Rozhovor s autorom hudby a textov, spevákom a gitaristom Nylon union Richardom Imrichom a s Martinom Turzíkom, basgitaristom a šéfom vydavateľstva deadred records, pri príležitosti Vydania nového albumu sine sine z roku 2014.

Album sa volá záhadne Sine Sine. Čo to znamená? Je to po anglicky, po francúzsky, či nebodaj po čínsky?

RI: Nemyslím si, že je to až taká záhada. Ak názov čítaš po anglicky, Sine je sínus, čiže jedna z tých goniometrických funkcií, ktoré nás učili ešte na základnej škole. Pamätáš sa, keď sme kreslili pravouhlé trojuholníky, rátali uhly a merali dĺžky oblúkov, tetív a podobne? Veľmi sa nám páčilo, že sínusová funkcia zároveň popisuje všetky tie v muzikantských kruhoch obľúbené periodické javy, ako sú stojatá vlna gitarovej struny, hladké basové linky analógových synťákov a čo ja viem čo všetko ešte. Tá sínusovka je tak trochu metaforou oživenia média okolo nás, ktoré by inak bolo mŕtve. Pre mňa osobne nie je nič horšie ako absolútne ticho bez pohybu. Keď Sine čítaš po latinsky, tak to znamená „bez“, čiže chýbanie niečoho, čo bolo a už nie je. Názov Sine Sine je dvojitý zápor, pretože sme skôr mysleli na napĺňanie chýbajúceho, ako by sme lamentovali nad ničotou. Zober si, že samotná kapela Nylon Union tu fyzicky nie je už viac ako desať rokov, a predsa vydáva album.

Desať rokov totálneho ticha (aby som parafrázoval slogan na obale vinylu: „Such a good album after ten years of total silence!“) je dosť dlhá doba. Prečo ste si akurát v roku 2013 povedali, že album vydáte? Prečo táto iniciatíva neprišla skôr?

RI: Niekedy koncom roka 2003 bol album už takmer nahratý. Chýbala mu malá, zato podstatná vec – niečo, čo by mu dalo naozajstný zmysel. Kapela totiž v tom čase prestala fyzicky existovať. Turzo (Martin Turzík, pozn. P.Š.) s Matesom (Matúš Homola) začali hrávať s Vladom Ďurajkom v jeho živej zostave Autumnist a ja som odišiel na niekoľko rokov do sveta. Tých desať rokov bol album doslova zahodený do škatule s káblami na jednom starom pevnom disku. Aj sme mali pracovný názov Trash, ktorý sa občas menil na Thrash, ale vydať akýsi odpad alebo niečo nasilu vymlátené z pôvodného materiálu sa nám zdalo ešte väčší nezmysel ako vydať album mŕtvej kapely. Pred nejakým časom nás oslovil Dušan Bustin, ktorý prišiel s myšlienkou natočiť interaktívne video, v ktorom by kapela podľa odozvy poslucháča „umierala“ alebo „ožívala“. Ponúkli sme mu skladbu Hyper A a Nylon Union ako model mŕtvej kapely, ktorú je treba skúsiť oživiť. Dal nás takto po mnohých rokoch dokopy a za jeden večer s nami natočil sekvencie do interaktívneho videa. Bol z toho naozaj vydarený žúr a zároveň veľmi silný impulz dokončiť album. Čoskoro sa ale ukázalo, že jeden entuziastický večer na spustenie produkcie albumu nestačí a opäť nám začal padať jeden termín za druhým. Až dakedy začiatkom leta 2012 konečne nastala tá zvláštna situácia, na ktorú sa čakalo celý ten dlhý čas. Ako k nej došlo, vysvetliť neviem, možno to bola náhoda. Alebo ak si determinista, tak to malo byť jednoducho tak. Výsledkom bolo, že som zo škatule vytiahol ten starý disk s pôvodnými nahrávkami, všetko od podlahy premixoval, niečo som musel nanovo prespievať, občas zmeniť verš, Mates nahral nové bicie v Hyper A a zrazu to bolo „tam“. Ticho, ktoré nás od vydania ešte pár mesiacov delilo, bolo viac-menej vyplnené riešením technických detailov vydania.

