Rozhovor s Renátou Banášovou.

RB: O sebe. Vyrástla som v Stockarových Kúpeľoch Sliač. V Kremnici som bola v jednom ročníku s Tiborom Rostasom a Tomášom Cillerom. Gerrit Rietveld založil Akademiu, ktorú som začala a skončila. Počas postgraduálu na Sandberg inštitúte som stretla Pawla Althamera, ktorému som po dlhoročnej spolupráci robila asistenta na AKbild vo Viedni. Medzitým som viedla kurzy Intermediá na Rietvelde v Amsterdame a HU Utrechte. Robím dobrú jahňacinu.

PF:  Skúsim opätovne svoju otázku, bolo to niečo v tom zmysle, aký je to pocit, zmeniť úplne svoj život, vrátiť sa po vyše 15 rokoch strávených v Amsterdame, hodiť celú svoju minulosť za hlavu (za čo ťa, mimochodom, obdivujem), postaviť na lúke dom, vydať sa za umeleckého kováča Maroša, mať dieťa a starať sa o rodinu, kováčsku dielňu, sliepky, psov, baklažány atď.?

RB:  Ešte neviem. Odišla som, vrátila som sa. Som bohatšia o nejaké to slovné spojenie, ľahšie vstrebávam a zároveň sa už tak nezmietam pocitom, že by to malo byť lepšie.

Smrťou mamy sa pre mňa na Slovensku uvoľnilo miesto. Mama bola inštancia, ktorej som sa podvedome zodpovedala. Som slobodná. Niekedy to vnímam ako rezignáciu, ale aj tá má uvoľňujúci charakter.

Neviem, čo ma viac serie: rastlinky obžraté slizoňmi alebo mansplaining. Žijeme v dome na lúke a nebyť optického kábla, asi by som sa viac upla na tie slizone.

A keď som už celá taká povznesená, príde k nám mužov klient a povie pri kontrole našej knižnice: „Škoda je len to, čo žena zje!“ Na prasknutie, sa nedivím, žijem tu v Haliči, na Slovensku, v Európe, srdci židovsko-kresťanskej tradície.

Keď pozerám z okna, vstávam s tým pohľadom, mám radosť. Vždy som rada zametala, vždy keď sme prišli k babke, šla som čo-to pozametať. Teraz môžem zametať, kedy len chcem. Život sa stal rukolapnejším. Amsterdam, Gerrit Rietveld Akadémia, robota – boli a sú dostatočne zmysluplné.

Len som mala príliš málo priestoru na reflexiu. Množstvo ľudí, vzťahov, konceptov a možností nedovolilo stáť o niečo dlhšie zboku a poriadne sa rozhliadnuť a oceniť. Dnes mi pozadie urbanistických snov tvorí často Amsterdam. Alebo nejaké iné rýchle miesto. Nepotrebujem tam byť fyzicky. Som tým presiaknutá.

Postupne si prehrávam, čo som a ako robila a k čomu sa chcem vrátiť. Áno, v tejto chvíli budujem rodinu. Postavili sme dom, zasadili kurva veľa (280 ks) stromov. Syn má dva a pol, druhý, Marošov prvorodený, má 23 rokov. Maroša poznám 30 rokov, 5 z toho sa rozprávame. Každý deň chodím pozerať, koľko listov pribudlo. Zbieram burinu a hračky. Idem postaviť na polievku.

Mám čas na textúru, na detail. A aj si (sa) zadýcham. Mám čas hodinu kontrovať kukučke, kým syn rieši pieskovisko. Kukučka je krásny vták. Nevedela som. Trochu súťaživý.

Celý článok si môžete prečítať v novom vydaní časopisu Vlna