Dnešná ešte stále postmoderná kultúrna situácia pripomína akýsi viacpodlažný labyrint, , kde každé „podlažie“ má svoje vlastné kritériá týkajúce sa prejavov kultúrnych aktivít. Keďže konflikt medzi nimi je čoraz otvorenejší, narastá aj dopyt po stransparentnení toho, čo by sa dalo nazvať referenčným priestorom týchto prejavov. Treba pripomenúť, že k nastoleniu okruhu otázok na túto tému došlo už v súvislosti s potrebou nanovo kriticky uchopiť kultúrne premeny, ktoré sa odohrali v 60. rokoch minulého storočia. A práve nové prejavy slobody, ktoré tieto premeny priniesli, si vyžiadali formulovanie referencie chápanej v zmysle nového prepojenia vedomia a reality či bytia a prítomnosti, nového v zmysle formulovania nových dimenzií referencie. V tomto zmysle nové referenčné „vertikály“ vytvoril Derrida, a to svojím diferänčným diskurzom. Konkrétne diferänčným dvojpohybom myslenia, ktorým referenčne „pokryl“ nielen strategické pohyby analytického (Wittgenstein) a existencialistického (Sartre), ale aj epistemologického (Foucault) a hermeneutického diskurzu (Gadamer). V zmysle potreby orientovať sa v novom (diferänčnom) referenčnom priestore vznikla požiadavka mapovania diferänčného dvojpohybu myslenia, teda požiadavka topologického ukotvenia trajektórií spomínaného dvojpohybu myslenia. Presnejšie, potreba vymedzenia kontinuí diferänčných nazeraní na strategické zóny (premostenia) tak analytického a existencialistického, ako aj epistemologického a hermeneutického, či dokonca deliberatívneho (Habermas) a pragmatistického diskurzu (Rorty). Kontinuí umožňujúcich synchrónne pokrytie referenčného priestoru vymedzeného dimenziami jazyka (Wittgenstein) a existencie (Sartre), ale aj dimenziami čistého vedomia a čistej reality (Husserl) a dimenziami čistého bytia a čistej prítomnosti (Heidegger). Synchrónne v zmysle multiverzálne chápaného nového referenčného „priestoru“, kde okrem dimenzií explikácie jazyka, existencie a slobody je defınovaná aj dimenzia explikácie časovosti. Z tohto pohľadu bolo dôležité vymedziť prepojenia singularít diferänčných nazeraní, teda vymedziť akési „šírky“ či „hrany“ diferänčne pulzujúceho dvojpohybu myslenia, nazerajúceho strategický pohyb myslenia v rámci divergentno-konvergentných premostení spomínaných diskurzov. Derrida totiž vychádzal z toho, že už analytický a existencialistický diskurz poukazovali na potrebu „kontaktu“ referenčného priestoru s časopriestorovou realitou (pre zacyklenosť fenomenologického a ontologického myslenia objavujúcu sa v podobe pojmových spojení: vedomie reality – realita vedomia či bytie prítomnosti – prítomnosť bytia). Dospel totiž k tomu, že v momente, keď je strategický cyklus (napríklad vo fenomenologickom či ontologickom referenčnom profıle) „dokončený“ prvýkrát, nemusí už byť aktuálny. Derrida skrátil strategický cyklus určitého diskurzu na minimum (jeden pulz vedomia, teda rozvinutie či spacializácia referenčného priestoru vo vedomí, a zvinutie, temporizácia vedomia do singularít Vedomie a Realita) a „vtesnal“ ho do hrany vymedzenej aktualitou Performancia Vedomia, ktorá je situovaná tak v základných singularitách, vytyčujúcich premostenia určitého diskurzu, ako aj na trajektóriách nového kritického (diferänčného) nazerania. Moment explikácie časovosti (aká časovosť?) teda Derrida „presunul“ na trajektórie diferänčného nazerania, pričom treba zopakovať, že tu ide o nazeranie „na“ divergentno-konvergentné premostenia analytického a epistemologického diskurzu (prekleňujúce fenomenologický a štrukturalistický referenčný profıl) a „na“ divergentno-konvergentné premostenia existencialistického a hermeneutického diskurzu (prekleňujúce ontologický a antropologický referenčný profıl).