MT: Myslím, že sme mali pár pokusov dokončiť to a dať von zhruba o štyri, päť rokov skôr. V tom čase ale nastal dosť veľký pretlak novej hudby od spriaznených kapiel. Zjavili sa Youcoco, Karol Mikloš po rokoch tiež prišiel s novým albumom, tak isto aj Autumnist. Celkom prirodzene vznikla snaha zachytiť tú tvorbu v rámci labelu. Bolo okolo toho dosť práce, navyše ja som sa vtedy stal manželom a vzápätí sa nám narodila dcéra. Čas sa zrazu začal odsýpať iným tempom. Teraz tak akosi prirodzene všetky okolnosti „sadli“.

Nylon Union

Ale až také úplné ticho, aspoň čo sa týka teba, Rišo, ako interpreta, to nebolo. Naposledy som ťa zaregistroval v dvoch skladbách na albume Sound of Unrest od takpovediac stajňového kolegu, Autumnist. Predtým to bol This is Kevin. Môžeš nám v stručnosti zhrnúť, kde všade a s kým si hral? Pamätáš si na to vôbec?

RI: Máš pravdu. V čase, keď som kompletne prerábal Sine Sine, pripravoval Vlado Sound of Unrest. Popri mixovaní našich vecí som si len odbehol naspievať mu niekoľko kúskov. Veci ako Some Ground a Tiny Bit šli z mojej strany veľmi ľahko a spontánne, môže za to asi tá zvláštna situácia, ktorá nakopla Sine Sine. Vlado sa zo zvukom trápil trochu dlhšie, ale ja som našťastie nemusel riešiť samotnú produkciu. Vždy som mu hodil na dropbox vokálne stopy a o pár dní mi už posielal jednu predbežnú verziu zadruhou. Na jeseň vyšiel Some Ground ako singel ešte raz v tzv. zememeračskej verzii s novým textom a aranžmán. Dosť mi trvalo nájsť skladbe to „správne miesto“, ale nakoniec sa podarilo albumovú verziu posunúť do úplne novej polohy v priebehu jedného víkendu. Pred This is Kevin sme s Romanom Ferianacom hrávali v mnohých bezmenných gymnaziálnych zostavách. Z toho obdobia pochádza na Sine Sine aj adolescentný popevok Satisfıed, ktorý som poskladal, keď som mal asi 13 rokov. Na albume je tak trochu z nostalgie. Dôvody, prečo som tú vec vôbec vytiahol pre Nylon Union, sú okrem ľahkej nostalgie hlavne to, že sa s ňou strašne trápil jeden z našich vtedajších bubeníkov. Mates ju však na Sine Sine odohral s preň typickou nonšalantnou eleganciou a ľahkosťou. Bývalý bubeník si Matesovu verziu už ale nestihol vypočuť. Pred pár rokmi sa zrútil aj s ďalšími vojakmi v lietadle kdesi na maďarskoslovenskej hranici.

This is Kevin bola pôvodne v Poprade gitarovka na štýl britských Ride, za čo vďačíme našim verným láskam Jolane Iris a Jolane Diamant ako aj zatuchnutej pivničnej skúšobni vo Svite na ulici SNP. V roku 1993 sme sa s Romanom na rozdiel od nášho vtedajšieho bubeníka presídlili do Bratislavy a začali sme ešte viac experimentovať s elektronikou, hlavne so samplingom na starých páskových echách, kazeťákoch a gitarových škatuľkách. V tom čase sa aj v Bratislave začalo blýskať na nové časy. V U-klube začal Dalo Kŕč, brat nášho exbubeníka, hrávať techno namiesto Slowdive, a v Artfore, kde som v tých časoch poznal inventár CD odpredu aj odzadu, sa začali objavovať veci od Warp. This is Kevin vtedy zažil asi prvý vrchol, keď sme vypredanému ELAM-u okrem obligátnych spätných väzieb začali púšťať aj sample zo starého kotúčového magnetofónu. Na prvom albume Slowly to the Sun som však už spolupracoval dosť málo. Práve v tom období sme si totiž hudobne a názorovo začali byť s Romanom značne nekompatibilní a ja som sa rozhodol ísť vlastnou cestou. Aj naďalej sme si však udržiavali nepísanú dohodu, že aspoň symbolicky budem k This is Kevin prispievať aj ja. Na druhom Romanovom albume Communication z roku 2002 je E Sence, ktorú sme vtedy chceli vydať naraz aj ako Nylon Union aj ako This is Kevin. Lenže Nylon Union to trochu prešvihol a E Sence vyšla až teraz na Sine Sine. Spolu sme robili aj na pesničke Sahara Snow, kde som napísal text z Welcome to my Planet.

