalo ako predtým, čiže v úplnom poriadku. Lenže nie je, a to v oveľa nepredstaviteľnejšej miere, než si ktokoľvek pripúšťal.

Ukazuje sa, a to už dlhodobo, že participatívna demokracia a kapitalizmus sa vzájomne vlastne nedobre znášajú, resp. druhý z tohto páru stavia toho prvého do úlohy lokaja a, naopak, veľmi dobre sa mu darí v podmienkach štátneho trhového hospodárstva, teda aj v komunistickom režime, čoho dokladom je súčasná Čína a jej globálne expanzívny hospodársky úspech. Nechcem sa púšťať do „konšpiračných“ úvah o pôvode koronavírusu premenovaného na SARS-CoV-2 a jeho rozšírenia z mesta Wu-han v provincii Hu-pej, kde je známe špičkové výskumné laboratórium, ktorého výskumné aktivity sú štedro dotované aj Spojenými štátmi (napokon, samotný Dr. Anthony Fauci, riaditeľ Národného inštitútu pre alergie a infekčné ochorenia USA, ktorý vedie „boj proti koronavírusu“, je spájaný vo výskume práve s týmto laboratóriom – a, mimochodom, už roku 2017 vyhlásil, že svet čaká nevídaná epidémia). Je prapodivné, prečo sa Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) od počiatku správala nepochopiteľne nečitateľne, keď neodporučila pozastaviť lety z Číny do Európy a iných končín sveta (najneskôr už pri oslavách nového čínskeho roka), prečo zmätočne a kontraproduktívne prehlasovala v čase proklamovaného šírenia nákazy raz, že nosiť rúška nie je potrebné a potom zas naopak, alebo prečo pozastavuje testy na niektoré sľubné lieky a iné krajne rizikové zas podporuje. Nehovoriac o ideologickom zaťažení šéfa tejto organizácie a mnohých jej vrcholných predstaviteľov, ktorí figurujú v správnych radách farmaceutických megakoncernov, alebo o skutočnosti, že už v prípade tzv. prasacej chrípky roku 2010 WHO účelovo zrušila niektoré z hlavných kritérií vyhlásenia svetovej pandémie, na čo už v tom čase poukazoval vtedajší šéf Zdravotníckeho výboru Rady Európy Dr. Wolfgang Wodarg. Mnohí odborníci onedlho nato vyslovili predpoklad, že práve prasacia chrípka bola pre WHO „testovacou jazdou“ pre niečo oveľa väčšie v budúcnosti (WHO sa pokúšala o niečo podobné aj v prípade vírusu zika v Latinskej Amerike pred letnými olympijskými hrami v Rio de Janiero 2016, na čo si dnes málokto spomenie). V týchto súvislostiach vyznieva zaujímavo zistenie, že zástupcovia WHO sa osobne zúčastnili 18. októbra 2019 v New Yorku na podujatí, resp. konferencii Event 201 – organizovanej spoločnosťou The Johns Hopkins Center for Health Security v spolupráci so Svetovým ekonomickým fórom (WEF) a Nadáciou Billa and Melindy Gatesovcov – zaoberajúcou sa virtuálnou simuláciou, po starom povedané, „branným cvičením“ potenciálnej svetovej pandémie spôsobenej neznámym vírusom a jej dopadov. V kontexte toho, kto v súčasnosti financuje vývoj globálne použiteľnej vakcíny proti Covid-19, táto informácia vyznieva ešte zaujímavejšie (viac: https://www.centerforhealthsecurity.org/event201).

Zrušenie spomínaných dôležitých kritérií vyhlásenia pandémie sa využilo aj tentoraz v prípade vyhlásenia globálnej pandémie korony s hrozivými priamymi i nepriamymi dopadmi na celosvetovú populáciu. Tie budú – pri všetkej úcte a hlbokej, úprimnej sústrasti s tisíckami úmrtí (dnes v mediálnom diskurze sa už signifikantne prestáva používať formulácia „spôsobených“ ochorením COVID-19, namiesto nej sa hovorí „s jej príznakmi“, alebo „s pozitívnym testom“) – s vysokou pravdepodobnosťou najmä (no nielen) sociálne a ekonomicky traumatické. Nie náhodou sme navyše svedkami neskutočného marketingu tohto ochorenia zatieňujúceho iné ťažké vážne až smrteľné diagnózy (onkologické, kardiologické, tuberkulózy, diabetu, astmy a i.), ktoré sú doslova vytesňované z aktuálne paralyzovaného systému zdravotnej starostlivosti v mnohých krajinách, čo má na svedomí mortalitu z iných príčin než väčšinou komorbiditné Covid-19. Ide o marketing, ktorý už pred tridsiatimi rokmi v úvode citovaný Gilles Deleuze pokladal za účinný nástroj sociálnej kontroly a ktorý podľa neho „formuje nehanebnú rasu našich pánov“ (Postskriptum o kontrolných spoločnostiach, 1990).

