Priestor, čas (zvuky)

„A tak, i když jsem měl často pocit, že muž nebo žena, s nimiž jsem na ostrově rozmlouval, mě příliš neposlouchají, nacházel jsem kupodivu ve slovech rodících se z šepotu místa a chvíle více odpovědí na své otázky než při debatách, na jaké jsem byl zvyklý na severu. Bylo to asi tak, že ostrované nenaslouchali přímo slovům druhého, nezabývali se jeho myšlenkami v jejich konečném stavu, ale stále se obraceli ven, k šumům – a také k tvarům – krajiny, uprostřed níž se rozhovor vedl; v těchto šumech a tvarech však slova a myšlenky druhého znovu nacházeli v proměněné podobě.“

— Michal Ajvaz

Jeden z fenoménov, ktorý v hudbe 21. storočia dlhodobo opantáva moju pozornosť, je záujem experimentálnej hudby o pozorné načúvanie ako také, v zmysle Lucierovho hesla: „Pozorne načúvať je oveľa dôležitejšie než vytvárať zvuky.“ Zároveň sa pri dlhodobom „odovzdaní sa téme“ paralelne s fenoménom načúvania vynárajú na povrch čoraz viac aktuálne pojmy ticha, nudy, prázdnoty a pomalosti, či už v konceptoch súčasných zvukových umelcov a skladateľov, alebo v programoch význačných hudobných vydavateľstiev a festivalov. Akoby až teraz, viac než pol storočia po Cageovom oslobodení zvukov spoza stien koncertnej sály a, naopak, stíšení sa samotného skladateľa/performera v jej útrobách, nastal vytúžený status quo – v úvodnom Ajvazovom citáte na- črtnutá, obojstranne plodná komunikácia.

Zvukové prostredie, tak ako ho defınoval Murray Schafer, sa za ten čas zmenilo na nepoznanie, aj preto je dnes čoraz viac a viac potrebné naučiť sa načúvať tichu, jemným šumom, vibráciám a opä- tovne konceptuálne defınovať takéto načúvanie. V kultúre, ktorá dlhodobo zabúdala na svoje uši, orientujúc sa prioritne na to vizuálne, je dôležité načrtnúť a odhaliť rôzne formy načúvania, ktoré sú prekrývané a abstrahované (v doslovnom zmysle tohto slova – odhliadnuť od akustického) pri kaž- dom strete pohľadu s rozhraním okenných tabúľ, monitoru počítača či displeja smartfónu.

Dôležité je uvedomiť si, že v súčasnom akustickom smogu, multimediálnej realite každodenného bombardovania reklamnými sloganmi či elektromagnetickými signálmi je viac než nutné aktualizovať strnulé sluchové ústrojenstvo. Aktualizovať cageovskú vyprázdňujúcu sa verziu „všetko je hudbou“ na verziu nových, citlivých, selektívnych, stále však hľadajúcich a otvorených uší, po ktorých volajú mnohí umelci a teoretici. Slovami Jozefa Cseresa, „potřebujeme nové uši, dnes víc než kdy jindy, abychom se chránili před všudypřítomným digitálním muzakem a vyléčili pandemickou hluchotu, způsobenou redundantním hlukem a jeho komodifıkovanými baleními“.

Akoby viac než kedykoľvek predtým je dôležitej- šie to, čo sa deje „pred“ a „po“ zvuku samotnom, respektíve medzi dvoma zvukmi, v tichých zá- hyboch, medzerách, pauzách a štrbinách v štruktúre. Akoby priestor a čas pohlcovali samotný zvuk a ticho sa stávalo nezmerným riečiskom, z ktorého sa občasne zrodí takmer nepostrehnuteľný zvuk. Počuť a vidieť to môžeme u trombonistu a skladateľa Radu Malffatiho, v terénnych nahrávkach Toshiya Tsunodu či u gitaristu Taku Sugimota, v skladbách najznámejších mien voľného zoskupenia Wandelweiser, ako sú napríklad Antoine Beuger, Michael Pisaro, Manfred Werder alebo Jürg Frey. Pasívneho poslucháča pohodlne sediaceho v sále nahrádza poslucháč aktívny, kreatívne vyhodnocujúci prostredie, v ktorom sa pohybuje, snažiac sa mu porozumieť. „Chodec“, tak ako ho defınovali Thoreau, Walser či Bernhard, pozorne načúvajúci, orientujúci sa na premenlivých zvukových plošinách či už urbánneho, alebo menej poškvrneného, prírodného prostredia. Práve takýchto chodcov odchytáva rakúsky skladateľ Peter Ablinger, ktorý už tri dekády vytvára pre náhodných okoloidúcich provizórne posluchové miesta tak, že v rôznych častiach mesta rozostavuje stoličky, nabádajúc na kontempláciu nad špecifıckými lokálnymi zvukovými javmi. Iným príkladom obratu ku zvukovej krajine je veľký rozmach terénnych nahrávok (fıeld recordings) a ich následná archivácia v po- četných databázach zameriavajúcich sa na konkrétne svetové mestá.