Za východiskové aktuality diferänčných trajektórií preto možno považovať singularity Jazyk a Svet, vymedzujúce analytické premostenie a singularity Existencia a Ničota, vymedzujúce existencialistické premostenie. Diferänčný prístup sa kriticky vzdialil od analytického premostenia (vytvoreného strategickými singularitami Jazyk – Svet) a existencialistického premostenia (Existencia – Ničota) tým, že odhalil zacyklenosť logickej analýzy jazyka v nediferencovanom svete (svet ako aká realita?) a zacyklenosť existencie v nediferencovanej ničote (ničota ako aká prítomnosť?). Pokračovaním tejto šírky diferänčného kritického prístupu je kontinuum kritických nazeraní na premostenie epistemologického diskurzu so „strategickými“ singularitami Vedenie a Paradigma a na premostenie, ktoré vytvára hrana hermeneutického diskurzu s vymedzujúcimi singularitami Humanita a Existencialita. Tieto nazerania už odhaľujú úskalia zacyklenosti epistemologického a hermeneutického diskurzu. Derrida tu poukázal na empiricko-transcendentálnu zacyklenosť epistemologického premostenia (realizovaného medzi singularitami čistého vedomia Štruktúra /transcendentálna sféra/ a Pluralita /empirická sféra/ a medzi singularitami čistej reality Habitualita /transcendentálna sféra/ a Fakt /empirická sféra/) a existenciélno-existenciálnu zacyklenosť hermeneutického premostenia realizovaného medzi singularitami čistého bytia Existenciália (existenciálna sféra) a Autenticita (existenciélna sféra) a medzi singularitami čistej prítomnosti Existenciál (existenciálna sféra) a Fakticita (existenciélna sféra). Kritické nazeranie spomínaných premostení treba chápať ako referenciu formulovanú v podobe kontinuí nazeracích aktualít, akýchsi singularít a otvorených „slučiek“ zároveň, kontinuí v podobe dvoj-trajektórií vychádzajúcich z dimenzie explikácie jazyka a dimenzie explikácie existencie, „obopínajúcich“ analytický, epistemologický a deliberatívny referenčný profıl a existencialistický, hermeneutický a pragmatistický referenčný profıl. Referenciu, ktorá umožnila vysvetliť aj vznik alternatívnych referenčných priestorov v rámci divergentno-konvergentných pohybov epistemologického a deliberatívneho či hermeneutického a pragmatistického diskurzu. V prípade spomínaných dimenzií ide o nové zdroje myslenia produkujúce kontinuá nových strategických nazeraní. Pre sféru referencie poznania v podobe dvoj-trajektórie diferänčné vedomie a diferänčná realita a vo sfére referencie bytia v podobe dvoj-trajektórie diferänčná existencia a diferänčná prítomnosť. Nové diferänčné trajektórie umožnili nazerať deliberatívnu a pragmatistickú sféru referencie tiež ako dubletu so spoločnou hranou vymedzenou aktualitami Konsenzus/Solidarita – Verejný priestor/Kontingencia, ktorú treba chápať ako ďalšiu strategickú hranicu medzi diferänčným referenčným priestorom a realitou. Pulzáciu je tu potrebné chápať tak v zmysle hranového diferänčného pohybu medzi metafyzickou, dialektickou, fenomenologickou, epistemologickou a diferänčnou „šírkou” myslenia, ako aj v zmysle divergentno-konvergentného pohybu hrán, teda pohybu referencie v zmysle dimenzie explikácie časovosti (analytický, epistemologický, deliberatívny diskurz).

