Kapitán zháňal dobrovoľníkov a našli sa títo. Kapitán si vzal ďalekohľad a povedal im, aby podišli bližšie. Vystúpili k vodopádu a sadli si na skaly. Seržant bol Macedónčan, ďalší dvaja Peloponézčania.
Hneď naproti sa dvíhala Vursiani. Kapitán ich začal oboznamovať s okolím.
– Pozrite sa na bralo, ktoré je priamo pred vami. Naľavo stúpa cestička a na jej okraji je malá plošina.
V strede plošiny sa nachádza kráter. Zem sa červenie. Ležia okolo krátera na bruchu, akoby pili vodu.

Zbadal si ich, seržant?
– Pravdaže, pán kapitán.
– Vy dvaja?
– Pán kapitán!
– Tu máš môj ďalekohľad.
Vojak vzal ďalekohľad trochu nešikovne.
– Nič s ním nerob, len si ho prilož k očiam.
Seržant sa otočil a pozrel sa na neho cez ďalekohľad.
– Na cestičku sa pozeraj,- povedal kapitán.
Vojak sa zadíval.
– Pravdaže,- povedal a jeho hlas bol trochu neistý.
– Pozri sa na bralo. Na jeho vrchole je plošina.
– Pravdaže,- znovu povedal vojak.
Kapitán sa nadýchol.
– Dívaj sa na kráter, ktorý je uprostred.
– Pravdaže.
– Ležia okolo neho, akoby pili vodu.
Seržant si pomyslel: akoby nazerali do podsvetia.
Vojak neprehovoril. Jeho oči si privykli na šošovky. Znehybnel a pozeral sa na tri telá, ktoré boli takmer beztvaré.
– Zapamätajte si podrobnosti,- povedal kapitán. -Tma vám to sťaží.
Vojak si zložil ďalekohľad. Všetci štyria mlčali.
– Vezmete si iba ručné granáty a revolvery. Ťažké zbrane necháte tu, aby ste sa pohybovali pohodlne.

Seržant sa chystal niečo opýtať, no prišiel na to sám.
– Odídete z hostinca hneď, ako zapadne slnko. V pustovni sa zastavíte a zostanete tam, kým sa nezotmie. Po potok vám pomôže mesiac. Zapadá o polnoci. Plošina je vystavená streľbe. Pridáte do kroku, aby vás nezastihlo svitanie a nikto nezbadal, že ich odvážate.
Z krátera naproti sa zablysla žiara. Ako prvý ju zbadal jeden z vojakov a bez slova zdvihol ruku tým smerom. Kapitán sa zastavil. Bola to žiara nepatrná. Potom sa zjavila druhá. Akoby niekto dával znamenie. Zadržali dych. Nakoniec na to prišiel kapitán. Slnko začínalo klesať.
– Sú to spony ich opaskov,- povedal s úľavou.
K pustovni došli na muliciach. Tam zoskočili a počkali, kým sa nezotmie. V noci zostúpili k potoku. Uviazali mulice a skryli sa. Noc bola vlažná, v tme sa rozplýval orgazmus tisícok živočíchov. Skaly a štrk sa chveli od erotického vzrušenia. Jeden vojak sa naklonil k druhému.
– Pätnásty august,- povedal potichu.
Tamten mu v tme prikývol.
– Na dedine sa budú postiť,- znovu povedal prvý.
Seržant do nich štuchol, aby mlčali.
Títo dvaja boli krajania spolu s jedným z tých, ktorí zostali pri kráteri. Seržant bol len náhodou zverbovaný v ten istý deň: nič viac. Mesiac bol nepatrný, v splne, zostúpil nízko a skryl sa dozadu za vrch 1 232. Noc potemnela ešte o jeden odtieň. Na chodník vyšli po štyroch.
Zhora čosi zaškriekalo, akýsi trhaný výkrik. Klesli na zem nehybní a čakali. Ale nič viac nebolo počuť.
Došli k základom brala s vlhkým podpazuším a končatinami zľadovatenými ako plazy. Zastavili sa a nastavili ucho k zvukom noci. Hviezdy odstrašujúco zväčšovali vzdialenosti. Ich zmysly zachytávali hore tri telá, plné samoty, odovzdané svojej príšernej nehybnosti. A ešte vyššie, na samom okraji vrcholu, guľomety, s otvorenou hlavňou, akási neosobná nevraživosť, metafyzická hrozba. Započúvali sa.
– Poďme,- zašeptal seržant.

Pomaly začali vyliezať po brale. Seržant bol vpredu. Vyšiel na vrchol a vystrel ruku smerom k druhému, aby mu pomohol. Potom sa stiahol čo najviac dopredu a lícom sa dotkol vlneného plátna.
– Tu sú,- obrátil sa k tomu druhému.
Natiahol ruku a hmatajúc pocítil, že sa dotkol dlaňou niečoho, čo malo tvar nohy. Kosť panvy bola ako drevená. Akoby v nej nikdy nebol pulzoval život.
Kolenačky podišiel bližšie a chytil mŕtvolu popod pazuchy. Týmto pohybom spôsobil, že zdola niečo vyletelo. Seržant nestačil pomyslieť na nič. Výbuch pretrhol noc a z vrcholu okamžite začali strieľať guľomety. Tretí sa ešte šplhal po stene brala a kým trvala pohroma, bol schúlený do klbka. Nič viac.
Nebol v tej chvíli ani človekom, ani kameňom.
Našiel seržanta ležať priečne na mŕtvole, ktorú sa chystal zdvihnúť, a toho druhého, ako sa zmieta a rukami si drží podbrušie. Sklonil sa nad ním. On ho objal okolo krku.
– Vasilis.
Takto, zaveseného okolo krku, ho zložil dolu. Krv sa pri styku vpila do jeho odevu. Nad pupkom cítil, ako chladne. Opatrne ho položil na zem.
– Ach, Vasilis.
– Nič nehovor.
– Tým mŕtvym nám nastavili pascu.
– Nič nehovor. Neunavuj sa.
– Ach, Vasilis, zomieram. Rozpáralo mi brucho.
– Nič to nie je. Nerozprávaj.
– Tečie mi krv.
– Odvahu.
– Končím, Vasilis.
– Nie. Nič to nie je.
– Ach.
– Neplač. Mysli na všetkých, ktorých máš rád.
– Vasilis.
– Mysli na dedinu.
– Blíži sa oberačka.
– Áno.
– Čo sa stalo so seržantom?
– Zostal hore.
– Spolu odchádzame.
– To nehovor.
– Prečo už nesvitá?
– Každú chvíľu bude.
– Ach.
Chytil ho za čelo.
– Moja mama.