Nakoniec podobné koncepty nachádzame v poetikách jednotlivých umelcov, projektov, hnutí, vydavateľstiev, ktoré fenomén ticha, prázdnoty, nudy a pomalosti viac či menej radikálne reflektujú v nových perspektívach, jasne defınujúc zmenu prizmy načúvania, a v ktorých intenzívne vnímame záujem o fılozofıu recepcie sónického diela. Diela tvorené pomocou nového typu „reduktívnych“ uší. Pozitívnu redukciu nachádzame v odkazoch japonského hnutia Onkyokei s koreň- mi v 90. rokoch minulého storočia a na momentálne organickej scéne európskej redukcionistickej improvizácie s hlavnými centrami vo Viedni, Berlíne, Londýne a Barcelone. Iným príkladom je myšlienka „načúvania načúvajúcemu“ v dielach zvukových solitérov Grahama Lambkina a Jasona Lescalleeta, ale tiež amerického okruhu „lowercase“ hudby, akejsi formy radikálneho minimalizmu. Nemôžeme zabudnúť ani na praktický tré- ning pre zlepšenie techniky načúvania, nazvaný príznačne „Deep Listening“. „Hĺbkové načúvanie“ Pauline Oliveros patrí medzi základne koncepty, ktoré oslobodzujú percipienta od vizuálnych podnetov a učia ho dôkladnejšie pochopiť akustické prostredie a uvedomiť si vlastné telo, pohybujúce sa naprieč týmto priestorom. Samozrejme tu neexistujú zreteľne vytýčené hranice, ale charakteristické prieniky, ktoré zviditeľňujú tendencie práce s týmito fenoménmi.

Azda najsilnejšiu paralelu k tichým zvukovým konceptom momentálne vidím v tom, čo nazýva francúzsky fılmový publicista Michel Ciment kinematografıou pomalosti. Aj tu je výsledný tvar kresaný z dlhých časových úsekov a z pochopenia priestoru, v ktorom môžeme okrem iného vnímať rôzne zvukové príbehy (pozri dva hlavné body vo Werderovej partitúre na úvodnom obrázku). V zá- vere by som teda rád predostrel pár režisérskych mien, ktoré dokazujú, že premýšľanie o prázdnote, pomalosti, tichu a načúvaní je vo fılmovom a zvukovom umení celkom podobné. Sú nimi Chantal Akerman, Sergej Loznica, Benedek Fliegauf, Theo Angelopoulos, György Fehér, Abbás Kiarostamí, Béla Tarr, Tsai Ming-liang, Sharunas Bartas, Apichatpong Weerasethakul, Lisandro Alonso, Carlos Reygadas, Bruno Dumont, Gus Van Sant…

P. S.: … stačí vyjsť von z izby, nasmerovať uši a vnímať zmeny, potom vojsť naspäť do izby, zapnúť si hudbu a rozmýšľať o tomto prechode. Podobnú fluidnú hranicu hľadám v hudbe 21. storočia.

CITOVANÁ LITERATÚRA:

AJVAZ, Michal. Zlatý věk. Vyd. 2. Brno : Druhé město, 2011, 302 s. ISBN 978-807-2273-072.

CSERES, Jozef. Hermovo ucho: Mimochodem, poslouchám. His Voice: Časopis o jiné hudbě [online]. [cit. 2015-02-27]. Dostupné z: http://www.hisvoice.cz/cz/articles/detail/2512