Na označenie mocenského zasahovania do umeleckého diela, na jeho úplné zastavenie alebo na zníženie jeho dostupnosti nemáme praktickejší pojem ako cenzúra. Nezáleží pritom na vymedzení podľa obdobia (času, režimu) alebo krajiny, teritória. Kniha Cenzúra a dokumentárny film po roku 1989 sa venuje formám a prejavom cenzúrnych zásahov, ktoré sa na Slovensku po roku 1989 objavili v súvislosti s autorským dokumentárnym filmom. Za najviac dotknutý žáner – nielen u nás, ale napríklad aj v Spojených štátoch – pritom môžeme považovať investigatívny typ dokumentu. Autor najprv v krátkom historickom prehľade rekapituluje mechanizmy fungovania cenzúry riadenej štátom, ktoré sa v prípade filmovej tvorby uplatňovali v období prvej Československej republiky (1918 – 1938), za vojnovej Slovenskej republiky (1939 – 1945) a v bývalom Československu (1948 – 1989). Rezíduá týchto foriem sa neskôr plynule objavili aj v demokratickej Slovenskej republike (od roku 1993), a to najmä vo forme politicky, nábožensky alebo osobne motivovaného tlaku na pôvodnú tvorbu a jej autorov zo strany predstaviteľov vládnych strán, ich nominantov, záujmových skupín alebo sociálnych hercov vystupujúcich vo filme.

Pomocou interpretačných nástrojov na analýzu týchto fenoménov konfrontuje autor situáciu u nás s porovnateľnou situáciou v USA (od roku 1968), kde do výroby i distribúcie filmov aktívne zasahujú najmä organizácia MPAA a združenie CARA. Autor sa snaží nájsť odpoveď na otázku: Ak je cenzúra na Slovensku podľa zákona z roku 1990 neprípustná, prečo sa v súvislosti s dokumentárnou tvorbou termíny ako cenzúra a „trezorový film“ opakovane objavujú vo verejnom, v mediálnom a odbornom diskurze?

Recenzie:

vaseliteratura.cz [1.4.2018]