Men at sound – Trenčín, 2014

Ako vznikli Nylon Union a ako ste sa znovu stretli, i keď viac menej vo virtuálnej podobe – keďže, ako si mi povedal, kapela je naďalej mŕtva a koncertovať sa nechystáte?

RI: Jedným z mojich hlavných motívov odchodu z This is Kevin bolo znechutenie z toho, že po niekoľkých geniálnych zábleskoch z využívania samplingu (ľudové motívy, náhodné televízne nahrávky a iné zvukové snapshoty), ktoré sú na Slowly to the Sun, začal Roman používať čoraz komerčnejšie zvukové banky a prefabrikované zvuky synťákov príliš prvoplánovo. Hlavne aby to znelo „profı“, čo je koniec koncov v komerčnom pop biznise úplne prirodzené. Ja som sa však na takejto produkcii nechcel viac zúčastňovať a odišiel som tesne pred najväčšou slávou kapely. Po mojom odchode z This is Kevin sa mi začali hromadiť nápady. Na jednej internátnej párty som sa zoznámil s Turzom, ktorému sa tiež práve rozpadla jeho bývala kapela a okrem toho, že chcel hrať, mal aj dobre rozpracovaný plán založiť si vlastné vydavateľstvo. Hlavnou fılozofıou bolo „urob si sám“. Vedeli sme, že chceme pristupovať s rovnakou fılozofıou aj k zvuku Nylon Union, teda nevariť z polotovarov aj za cenu prípadného neúspechu. A tak sme spravili Oxeyed EP a založili Deadred Records. Prakticky hneď po vydaní Oxeyed EP som začal robiť na veciach, ktoré sú dnes na Sine Sine. Light One Two, ktorá je postavená na záverečnej sekvencii basy z Light One už bola hotová v čase, keď sme po večeroch na Belehradskej robili ručný výrez EP. Základ Sine Sine v podobe rôznych hypnotických slučiek a podivných gitarových plôch potom vznikol v priebehu asi dvoch týždňov pre divadelné predstavenie Paraziti, ktoré režírovali Roman Olekšák a Maja Hriešik. Až neskôr sme prispôsobili niektoré kúsky pre potreby živej zostavy Nylon Union.

MT: Ja som počas štúdia na vysokej hral s kapelou Champ, až kým bubeník neodišiel do sveta a nejak sa ho nepodarilo nikým vhodným nahradiť, potom som chvíľu hosťoval v Peško, čo zase nebola úplne moja šálka kávy. Posledný rok, dva na intráku som už nemal kde a s kým hrať a entuziazmus som mal veľký, takže stretnutie s Rišom prišlo ako na zavolanie a celkom som sa potešil novej výzve. Hudobným vkusom sme boli dosť „kompatibilní“ a veľmi sa mi páčili Rišove demá, ktoré mi predstavil, najmä úroveň ich spracovania. Boli obstojne vyprodukované za pomoci počítača a zvukovej karty, so samplami, ruchmi, strihanými beatmi a na tú dobu a v rámci dostupných možností to nebolo ešte úplne bežné, tak ako je dnes. Dovtedy som sa s takým prístupom v kapelách, kde som pôsobil, nestretol a nadchlo ma to rovnako ako aj Rišova vízia, čo s nahrávkami urobiť. Odtiaľ bol už len krok aj k vytvoreniu vlastného labelu.

Vaša EP Oxeyed z roku 2000 sa stala vyhľadávanou raritou a vám zabezpečila priam kultový status. EP si našlo dokonca miesto v relácii slávneho Johna Peela z BBC Radio 1, ktorý vašu hudbu celkom rád rotoval v jeho nemenej slávnych sessions. Mohli by ste porovnať debut so Sine Sine? V čom hlavné rozdiely?