Aká aktuálna sa nám práve teraz javí známa myšlienka Michela Foucaulta, že každá epidémia je snom moc(ibaž)ných, keďže im umožňuje nebývalým spôsobom kontrolovať populáciu – dnes, samozrejme, prostredníctvom všadeprítomných digitálnych technológií – a vytvárať „strnulý priestor“, v ktorom každý podlieha vplyvu „bio-moci“ (Dozerať a trestať (1975). Po príklady nemusíme ísť ďaleko, sociopatická povaha niektorých politikov si prichádza na svoje aj u nás či u našich susedov. Koronakríza a s ňou spätý koronamatrix kapitalizmu hlboko vrastený do našich životov, spoločenských diskurzívnych praktík, ako aj do našich tkanív mikro-sociálnych vzťahov vyplavuje na povrch všeličo… Aj bohorovné rozhodovanie za druhých, ktoré ich môže priamo ohroziť. Našli sa medzi našimi lekármi takí, ktorí – hoci sú viazaní Hippokratovou prísahou – zamlčali svoju cestovateľskú anamnézu v severnom Taliansku či Španielsku na prelome februára/marca, rovnako medzi manažérmi potravinových reťazcov alebo iných inštitúcií, nosiacimi, mimochodom, respirátory, ktoré chránia ich, ale nie druhých. Nie každý z potomkov svojich starých rodičov rešpektoval ich všeobecnú nedobrovoľnú karantenizáciu v záujme ochrany ich zdravia, nejeden z nás sa v čase, keď vôbec nebolo jasné, akým spôsobom sa bude u nás epidémia infekčnej „wu-hanovskej chrípky“ šíriť, rozhodol benevolentne nenosiť rúško.

S arogantnou asertivitou iného druhu sa však stretávame aj v oblasti vyvolávania falošnej solidarity so „strádaním“ veľkopodnikateľov, či dobre situovaných živnostníkov (na rozdiel od skutočného, už teraz prebiehajúceho prepadu samostatne zárobkových osôb cez zväčšujúce sa oká siete sociálneho systému do nižších poschodí). Zazneli aj názory, že sa vraj máme teraz všetci uskromniť, vrátane zamestnancov štátnej a verejnej správy, vrátane učiteľov všetkých stupňov škôl a nečakať sľubované zvyšovanie platov, skôr naopak, pričom samotným špičkovým manažérom, bankárom a maklérom – keďže plnia veľmi zodpovedné funkcie a úlohy v súkromnom sektore – by sa s ohľadom na ich ani nie trojmesačné(!) straty nie že platy, ale ani dividendy krátiť nemali… Obludná logika navodzovania povedomia o tom, čo je „normálne“, „samozrejmé“ a „prospešné“ sa prejavuje v jazyku trhu a technokratov (na spôsob „etika do biznisu nepatrí“) ako na globálnej, tak aj na lokálnej úrovni, veď jej zástancovia sa explicitne odmietajú vzdať svojich výhod i nadobudnutého štatútu. Ovládla de facto spôsob chorobného uvažovania vyššej spoločenskej vrstvy na úrovni kolektívneho i osobného (ne)vedomia.

Potešujúcou správou však je, že väčšina u nás nielenže rúška v kritickom čase nosila, vrátane bezdomovcov, ale že mnohí naďalej nasadzovali svoje zdravie v rizikových prevádzkach (ako predavačky v našom malom obchode s potravinami, ktoré dostali za marec – počas ktorého museli vystresované  pracovať v nadčasoch aj po víkendoch – menšiu výplatu než za predchádzajúci mesiac…). Často sa stretávame s heslom týchto dní „Sme na jednej lodi!“ – nie je to tak. Niekto je v izolácii na vlastnom ostrove, ktorý vlastní aj s kompletným zdravotníckym personálom a kajutou kotviacou na pláži, niekto môže (ako teraz ja v bezpečí už dvojmesačnej dobrovoľnej izolácie v paneláku) pracovať z domu v mode tzv. home office, niekto sa márne snaží v nemocnici zachrániť umierajúcich a niekto zas musí temer každodenne sedieť za pokladňou alebo za volantom, kde sa premelie kvantum (a)symptomatických ľudí, a niekto má iba neprestajný „homeless office“.

Tieto značne pohnuté časy však poskytujú príležitosť na prehliadnutie a odmietnutie doterajšieho status quo, voči ktorému je nutné hľadať alternatívu v záujme nášho dôstojného prežitia, kým nie je neskoro. V prvom rade treba otvorene povedať ako dieťa v rozprávke, že Kráľ Kapitalizmus je definitívne nahý – teda prehliadnuť jeho matrix tak ako Thomas Anderson alias Neo v rovnomennom filme, resp. jeho ďalšiu zmutovanú verziu, tentoraz verziu  koronamatrixu, ktorým sa bude chcieť udržať pri moci za každú cenu vrátane ceny ľudských životov. Nehumánna komodifikácia každého a všetkého, vrátane aktuálnej pandémie a jej následkov, je zhubná a záleží na každom z nás, či ju mienime naďalej tolerovať, akceptovať, či lokajsky na nej parazitovať, alebo sa na nej odmietneme podieľať. Inak matrix agónie kapitalizmu bude mať ďalšie pokračovania, a tie by mohli byť v porovnaní s ďalšími sériami onoho sci-fi trháka nedozerne horšie. Tak ako vírusy, aj neskorý kapitalizmus má schopnosť zmutovať do rôznych podôb (nadnárodne oligarchickú či čínsko-komunistickú nevynímajúc) vrátane aktuálneho koronomatrixu. Jeho ďalšie mutácie a matrixy by však mohli mať pre nás všetkých fatálne následky.

Máj 2020