Fantastika má v slovenskej literárnej vede sťaženú pozíciu. Pripomína Schrödingerovu mačku, ktorá je zavretá v nepriehľadnej škatuli od topánok a ťažko určiť, či je živá alebo mŕtva. Ožíva pre striedmych pozorovateľov z komunít ľudí, ktorí sa bežne pohybujú v kostýmoch z Tolkienovho sveta či zo ságy Star Wars. Vyskakuje zo svojho väzenia, aby ako neživá-nemŕtva útočila na konzumentov televíznych seriálov a fılmových adaptácií. Vrhá sa na čitateľa v populárnej tínedžerskej literatúre, kde nadobúda podobu upírskeho stvorenia s trblietavým kožuštekom. Nečudo, že literárni kritici sa vyhýbajú jej úkrytu, nie každý má totiž doma pripravený naostrený drevený kolík a vôbec, prečo míňať čas na lovenie nejakých monštier?

Diskurz o fantastickej literatúre v slovenskej literárnej vede v podstate neexistuje, čo kontrastuje s popularitou tejto tematiky v okolitých štátoch (stačí sa pozrieť do Česka či Poľska). V našom literárnovednom kontexte akoby pretrvávala skepsa voči fantasy, sci-fı či hororovému žánru, radíme ich k literárnej periférii, prípadne ku gýču a náš dojem umocňujú romanticko-infantilné texty o upíroch. Odlišná je percepcia detskej literatúry, kde je príklon k fantastickej poetike prirodzenejší a akceptovateľnejší ako v lektúre pre dospelých, možno aj vďaka paralelám tohto žánru s rozprávkami, bájkami či povesťami.

Gaimanova nová próza Anansiho chlapci už od úvodných viet vyzdvihuje vplyv príbehov na ľudský život a vytvára štruktúru sveta, ktorá podobne ako v ľudovej slovesnosti plynie zo spoločenského kultúrneho vedomia. Piesne, povery či rozprávky formujú konečnú podobu Gaimanovho univerza, sujetové vzťahy medzi postavami, časopriestor či jednotlivé motívy. Výskyt fantastických prvkov je dôsledkom ľudskej viery v nadprirodzeno, bohovia, zvieracie bytosti či mágia sa môžu stať súčasťou reality i preto, že majú voľnosť v ľudskom (pod)vedomí. Gaimanov svet možno interpretovať ako variáciu biblického textu, v kreačnom akte sa k božiemu slovu čoskoro pridávajú piesne: „Začína to piesňou ako v podstate všetko. Koniec koncov, na počiatku bolo slovo a s ním prišla melódia. Tak vznikol svet, rozdelila sa prázdnota a zrodila sa zem, hviezdy, sny, bôžikovia a zvieratá. (…) Piesne tu ostávajú. Pretrvávajú. Správna pieseň môže premeniť cisára na smiešneho panáka.“ (s. 9) Príbehy sú v Gaimanovej fıkcii akési mytologické invarianty, gnómické prvky, ktoré konštituujú skutočnosť a relativizujú vzťah medzi realitou a imagináciou. Kontrola nad príbehmi znamená moc nad svetom, z čoho sa odvíja základný konflikt textu Anansiho chlapci. Podobne ako v rozprávkach, i v Gaimanovom texte možno ľahko identifıkovať dobro a zlo, ktorých spor ovplyvní konečné usporiadanie sveta. Synovia pavúčieho boha Anansiho stoja proti zvieraciemu bohovi – tigrovi, ktorý chce získaním príbehov obnoviť ich hrôzu, strašidelnosť či tiesnivosť a zmeniť tak realitu: „Ľudia si zase budú rozprávať tigrie historky. (…) Všetky príbehy budú patriť iba mne. Aj všetky piesne budú len moje. Svet sa vráti do starých koľají, bude drsný, krutý a temný.“ (s. 355)

Analogicky ako v rozprávkach, aj Anansiho chlapci musia v boji proti tigrovi prekonať mnohé prekážky. Spoznať sa, aby sa mohli rozhádať a až po peripetiách plných udobrovania a zachraňovania nakoniec zvíťaziť. Už z toho náčrtu fabuly vyplýva jej problematickosť, ktorá súvisí s mierou autorskej invencie. (Akokoľvek príťažlivá) koncepcia sveta, v ktorom sa miešajú fantastické a realistické prvky, nedokáže bez umelecky presvedčivej kompozície naplniť potenciál prózy. Je paradoxné, že práve Gaimanova próza, zdôrazňujúca príbeh ako strojcu reality, ho sama neinovuje. Alibisticky by sme mohli konštatovať, že Anansiho chlapci chcú byť konvenčným textom, vo svojej kolektívnosti a ľahkej identifıkovateľnosti podobným klasickým rozprávkam. Estetická defektnosť Gaimanovho textu však nevyplýva iba z klišéovitosti základnej fabuly, ale najmä z konkrétnych realizácií jednotlivých motívov či vzťahov medzi protagonistami.