RI: Z môjho pohľadu je Sine Sine logickým pokračovaním Oxeyed EP. Zatiaľ čo veci z EP pracujú s pomerne banálnym motívom odcudzenia (Walls, Such A Halo S) a ponúkajú únik do ružového stavu polovičnej bdelosti (Creambax, Light One) ako obranný mechanizmus, na Sine Sine je téma posunutá na iné formy pocitu straty či chýbania. Niekedy celkom nevieš, prečo veci „musíš“, ale zatneš zuby a jednoducho ideš ďalej aj bez jasného zmyslu (E Sense). Ten istý vnútorný „driver“ môže ísť až za hranicu racionálnej kontroly nad sebou samým, so všetkými dôsledkami (Sherry, Vacuum) a nestíhaš sa samému sebe čudovať. Keď som niektoré z tých textov písal, dosť ma ovplyvnil Dennettov koncept ilúzie slobodnej vôle. V závere stojí otázka, kde je hranica medzi naším sebeckým egom v dobrom aj v zlom a tým aj vnútorným hnacím motorom, ktorý navonok síce môže vyznieť sebecky, je však už mimo našej racionálnej kontroly (Thrash). Sine Sine hovorí najmä to, že treba vydržať až za hranicu vlastnej miery únosnosti. Keď sa ti zdá, že už žiadna cesta nie je, až vtedy obyčajne príde najneočakávanejší zvrat, ktorý všetko naplní a dá zmysel (Pills). Alebo je to iba ilúzia zmyslu?

Men at sound – Trenčín, 2014

To bolo skôr fılozofıcko-koncepčné porovnanie albumov. Pokúste sa však teraz zamerať čisto na hudobnú stránku. Mne napríklad Oxeyed pripadá oveľa psychedelickejší, garážovejší, undergroudovejší, zašumený, možno viac inklinuje k shoegaze, kým Sine Sine je uhladenejší, melodickejší… Ako sa na to pozeráte vy?

RI: Zvuk Oxeyed vychádza z úplne primitívnych prostriedkov a podmienok, ktoré boli vtedy k dispozícii, t.j. dve gitary vrátane spomínanej Jolany Iris, jeden distortion pedál a jeden lacný mikrofón od Vietnamcov z trhu, ktorý sme nazývali „autobusársky“ (kvalitou dobrý akurát na šoférove oznamy). Všetko šlo priamo line-in do generickej zvukovky v starom pentiu. Z toho som potom miešal loopy a vyrábal sample, ktoré bežia na pozadí. Podľa mňa tak však Oxeyed aj Sine Sine držia dominantne melódie, ktoré sú pre mňa rovnako dôležité ako lo-fı textúry. Mne osobne sa veľmi páči záverečná Turzova Light One, ktorá má istý triumfálny nádych a keby ju spieval mužský zbor, mohla by sa spievať aj na štadiónoch po víťazných zápasoch. V čase, keď sme nahrávali Sine Sine, sme už boli v kompletnej zostave vrátane Matesa a jeho bicích. Preto ten posun od ortodoxného „homerecordingu“ Oxeyed k ilúzii živého zvuku Nylon Union na Sine Sine. Pôvodný „soundtrack“ do Parazitov bol však úplne nepesničkový a až na neho sa postupne vrstvili živé nástroje tak ako ožívala kapela. Aj tak však môžeš počuť na viacerých miestach rôzne digitálne šumy a artefakty z tej starej zvukovky. Tesne pred fınalizáciou sme sa rozhodli dať na záver albumu Pills, ktorá symbolicky končí fragmentom z posledného koncertu živého obdobia Nylon Union, ktorý som len tak improvizovane nahral na jeden mikrofón hodený na zemi na pódiu.

MT: Sine Sine znie väčšmi ako kapela než ako obývačkový projekt. Oxeyed mi pripadá zvukovo konzistentnejší, kompaktnejší, možno je to aj vďaka kratšej minutáži. Sine Sine je zasa hudobne celkom pestrý album, striedajú sa tam klasické pesničkové formy s experimentálnejšími kúskami.

Nikdy ste neuvažovali nad reedíciou Oxeyed?

RI: Oxeyed EP vo svojej fyzickej podobe 3″ CD je artefakt, ktorý sme s Turzom „na kolene“ nahrávali, mixovali, mastrovali, vyrezávali, lepili a osobne roznášali do obchodov. Ten proces tvorby a výroby bol taký neopakovateľný, že vyrábať CD kópiu by bol nezmysel.

MT: Mne nedávno napadlo spraviť ultra limitovanú reedíciu, ale ako vinylový dubplate, v súvislosti so súčasnou renesanciou vinylu a v rámci dobrej spolupráce so štúdiom Vinyl-Lab, ktoré sa na dubplate špecializuje. Celkom by som bol zvedavý, ako by tá „PC produkcia“ po kvalitnom remasteringu hrala z platne. Ideálne by to bolo spraviť ako výročné vydanie, ale desať rokov som už prešvihol, tak možno na tú pätnástku…

Vrátim sa ešte ku konceptu mŕtvej kapely, ktorý podľa mňa nie je úplne šťastný, lebo bez koncertov to dnes ide asi len veľmi ťažko. Ale schválne, keby prišla pozvánka na nejaký väčší festival, napríklad na Pohodu 2014, odmietli by ste?