Derrida tieto zdroje pohybu diferänčného myslenia objavil dekonštrukciou štrukturalisticko-antropologického a epistemologicko-hermeneutického referenčného priestoru. Jeho existenciu vysvetlil diskurznými nástrojmi Spacializácia (tu znamená rozvinutie aktualít do určitého referenčného priestoru) a Temporizácia (zvinutie referenčného priestoru do príslušných aktualít na trajektóriách diferänčného vedomia a diferänčnej reality, resp. trajektóriách diferänčného bytia a diferänčnej prítomnosti). „Otvorením“ spomínaných referenčných priestorov odhalil zacyklenosť oscilujúcu v rámci dvojhrán nielen v prípade štrukturalistického a antropologického diskurzu, dvojhrán formu lovaných singularitami Štruktúra (čisté Vedomie)/Existenciália (čB) – Habitualita (čR)/Existenciál (čP), ale i v prípade epistemologického a hermeneutického diskurzu (v premosteniach) oscilujúceho v rámci dvojhrán vymedzených aktualitami Vedenie (divergentno-konvergentné Vedomie)/Humanita (d-kB)-Paradigma (d-kR)/ Existencialita (d-kP). Táto zacyklenosť obsahuje tranzity myslenia (prechody medzi referenčnými profılmi), konkrétne medzi empirickou a transcendentálnou a existenciélnou a existenciálnou sférou referencie. Ide tu totiž o prechody pripomínajúce pohyby strategického myslenia (evolučno-návratovej zacyklenosti) dialektického a existenciálneho diskurzu, ale, samozrejme, na inej, epistemologicko-hermeneutickej strategickej šírke myslenia. Derridovi šlo o kritiku evolučno-návratovej reverzibility (ide o dialektickú a existenciálnu zacyklenosť v podobe oscilácie myslenia medzi singularitami Konštrukt /dialekt. V/ – Habitus /dR/, Bytostné Ja /dB/ – Status /dP/), prenesenej do strategických pohybov epistemologického diskurzu (Vedenie – Habitualita) a hermeneutického diskurzu (Humanita – Existencialita). Derrida formuloval diferänčný pohyb myslenia ako ireverzibilný dvojpohyb, preto odmietal návrat určitých typov spoločenských formácií založených na dialektickej a existenciálnej zacyklenosti. Navyše Derridov prístup (postavený na diferänčnej explikácii časovosti) umožnil referenčné pokrytie dianí mimo strategických zón (slepé škvrny). Konkrétne medzi premosteniami vytvorenými epistemologickým a deliberatívnym diskurzom a premosteniami vytvorenými hermeneutickým diskurzom a pragmatistickým diskurzom. Tu treba doplniť, že v prípade Foucaultovho diskurzu ide o premostenie realizované strategickým pohybom epistemologického myslenia medzi aktualitami Vedenie (d-kV) a Paradigma (d-kR) a v prípade Habermasovho diskurzu o premostenie realizované strategickým pohybom deliberatívneho myslenia medzi aktualitami Konsensus (d-kV) a Verejný priestor (d-kR). V prípade Gadamerovho diskurzu ide o premostenie realizované strategickým pohybom hermeneutického myslenia, vymedzeným aktualitami Humanita (d-kB) a Existencialita (d-kP), a v prípade Rortyho diskurzu o premostenie realizované strategickým pohybom pragmatistického myslenia medzi aktualitami Solidarita (d-kB) a Kontingencia (d-kP).
Mapovanie „prienikových“ bodov diferänčných trajektórií a maxím (vrcholov) premostení (strategických pohybov myslenia) analytického, existencialistického epistemologického, hermeneutického, deliberatívneho a pragmatistického diskurzu umožnilo zachytiť pohyb nového (diferänčného) strategického myslenia a vymedziť jeho orientáciu nielen vzhľadom na divergentno-konvergentné premostenia, ale aj na čisté, dialektické a metafyzické dimenzie referenčných priestorov. Ide tu o ireverzibilný pohyb po dvoj-trajektóriách orientovaných v zmysle dimenzie explikácie časovosti.
