Ajhľa, žiak, jak tŕpne tie chvíle pred skúšaním. – Pôjde dnes k tabuli? Čo na tom, že sa včera učil; v tom napätí si svoje šance i pred sebou samým radšej zaprie. Akoby čo i len myšlienka zdaru mala dráždiť osud, aby ju overil. Teraz chce byť malý. Chce byť z dostrelu, keď sa roztáča tá zlopovestná ruská ruleta. A keď sa sekundy vlečú ako minúty, netrvá dlho, než sa poddá, a v duchu predom pristúpi aj na päťku v žiackej knižke, len aby zmizla tá dusivá neistota. Až budem veľký, povie si. A keď je veľký, vraví si zas niečo iné, ale pohnútky ostávajú tie isté. Čo zostalo z jeho násťročnej pýchy, keď nevidí, ako nad svojím nešťastím horekuje najčastejšie práve on, ktorý mu najviac privykol? A teraz prikývne, a povie: „Je to smutné,“ pretože aj keď to už možno dávno pochopil, ešte stále si to nevzal k srdcu.

Kto slovenskú kultúru nepozoruje len z diaľky, môže veciam, ktoré sa jej daria, nanajvýš prikladať malú váhu, môže o nich pred sebou i pred druhými tvrdohlavo mlčať, nemôže ich však popierať. Bolo by veľmi podozrivé, ak by práve ten, od koho máme právo očakávať viac citlivosti, prehliadal prípady, v ktorých jednotlivci v trojuholníku zovrenom Bratislavou, Žilinou a Košicami s vytrvalým úsilím osídlujú rumoviská v našich hlavách a mestách a menia ich na dočasné i časuvzdorné kultúrne epicentrá. Bolo by veru veľmi nešťastné zariekať si pripomienku snaživcov, ktorí vo svojej niekedy až vyšinutej tvrdohlavosti chabé vyhliadky transmutujú na výdobytky, aké možno len nemúdro hyzdiť prostoduchým uznaním. Povedzte sami: nehovorí vari v prospech týchto osôb, že sa ich mená spravidla nedozvedáme z masových médií? Jedného dňa po nich možno ostanú v našej mentálnej krajine čnieť podpísané dominanty i diela anonymných rúk a úst. Vo všednodennej panoráme slovenskej kultúry však ich miesto ostáva často viditeľné len veľmi zblízka – a niekedy ani to nie. Veď ak by aj nejakým nedopatrením mali utkvieť len v pamäti súčasníkov, to, čo na sebe a svojom okolí vymohli, nestratí na cene ani vtedy, ak splynie s rutinou a stane sa možno práve takým samozrejmým, ako sme koľkokrát chceli od samého začiatku. A nezabúdajme ani na neustále sa meniaci, to znamená živý, záujem o ich činnosť, neopomeňme tichého diváka, frekventanta galérie, ktorý nezanechá stopu v návštevnej knihe, poslucháča a čitateľa, ktorých pôžitok a povznes necháva v štatistikách v najlepšom prípade bledý tieň.

Je skoro vždy lepšie hovoriť o schopnostiach a výsledkoch konkrétne. Kto počuje trávu rásť, urobí dobre, ak jej dodá hlasu. O čo ťažšie sa však k tomu človek má, ak večnej omladine vytrvalo tienia nevypleté zlozvyky. A ak práve tým, ktorých obdivujeme, plazivý porast slabosti zväzuje ruky a pletie sa im pod nohy, je najvyšší čas hovoriť všeobecne: tých, ktorí sa sami od seba majú k tomu, aby nás vyviedli z miery všednosti a k zdraviu prefackali – umelcov, intelektuálov, strojcov i vierozvestcov slovenskej kultúry –, stíha chronická bezmocnosť.

Neokolkujme: Slováci boli asi vždy najvernejší svojim ranám a rankám. Sťažovať si, ťažkať si, kritizovať, odmietať a pritom si myslieť, že svätým právom. Lenže po určitej chvíli ostane aj z tej sprvu najvecnejšej kritiky len pachuť trpkej výčitky. Ostatne, nikto nás nikdy neučil, ako ten bod rozoznať. Nikto nám nikdy nevysvetlil, ako sa vyvarovať jeho prekračovania tak, ako nás učili dávať si ruku pred ústa, keď sa nám chce kýchnuť. Takže naďalej ochkáme a kýchame druhým do tváre; zas a znova kazíme vzduch a nedbáme, ako naša ukrivdenosť podomieľa všetko, čo vzniká, čo je krehké a čo vyžaduje ochrannú atmosféru sebavedomia.