RI: To nie je otázka odmietnutia ponuky, ale skôr nutnosť byť „virtualizovaný“. Je to koncept ožívajúcej mŕtvej kapely, ktorá sa do tej virtuality reinkarnovala.

Istrochem Bratislava – Skúšobňa, 2002

Je nutnosť byť virtualizovaný spôsobená tvojou profesijnou orientáciou? Dá sa post výskumného pracovníka zlúčiť s postom frontmana rockovej kapely? Obaja ste, plus mínus, stále v hudobnej sfére, a tak predpokladám, že by ste s koncertovaním problém mať nemali.

RI: Pre mňa je zabehnutý kolobeh showbiznisu nahrať album a promovať ho na turné nezaujímavý z viacerých dôvodov. Nie som a veľmi pravdepodobne nikdy nebudem profesionálny hudobník, pre ktorého je tento cyklus obživou. Vedecká robota mi dáva istú slobodu, aj keď prirodzene za cenu produktivity. Naopak, obe moje „profesie“ sa dosť prelínajú a vzájomne ovplyvňujú. Beriem ich ako jednu neoddeliteľnú súčasť môjho ja. Nechcem tým povedať, že koncertovanie alebo skôr kontakt s publikom je pre mňa nezaujímavý. Práve naopak, aj keď ich bolo relatívne málo, boli to vždy tie najsilnejšie momenty, ktoré dávajú energiu pokračovať. Omnoho zaujímavejšie však je pre mňa hľadanie nových foriem obojstrannej komunikácie s poslucháčom a jednou z tých foriem je aj virtualizovaná verzia Nylon Union. Fascinuje ma sledovať odozvu na osobnej úrovni. Vtedy je úplne irelevantné, či predáš sto alebo 10-tisíc nosičov. Je to svojím spôsobom moja alternatíva ku koncertnému kontaktu s publikom, ktoré môže byť iné, omnoho intímnejšie, ako využitie tradičného splynutia s davom a identifıkácia s idolom na pódiu v rockovej hudbe. Byť tým pekne nasvieteným idolom a dobre nacvičenými pohybmi čosi predávať davu je posledné, čo by som v živote chcel. Verím však, že sa na pódium ešte dostaneme. Musí to ale byť v správnom čase na správnom mieste. Mates je muzikant – profesionál s extrémne dobrým dynamickým cítením a napriek tomu, že je o neho veľký záujem, drží si od chladného profesionalizmu odstup. Turzo je zase schopný veľmi racionálne dotiahnuť veci do konca a mám pocit, že Deadred je pre neho presne takou osudovou láskou ako hudba pre mňa, ktorá nie je síce obživou či ziskovým podnikom, ale životnou nutnosťou vychádzajúcou kdesi z hĺbky, kde ani chladné racio nemá dosah.

MT: Nie som si úplne istý, či by to naživo fungovalo podľa predstáv. Už sme sa aj v minulosti presvedčili, že skladby v štúdiovej produkcii fungujú inak ako naživo, niektoré lepšie, niektoré horšie, niektoré vôbec. Nejaký koncert však nevylučujem, záleží na okolnostiach a príležitosti. Čas však neúprosne uteká a človek je čoraz väčšmi vyťažený doma v rodine aj v práci, je stále zložitejšie venovať sa aj kapelám a labelu na istej úrovni. A ešte je na mieste otázka, či nám po tých rokoch ostalo nejaké publikum.

Deadred má už štandardne práve vďaka tebe, Turzo, nadštandardnú grafıckú výpravu a výnimkou nie je ani Sine Sine. Predpokladám, že si s obalom spokojný?

MT: Proces tvorby tohto dizajnu bol zamotaný. Najprv bol dlhú dobu určený názov albumu a akosi neprichádzal žiaden vhodný nápad, ako ho adekvátne zvizualizovať. Potom, keď sme album defınitívne sfınalizovali po hudobnej stránke, zrazu sme mali pocit, že by sa mohol volať aj inak. V podstate za jeden večer sme našli nový názov, ktorý sa nám páčil a ktorý bol dostatočne výstižný. V krátkom čase prišiel aj nápad so stojatou vlnou vibrujúcej gitarovej struny. Najprv som nevedel, v akej forme to použiť a ako obal technicky vyprodukovať, no na webe som náhodou narazil na stránku Andrewa Davidhazyho, ktorý fotí takéto fyzikálne javy a jeho fotografıe sa mi zapáčili ako vhodná predloha. Rišo ho oslovil, on sa celkom nadchol a nezištne pre nás spravil zopár ďalších záberov podľa požiadaviek. Ja som sa potom rozhodol ich pretransformovať do jednobitovej formy a použiť sieťotlač a metalickú farbu ako odkaz na materiál strún. Celkovo som obal ladil do podobne minimalistickej podoby, ako malo aj Oxeyed EP, aj v súlade so spomínanými významami toho názvu. Azda sa bude páčiť.

