1.

Keď som vošiel do svojej kancelárie, bez meškania som za sebou zavrel dvere. Keď už boli dvere zavreté, zamieril som k písaciemu stolu. Keď som kráčal cez miestnosť k písaciemu stolu, premýšľal som, ako to spravím. Keď som prišiel k stolu, zapol som počítač.

Počítač zapípal a vzápätí sa rozsvietila obrazovka. Pobral som sa k vešiaku.

Keď som k nemu prišiel, začal som si vyzliekať sako. Keď som si sako vyzliekol, zavesil som ho na ra mienko. Ramienko som potom zavesil na vešiak. Keď už sako viselo na ramienku a ramienko na vešiaku, uvoľnil som si kravatu.

Len tak, v bielej, ručne ušitej luxusnej košeli som prešiel k písaciemu stolu.

Keď som bol už takmer pri svojom kresle – otáčacom koženom kresle – stojacom pri písacom stole, pošúchal som si čelo a stuhol som. Kam som dal svoju diplomatku? Nechal som ju v aute? Mal som ju v ruke, keď som vchádzal do budovy? A keď som vychádzal po schodoch, držal som ju? Keď som otváral dvere svojej kancelárie, preložil som si ju do ľavej ruky?

V údese som sa rozhliadol po svojej kancelárii.

A vtom som ju uvidel. Ležala na starej stoličke, ktorú som zdedil po prababke.

Prababka kedysi vlastnila práčovňu v strednej Európe. V otázkach čistoty nepoznala zľutovanie. Veľmi sa mi uľavilo, keď som nakoniec zistil, že som ju, aktovku, nestratil a nezabudol som ju ani v aute. Keby som ju tam bol zabudol, šofér by už istotne volal.

Bol to spoľahlivý šofér. Urastený, silný, bystrý. Takých nebýva veľa.

Tú starú stoličku som vláčil všade so sebou. Kdekoľvek som si na svete otvoril kanceláriu, všade som ju mal. Veril som, že mi prináša šťastie. Aj prababke priniesla.

Celý článok si môžete prečítať v novom vydaní časopisu Vlna