I.

Vrátila som sa. Deň je citlivý.

Čas mi rozpráva príbeh. Kráčam voči univerzálnosti samej seba, stretla som sa už so všetkým. Počítala som si túžby. Chýbala mi jedna.

Neviem, prečo niektoré dni chcem žiť toľko a iné dni len žijem. V ten deň som sa zobudila v inom príbehu a niekto iný so mnou hovoril cez môj život. Privítala som ho. V ten deň som pochopila vzdialenosť medzi mnou a mojimi myšlienkami.

Chcela som vedieť, ako sa cíti celý svet. Byť celým svetom naraz. Takže teraz som nepotrebovala nikoho, ale všetkých. Rozhodla som sa zabudnúť, odkiaľ a kam som sa vrátila a čo mám robiť na tomto mieste, lebo som to nevedela, a nevedela som, ako sa vie.

Možno som sa vrátila do tohto mesta, lebo ho mám v nohách. Moje myšlienky sa rozuzľujú, keď kráčam, akoby vychádzali spoza každého kroku. Keď sa zastavím, skočia do uzla a nezapíšu sa ani sa mi nepošepkajú do ucha. Kráčam svoj život.

Teraz by som chcela zostať v tomto stave nevedomia, kde nepotrebujem smútok a ani on ma nepotrebuje.

Dnes si odo mňa vypýtali životopis (tu si ho pýtajú často). Zľakla som sa. Napísala som im: „Lucia je Lucia. Lucia je zvyčajne ňou. Pri niektorých príležitostiach sa snaží byť inou.“ Chcela som pridať ďalšie veci, ako: že sa neidentifıkuje so svojím priezviskom, aby ho odstránili, lebo si myslím, že sa neidentifıkujem so svojimi predkami. Ale myslím, že ich nezaujímajú ani moji predkovia, ani môj život. Chcú len biografıu.

Celý článok si môžete prečítať v novom vydaní časopisu Vlna