Tento pohyb sa „začína“ v kritickom odstupe od základných vymedzujúcich singularít fenomenologických a ontologických referenčných profılov Nazeranie (dimenzia čistého Vedomia) – Fenomén (čR) a Pobyt (čB) – Výskyt (čP), teda v strategickej hrane vytvárajúcej analyticko-existencialistický referenčný priestor, formulovanej singularitami (aktualitami) Jazyk/Existencia – Svet/Ničota, pokračuje cez hranu epistemologicko-hermeneutického referenčného priestoru formulovanú aktualitami Vedenie/Humanita – Paradigma/Existencialita, k hrane deliberatívno-pragmatistického referenčného priestoru, formulovanej aktualitami Konsensus/Solidarita – Verejný priestor/Kontingencia a nakoniec k hrane transmoderného referenčného priestoru (Performancia Jazyka/Performancia Existencie). Diferänce tak zásadne mení nielen strategickú „šírku“ pojmu vedomie (metafyzické, dialektické, fenomenologické, analytické, diferänčné), ale i jeho strategickú „hĺbku“ (analytické, epistemologické, deliberatívne, transmoderné), a to v zmysle performancie Vedomia. Termín performancia tu treba chápať ako presah referencie do reality v zmysle novej trajektórie, vychádzajúcej z dimenzie explikácie časovosti.

V tejto súvislosti je potrebné povedať niekoľko slov aj o pohybe referenčnej bytosti Anthropos, dosiaľ „ukrytej“ v epistemologicko-hermeneutickom a deliberatívno-pragmatistickom referenčnom priestore (Habermasov deliberatívny subjekt či Rortyho liberálny ironik). Bytosti, ktorá síce bola odhaľovaná v profıloch vytvorených výpovedno-interpretačnými a interpretačno-výpovednými „tunelmi“ vnútri spomínaných referenčných priestorov, ale „oslobodenou“ sa stala až v diferänčnom diskurze. Stransparentnením spomínaných referenčných priestorov totiž do referencie vstupuje aj referenčný priestor vymedzený hranou vytvorenou aktualitou Performancia Slobody (hrana diferänčných trajektórií kritických ku dimenzii čistej slobody), pričom aktuality doterajšej hrany explikácie slobody (Sloboda a Evidencia) boli doteraz situované vnútri epistemologicko-hermeneutického a deliberatívno-pragmatistického referenčného priestoru. Zárodok refererenčného „vyslobodenia“ bytosti Anthropos tkvie v multihranovom efekte kritiky divergentno-konvergentných dvojpohybov myslenia. Je to zdroj nového transferu myslenia, ktorý možno chápať ako prechod už celkom slobodnej bytosti Anthropos (Performancia jazyka, existencie, slobody, časovosti) do novej (transmodernej) kultúrnej situácie. Nové strategické myslenie totiž umožňuje komplexnejšie referenčné pokrytie (aj miesta slepých škvŕn referencie) kultúrnych pohybov od moderny (20., 30. a 40. roky 20. storočia) cez pozdnú modernu (50., 60. a 70. roky), postmodernu (80. a 90. roky 20. stor. a nulté roky 21. stor.) k začiatku transmoderny (súčasnosť), teda aj dobovú orientáciu v kultúrnej realite. Navyše pre súčasnosť je dôležité aj to, že diferänčný prístup „odkryl“ zdroje evolučno-návratovej zacyklenosti diskurzov známych z 19. stor. (dialektický a existenciálny). A práve tieto diskurzy, dnes v inovovanej podobe, využili zaneprázdnenosť transverzálne orientovaného postmoderného myslenia a prichádzajú s tvorbou konštruktov založených na explikácii poriadku, esencie, voľnosti a času. Ide o makrokonštrukty volajúce po návrate starých poriadkov, situované na trajektórii „objektívneho“ vedomia (Systém, Konštrukt, Komunikácia, Informácia). Diferänce je svojím chápaním slobody jednou z odpovedí na obavy, ktoré tieto aktivity vyvolávajú.

VÝBER ZO SÚVISIACEJ LITERATÚRY:
BOHM, David: Wholeness and the Implicate Order. London: Routledge 1981.