RI: Myslím, že sa naozaj vydaril, hoci sme dosť dlho tápali a nevedeli sa pohnúť z miesta. Bola to naozaj zvláštna situácia, keď sa veci po tých dlhých rokoch hľadania zrazu začali rozbiehať.

Album vychádza ako CD, vinyl aj ako digitálny download? Nechystáte aj nejaké (ultra) limitované edície maxisinglov, podobne ako to bolo v prípade Sound of Unrest? Respektíve, nemáte v úmysle pertraktovať aj iné média? Pomaly začala ožívať kazeta…

RI: Ďalší singel zatiaľ nechystáme, ale ak bude motivácia, určite ešte niečo virtualizované vymyslíme. Vo Vladovom prípade znamenal singel Some Ground experiment s jeho cieľovou skupinou poslucháčov, ktorí zároveň žijú hudbou tak ako on. Remixérska súťaž bez zištných pohnútok, v ktorej víťazov oceníš rezaným vinylom, je skvelý nápad, ktorý dá tvorcom dôveru a motiváciu robiť ďalej. Aj kazeta je zaujímavé médium, ktoré v našej generácii zohralo silnú úlohu. Má svojskú estetiku, osobitý zvuk a pre všetkých „do it yourself“ pankáčov je cenovo omnoho dostupnejšia ako vinyl, ktorý sa stáva tak trochu snobským podnikom pre vyvolených. Myslím, že všeobecne sa ľudia začínajú prirodzene vracať späť k netrvácnym médiám, kde je inherentne zachytená podstata okamihu, ktorý tu o chvíľu nebude. Po Facebooku prichádza Snapchat, kde všetko po pár minútach odchádza do nenávratna, po mp3 prichádza kazeta, ktorá sa po pár týždňoch ošúcha, pokrčí a nakoniec namotá na hlavu v prehrávači. Je to akési vyrovnanie sa s našou snahou čo najdokonalejšie zmraziť naveky každý moment bytia a potom to bytie zapĺňať vracaním sa k obrázku bez života.

MT: Ja chápem dôležitosť digitálneho nehmotného formátu hudby v kontexte súčasnej doby, technológií, životného štýlu atď., ale neprestal som veriť aj klasickým nosičom. CD stratilo veľmi na hodnote, ale určitá renesancia vinylu ma teší aj napriek tomu, že veľa ľudí, najmä z mladších mp3 generácií, si ho nekupuje primárne ako nosič nahrávky, ale iba ako artefakt, ktorým podporia svoju obľúbenú kapelu. Ja sám si ich kupujem najmä kvôli reprodukcii hudby, mám rád ten analógový prejav, dokonca moje deti baví sa pozerať na celý proces prehrávania, ako sa platňa krúti na tanieri. Sedempalcové či dvanásťpalcové singlové či maxisinglové releasy by som preto podporil rád, aj skúsenosť s tými troma vydanými od Autumnist mi potvrdila, že je o to záujem. Samozrejme, hovorím o kusovom dubplate formáte, lisované série sú nerentabilné a zas toľko nadšencov si to nenájde. Pokiaľ ide o kazetu, to považujem naozaj skôr za umelecký artefakt, primárna funkcionalita ako nosiča ide trochu bokom – gramofóny a ich príslušenstvo sa nikdy neprestali vyrábať a momentálne prežívajú výrobcovia konjunktúru, kazetové prehrávače myslím vymizli a ťažko sa k nim ešte priemysel vráti. Ale kazety ako hudobné artefakty pôsobia stále veľmi zaujímavo.

Nastáva čas na klasickú otázku na záver. Čo bude s Nylon Union ďalej? Koniec alebo ďalších desať rokov užívania si ticha?

RI: Všetci mi stále hovoria, že by som mal v niečo veriť. Verím, že ticho je relatívne. Je ho treba iba správne cítiť a vidieť.