Čo je to comeback? Nejde o prvý ani posledný termín z anglického jazyka, ktorý sa u nás udomácnil najmä v hovorenej podobe. Jeho významu totiž nezodpovedá žiadne slovo z registra slovenského jazyka. O comebacku by sme mohli hovoriť ako o návrate, no tento preklad nie je postačujúci. Comeback používame pri opätovnom úspechu, ktorý prichádza po istej prestávke. Niekto prichádza opäť na pomyselnú scénu, do sféry osobnej výnimočnosti. Môžeme povedať, že americká herečka prežíva triumfálny comeback, teda po drogových aférach či fılmových prepadákoch sa chopí príležitosti a zosobní najvyššiu kvalitu nového oceňovaného fılmu. Takisto sa dá hovoriť o nevydarenom comebacku, keď snaha o znovuzískanie istého štandardu stroskotáva. Vo fılme Mira Rema môžeme vnímať tento termín dvojzmyselne – ironicky (skeptický model) alebo v pôvodnom zmysle (idealistický model). K akému štandardu sa recidivisti môžu vrátiť, keď si ako plnoletí život mimo väzby v podstate ani nevyskúšali?

Konvencie dokumentárneho fılmu predpokladajú namiesto hercov sociálnych aktérov, ktorí sú súčasťou reálnych udalostí. Remo si vybral sociálnu perifériu, ľudí nielen bez majetku, ale aj slobody. Hlavný záujem sústredil na moment prepustenia a následného pokusu o začlenenie sa do spoločnosti. Dvoch protagonistov, Mira a Zlatka, si vybral na základe niekoľkých parametrov týkajúcich sa prevažne realizácie projektu, no ich osudy už ďalej neovládal a spolu s divákmi zaujal pozíciu pozorovateľa. Nasledujúci obsah je celkom predvídateľne naplnený činnosťami tých, ktorí znovunadobudli slobodu – kontaktovanie blízkych, užívanie si života. Línie dvoch väzňov sa však postupne rozdelia. Stále ich naďalej spája najmä skryté presvedčenie, že slobodu opäť stratia tak, ako stratili vieru v seba, vo vlastný život. Možno ide o akýsi väzenský syndróm, keď opakované odňatie slobody podkopáva trestancovu predstavu o inej budúcnosti. V base to poznajú, vonku ich čaká odlišný svet, ktorý vnímajú ako nový, neznámy, potenciálne nebezpečný. Prvá časť fılmu nám stručne prezentuje „vnútroväzenský“ svet, kde existuje istá hierarchia, poriadok, pracovný rozvrh. Neriskujú stratu strechy nad hlavou či nespokojnosť nadriadeného v práci. Týmto, ako sami hovoria, splatili dlh spoločnosti, do ktorej po dlhých trestoch už nie sú schopní začleniť sa. Vynára sa tu otázka, či je comeback v ich prípade návratom na slobodu alebo do väzby. Recidivisti priznávajú, že radosť z prepustenia sprevádzajú aj obavy, pretože nevedia, ako „správne“ žiť v „mimoväzenskej“ realite. Vreckové priam nezodpovedne minú, ďalšie prostriedky zháňajú od rodiny, známych, kamarátov. Obchádzanie pravidiel ich dostáva opäť do väzby. Na odľahčenie deziluzívnej témy použijem rozprávkovú terminológiu, kde sa hlavní hrdinovia usilujú vymaniť zo začarovaného kruhu – či Ilavského dvora, no pravidlo troch v tejto rozprávke neslúži na zlomenie kliatby, ale práve naopak, na ich defınitívnu prehru.

Dokumentárny fılm vyvoláva napriek priznanému štábu a štylizovanej hudbe dojem nesprostredkovaného pozorovania. Okrem recidivistov využíva postavu rozhlasovej redaktorky Mirky, vďaka ktorej šikovne obchádza formu hovoriacich hláv. Remo nemá záujem o toporné výpovede, ale snaží sa o prenik do vnútra nám tak vzdialených „hrdinov“. Dosvedčujú to tiež časté detaily tvárí a rúk. Práve v nich vidí autentické prežívanie sociálnych aktérov. Hrdinovia v úvodzovkách nie sú úplne netradičným prvkom fılmových diel. Comeback dáva príležitosť Mirovi aj Zlatkovi, aby sa stali hrdinami (ušľachtilá odvaha a veľké činy), no divák už taký dôverčivý nie je a predpovedá opätovný pád. Vychádza to tiež z emocionálneho chladu, ktorý k aktérom pociťuje. Vo fılmoch obyčajne vyhľadáva postavy, s ktorými na základe vyhodnotenia morálnych postojov, názorov či fyziognomických predispozícií môže sympatizovať. Z tohto hľadiska by mal mať oveľa bližšie k rodine a známym trestancov. Koľkokrát dokáže človek odpustiť a podať pomocnú ruku? Celovečerná metráž nám nedostatočne približuje životy trestancov, vytvára sa priepasť a len tí najodvážnejší diváci ju preskočia a „vžijú“ sa do situácie. Priznávam svoj subjektívno-skeptický pohľad na životy zatratených, určite sa nájdu mnohí, ktorí dúfajú v nápravu a držia im palce. Vytváraniu sympatií však bráni nízka hĺbka znalostí o príčine neprispôsobivého správania a negatívne hodnotenie morálky aktérov. Na druhej strane nepociťujeme ani antipatiu, pretože nie sme priamymi svedkami žiadneho z trestných činov. Vzťah divák – sociálny aktér tak zostáva akýsi chladný, prípadne by sme mohli hovoriť o ľútosti. Miro a Zlatko len ilustrujú to, čo poznáme, neponúkajú nové informácie a situácie, pri ktorých by sme boli nútení vytvoriť si vlastné stanovisko. Namiesto prehodnocovania doterajších postojov prebieha len ich utvrdzovanie.

Film Comeback je tematicky príliš výrazný na to, aby som opomenula geografıcky blízky dokument od Heleny Třeštíkovej René. V tomto prípade sa, samozrejme, stretávame s odlišným prístupom v spôsobe zobrazenia. Třeštíková si vybrala jeden subjekt, ktorý pozorovala dvadsať rokov. Vďaka množstvu nakrúteného materiálu a Reného poetickým sklonom sa dostávame k aktérovi oveľa bližšie než k dvom Removým recidivistom. Príbeh Mira je v druhej časti Comebacku dokonca potlačený, vidíme už len jeho väzenský comeback. Veľmi pôsobivé formálne zobrazenie však „tlmí“ interpretačné úvahy a fakt, že nám fılm v podstate nič nové nepovedal. Comeback sa viac spolieha na silný deziluzívny dojem, ktorý v divákoch zanecháva štylizovaný záver. Rozhovor dvoch opilcov, tvrdý pád na hlavu alebo iná emóciou presýtená scéna však nemôžu defınovať kvalitatívnu hodnotu diela, ale musíme sa skôr sústrediť na to, do akej miery obohacuje naše poznanie.