V expozícii príbehu sa čitateľ zoznamuje s Tučniakom Charliem, ktorého život charakterizuje odlúčenosť od society, profesijná stagnácia a početné trápne situácie. Aby to nestačilo, matka jeho snúbenice ho nenávidí od prvého stretnutia: „Tučniak Charlie si na prvej návšteve odhryzol z jedného voskového jablka. (…) Rosina matka však podvihla obočie, prešla k nemu, vzala mu zvyšky jablka a s krátkym vysvetlením, koľko dnes stojí voskové ovocie, ho zahodila do koša.“ (s. 56). Tučniak Charlie je malá postava, človek milión, od ktorého sa neočakávajú žiadne úspechy. Napriek zvládnutým komickým pasážam je negatívom, že Gaiman vytvára protagonistu ako prototyp amerického sna, t. j. outsider Charlie sa neprekvapujúco vypracúva na dominantnú osobnosť. Odlišnou transformáciou prechádza u Charlieho brata Pavúka, ktorý sa z bezohľadného suveréna mení na rodinne založeného muža. Rovnako prvoplánovo ako modelovanie postáv pôsobí aj ich vzájomný, lineárne zobrazený vzťah – počiatočnú bratskú nevraživosť a súperenie vystrieda v závere textu udobrenie, vzájomný rešpekt a uznanie. Ozvláštnením je motív dvojníctva, vďaka ktorému miestami Gaimanov text pripomína Dostojevského vo fantastickom kabáte. Ide však o ošúchaný, deravý kus odevu, ktorý si síce čitateľ okamžite všimne, ale pozornejším pohľadom odhalí, že sa pod ním neskrýva veľa. Postavy sa totiž správajú podľa vzoru utkaného autorom, nežijú vlastným životom, sú málo autentickými fıgúrkami v prozaikovej hre s recipientom. Klišéovitú kompozíciu potvrdzuje epilóg, v ktorom sa nielenže dozvedáme osudy jednotlivých protagonistov, ale v patetickom explicite pozorujeme, ako Charlie so synom spievajú a oslavujú tak svoj posun zo sveta trápnych udalostí: „Muž a chlapec spoločne tancovali po pláži naspäť k domu a spievali si pieseň bez slov, ktorú si vymysleli cestou a ktorá ostala vo vzduchu ešte dlho po tom, ako odišli dnu na raňajky.“ (s. 395)

Monumentálnosť v záverečnej scéne, absentujúca psychologizácia postáv, jednoduchá kompozícia či iné aspekty Gaimanovej prózy vychádzajú v ústrety čitateľovi. K popularizácii textu prispievajú i melodramatické scény: „Vezmi si mňa namiesto neho. Priveď ho naspäť.“ (s. 273), patetická obraznosť: „Pri pohľade na takúto oblohu aj najprozaickejší človek objaví v sebe túžbu maľovať vlastné olejomaľby“ (s. 68), vysoká emocionálnosť: „Už cítil iba únavu, nekonečnú a večnú vyčerpanosť.“ (s. 337) či nelogické konanie protagonistov (napríklad, keď Tučniak požiada o ruku ženu asi po dvojdňovej známosti, čo má za následok záverečnú otcovskú scénu). Napriek týmto gýčovitým prvkom však Anansiho chlapci nie sú jednoznačne prvoplánovou prózou. Domnievam sa, že Gaimanova invencia spočíva najmä vo využívaní komiky, grotesky či paródie: „Plameniaky narazili do panoramatického okna ako ružové páperové projektily. (…) Všetky do jedného naňho gánili nepríčetnými ružovými očami.“ (s. 227). V kombinácii s repetičným princípom a gradáciou sa komickosť transponuje do absurdity, čo dokazuje napríklad autorova práca s obrazom limetky, ktorá sa stáva Charlieho signifıkantnou charakteristikou: „Vošiel do hotela. (…) Limetku si položil na pult. ,Máte nejakú batožinu?‘ ,Nie,‘ pripustil previnilo. ,Vôbec žiadnu?‘ ,Vôbec žiadnu. Iba túto limetku.‘“ (s. 292) – „,Vy ste ten muž s limetkou?‘ (…) ,No… Áno, asi som.‘ ,Ukážte mi ju, dobre?‘ ,Moju limetku?‘ Mladík s vážnym výrazom prikývol.“ (s. 311) a inde: „Odišiel do svojej izby (…) kde ako malý Budha sedela na skrinke limetka.“(s. 315) atď. Ani klišéovitosť nie je vždy mínusom textu, miestami je totiž parodovaná, čo potvrdzuje postava Grahama Coatsa, pre ktorého klišé predstavujú stabilitu či únik z reality: „(…) tešil ho pocit, že pre mužov s pištoľou už existuje toľko vopred pripravených klišé“ (s. 357). Prirovnanie k Schrödingerovej mačke vzhľadom na uvedené pozitíva a negatíva textu platí aj pre Anansiho chlapcov, no pochybnosti o ich živosti nahrádza neistota z umeleckého spracovania textu. Gaiman sa totiž pohybuje na tenkej hranici medzi umením a gýčom, invenciou a prvoplánovosťou, rozprávačským majstrovstvom a naivitou. Jeho próza síce nie je monštruóznym organizmom, ktorý sa kritikovi vysmieva a cerí na neho tesáky, ale ani nepresviedča prijímateľa o svojej kvalite. Pozícia fantastiky sa po Anansiho chlapcov v slovenskej literárnej vede pravdepodobne nezmení, pretrvávajúca skepsa je však v tomto prípade namieste.