DELEUZE, Gilles: Podľa čoho poznáme štrukturalizmus? Bratislava: Archa 1993.
DELEUZE, Gilles: Foucault. Praha: Herrmann & synové 1996.
DELEUZE, Gilles; GUATTARI, Felix: Co je fılosofıe? Praha: Oikoymenh 2001.
DELEUZE, Gilles: Nietzsche a fılosofıe. Praha: Herrmann & synové 2004.
DELEUZE, Gilles; GUATTARI, Felix: Tisíc plošin. Praha: Herrmann & synové 2010.
DELEUZE, Gilles: Pusté ostrovy a jiné texty. Praha: Herrmann & synové 2010.
DERRIDA, Jacques: Texty k dekonstrukci. Bratislava: Archa 1993.
DERRIDA, Jacques: Tradice vědy a skrývání smyslu. Praha: Oikoymenh 2003.
DERRIDA, Jacques: Gramatológia. Bratislava: Archa 1999
DREYFUS, Hubert; RABINOW, Paul: Michel Foucault. Praha: Herrmann & synové 2002.
FOUCAULT, Michel: Archeologie vědění. Praha: Herrmann & synové 2002.
FOUCAULT, Michel: Slová a veci. Bratislava: Pravda 1987.
FOUCAULT, Michel: Myšlení vnějšku. Praha: Herrmann & synové 2003.
FOUCAULT, Michel: Dozerať a trestať. Bratislava: Kalligram 2004.
FOUCAULT, Michel: Rád diskurzu. Bratislava: Agora 2006.
GREENE, Brian: Elegantní vesmír. Praha: Paseka 2013
GADAMER, Hans-Georg: Pravda a metoda I. Nárys fılosofıcké hermeneutiky. Praha: Triáda 2010.
HABERMAS, Jürgen: K ústave Európy. Bratislava: Kalligram 2012.
HEIDEGGER, Martin: Bytí a čas. Praha: Oikoymenh 2002.
JUNG, Carl Gustav: Aion. Brno: Nakladatelství Tomáše Janečka Emitos 2003.
LEVINAS, Emmanuel: Totalita a nekonečno. Praha: Oikoymenh 1997.
LÉVI-STRAUSS, Claude: Strukturální antropologie I. II. Praha: Argo 2006, 2007
LYOTARD, Jean-Francois: Rozepře. Praha: Filosofıa, FÚ AV ČR 1998.
MALDEBROT, Benoît: Fraktály. Praha: Mladá fronta 2003
MARCELLI, Miroslav: Príklad Barthes. Bratislava: Kalligram 2001.
MARCELLI, Miroslav; PETŘÍČEK, Miroslav: Dublety. Bratislava: Kalligram 2003.
MARCELLI, Miroslav: Michel Foucault alebo Stať sa iným. Bratislava: Kalligram 2005.
MERLEAU-PONTY, Maurice: Viditeľné a neviditeľné. Praha: Oikoymenh 2004.
MINSKY, Marvin: Konštrukcia mysle. Bratislava: Archa 1996.
NIETZSCHE, Friedrich: Tak pravil Zarathustra. Olomouc: Votobia 1995.
PARR, Adrian: The Deleuze dictionary. Edinburgh: Edinburgh university press 2005.
PRIGOGINE, Ilya; STENGERSOVÁ, Isabelle: Řád z chaosu. Praha: Mladá fronta 2001.
PUTNAM, Hilary; RORTY, Richard: Co po metafyzice? Bratislava: Archa 1997.
SEARLE, John: Myseľ, jazyk, spoločnosť. Bratislava: Kalligram 2007.
TREFIL, James: Why science? New York: Teachers College Press 2008.
WITTEN, Edward: Quantum Field Theory and the Jones Polynomial. In: Communications in Mathematical Physics. Springer-Verlag, 1989.
WITTGENSTEIN, Ludwig: Modrá a Hnedá kniha. Bratislava: Kalligram 2003.