Čelo mu zľadovatelo v dlani. Bolo mu do plaču.
Nabral odvahu a znovu vystúpil na bralo. Naložil si seržanta a zostúpil. Neskôr zložil i to druhé telo.
Noc plynula rýchlo. Bralo mu už nerobilo žiadne ťažkosti. Vyšiel po štvrtýkrát a obišiel dookola kráter. Našiel aj tých ďalších dvoch, ktorí zostávali. Nemohol ich rozoznať. Zložil si opasok, pretiahol ho okolo návlekov jedného z nich, skryl sa do akejsi priehlbiny a začal mŕtve telo opatrne ťahať.
Čakal, či nebude počuť nejaký výbuch míny a neskôr guľomety. Nič. Potiahol i druhé telo. Znovu nič.
Zložil ich.
Po potok postupovali s mravčou trpezlivosťou. Nakoniec sa vysilil. Sadol si na zem, aby sa nadýchol.
Mŕtve telá páchli. Len vtedy to zacítil. Potom začalo fúkať. Uvedomil si, že sa rozbrieždilo. Postavil sa a odviazal mulice. Celý sa triasol. Rad-radom položil mŕtvoly po okrajoch brehu potoka. Potiahol mulice do vody tak, aby sedlá dosiahli výšku mŕtvych tiel, a naložil po dve telá na každé zviera. Zostával posledný. Nevedel kto. Potiahol tretiu mulicu, zohol sa, vzal ho do náručia a z posledných síl ho hodil krížom na sedlo sťa vrece. Onen však z druhej strany mierne skĺzol dolu a spadol hlavou do vody.
Hystericky vybuchol.
– Preboha, bratku.
Vošiel do vody. Bol nezdvihnuteľný. Vlečúc ho vytiahol. Uviazal mulice jednu za druhou. Vysadol na prvú, priblížil sa k brehu, sklonil sa nabok, chytil ho za vlasy a vytiahol ho hore na seba. Kvapkal. Posadil si ho na nohy.
Zaštebotal vták a zjavila sa ranná zora.
Vojaci vychádzali z bunkrov ako hlodavce. Vylievali z poľných fliaš vodu, oblievali si tvár, raňajkovali a vytrácali sa. Niekto uvidel mulice, ktoré vystupovali smerom k pustovni. Išiel to oznámiť kapitánovi.
Kapitán začul v noci výbuch a nečakal ich. Vybehol von nadšený. Pozerali sa na sprievod, ktorý sa blížil.
Niekto si zložil baretku a začal ňou mávať vo výške.
Neskôr stuhli.

Ten vpredu sedel na mulici s mŕtvym telom na nohách. Prichádzal vzpriamený. Ranné slnko osvetľovalo obzvlášť nečakaný náklad.
Došiel medzi nich a muži mlčky ustupovali. Mulice sa zastavili samy od seba. Pozeral sa na nich zhora zo sedla. Prekročiac každú hranicu ľudských možností, upadol do úplnej ľahostajnosti. Niekto pokročil dopredu, aby mu pomohol. Vystrel ruky, on sa sklonil a podal mu mŕtveho do náručia. Pohli sa aj ostatní, aby zložili mŕtvych. Začalo sa jedno napäté chodenie hore-dole, akoby chceli niečo stihnúť.
Pocítil, ako mu zo stehien odišlo bremeno, ale spodná časť tela mu celkom stŕpla. Preložil si nohu krížom cez šiju mulice, aby zoskočil. Noha ho poslúchla, akoby bola cudzia. Predsa však ešte chápal rozdiel, ktorý ho delil od mŕtveho. Zoskočil dolu ako drevený. Otriaslo mu vnútornosťami. Urobil dva kroky, nemohol rozkázať svojim končatinám.
Počul, ako ho volá kapitán. Otočil sa a pozrel sa na neho. Kapitán ho uchopil za rameno a stisol mu ho bez toho, aby niečo povedal. Niekto mu priniesol misku čaju. Sadol si na skalu, celkom ubolený. To mu poskytovalo akúsi sladkú istotu. Malé jasné nebo sa podobalo oltáru. Vojaci položili rad radom mŕtvoly a mĺkvo sa na nepozerali. Cítil teplú tekutinu, ako mu spevavo zostupuje dolu hrtanom. Niečo v ňom podskočilo, akási nezadržateľná túžba tela po živote. Zdvihol zrak do výšky a videl nad vrcholcami stromov nebo.

„Pätnásty august,“ pomyslel si. „Na dedine sa budú postiť.“
A potom si pomyslel na svojho druha, ktorý zostal bez podbrušia. Bol smutný, a predsa ním začala prechádzať akási radosť. Akási nelogická primitívna radosť.