Aby človek videl svitanie, musel vstať pred siedmou. To sa Hane za dva týždne podarilo len raz. Zväčša sa na strechu prenajatého domu dostala až okolo ôsmej, tak ako zvyšok ženskej posádky. Schodíkmi pri kuchyni vyliezli hore, podávali si mlieko, šálky s kávami, chlieb, avokáda, pomaranče a malé banány – banániky – kúpené na trhu v meste. Slnko stúpalo hore, osvetľovalo terasu a pomaly ju zohrievalo. Až keď doraňajkovali, cítila sa v mikine zazipsovanej po krk príjemne. Medzičasom dohrkotala aj prenajatá toyota so surfmi, chalani sa ponáhľali obsadiť obidve sprchy, dostať svoje telá pod horúcu vodu. Hana si nevedela zvyknúť na cícerky, ktoré s námahou vytekali zo sprchových hlavíc. Vždy keď sa postavila pod sprchu, všetko ju nanovo prekvapilo: že ju pri dotyku kohútika kopla elektrina, že z odpadovej rúry stúpal závan hniloby, že voda bola buď žeravá, alebo ľadová.

Boli v Afrike, ale akoby čakali, že Maroko bude iné, európskejšie. Trochu viac európske. Alebo že sa bude teplo a chlad, romantika a rozklad, striedať konzistentnejšie. Všetci piati v rozpadnutom taxíku z letiska – zábava. Nosiči so somárikmi v uliciach Marrákeša – exotika. Štedrovečerná večera pri harire a kuskuse na námestí Džema el Fna – surreálny sen. Hostel v tmavom kúte hlinenej ulice s vnútornou záhradou a so strechou, odkiaľ vidieť Saharu – nádhera. Izby v hosteli, kde orientálne koberce na stene zakrývali dvojmetrové škvrny plesne – nemali sme ísť radšej na Kanáre?

Závan stuchnutosti ich sprevádzal aj naďalej, zotrval s nimi aj veľkú časť cesty smerom na Agadir. Lialo, okraje vozovky sa rozpúšťali a zosúvali do údolia. Hane sa točila hlava zo silnej ružovej arómy, ktorú na ňu vypúšťal osviežovač vzduchu pripevnený na opierku zadného sedadla. Priestranný dom na kopci, ktorý si prenajali cez internet, ich očaril. V obývacej časti stál masívny vyrezávaný nábytok, kuchyňa bola komfortne vybavená, okná pozerali na pláž. Až keď si išli neskoro v noci ľahnúť, dobehol ich v spálňach známy zápach, stúpal z odtokov v kúpeľniach. A keď ráno prvý raz zaparkovali na úpätí nad plážou, videli a cítili hrubú stuhu stoky, ktorá odvádzala svinstvo z Taghazoutu priamo do Atlantiku.

V kaviarni na pláži ich obsluhoval panáčik z loga kávy Julius Meinl. Mal čiernu košeľu s nazberanými rukávmi, na košeli krátku vestičku, na hlave červený fez. Naučil ich objednávať si namiesto „café au lait“ noisette. Zväčša si dali aj marocký čaj, ktorý im panáčik kázal liať z čo najväčšej výšky, na ochladenie. Hana sa niekoľkokrát, najmä večer, pokúsila objednať si len mätu s horúcou vodou, bez zbytočnej akcelerácie zeleného čaju. Ani jeden z čašníkov takýto koncept neschválil, jej požiadavke vôbec nerozumeli. Čaj bez čaju? pýtali sa a krútili hlavami. Jej prianie bolo pre nich absurdné. Pre Hanu bol absurdný stav kaviarenského WC. Po všetkom, čím musela prejsť vnútri malej miestnosti, ju vždy nanovo nazlostila večná absencia mydla. Niekedy bola na umývadle vysypaná aspoň hŕstka prášku na pranie. Počas dní, keď nebol ani prášok, si u panáčika Meinla neobjednávala jedlo.

Telá sa súkajú z mokrých neoprénov. Hana pozoruje mužské bicepsy, tricepsy, trapézy, lopatky uvoľňujúce sa spod ťarchy mokrého, lepivého materiálu. O chvíľu sa ukážu brušné svaly a potom čiarka zadku. Na pláži pofukuje, ale na koniec decembra je príjemne. Lucy a Dana sú rozložené na uterákoch vedľa nej, sedia na zvyškoch trávy, skôr na hline. Pozerajú na vlny. Hana a Lucy spia v spálni s Majom. Dana je s Ivanom už takmer desať rokov. Všetci sa poznajú od strednej.

Raz, cestou domov z nejakého žúru, nadránom, ponúkla Hana Majovi, že u nej môže prespať. Bývala bližšie. Vtedy si detaily jeho tela len domýšľala a s pozvaním nemohla príliš naliehať. Chodila so spolužiakom z céčky, rovnako pevným a pružným, len trochu opozeraným. S Majom boli kamaráti a Majo bol dobrý kamarát. Odmietol Hanin návrh. Radšej sa o piatej ráno hodinu viezol domov električkou, než aby riskoval. Alebo ju nechcel. Alebo nechcel byť chvíľkové nové telo.

Na strednú takmer zabudla. Na hudbu, ktorú počúvala v diskmene, na diskotéky, kde sa s Lucy a Danou hádzali o stenu, hulákajúc Nirvanu. Jej terajší život sa odohrával v úplne inej hudbe, najčastejšie v tichu – hudba bola uzurpovaná druhým členom domácnosti. Každému sa život desať rokov po maturite predstaví v inej podobe, ale ona cítila totálnu separáciu, akoby čas na gymnáziu vôbec neexistoval.

Vždy mala pocit, že žije len jeden, aktuálny život, chirurgicky oddelený od ostatných životných etáp. Od ostatných životov. Raz za pár rokov sa všetko vynulovalo a ona išla od začiatku. Výlet do Maroka s kamarátmi zo strednej – podivná reminiscencia. Ako keď si deväťdesiatnik začne spomínať na rané detstvo na vidieku. Už len vysloviť nahlas všetky mená kamarátov z partie a rozprávať sa o ich vzťahoch: ako úvodná znelka seriálu pre tínedžerov. Večer ležali na gaučoch vyšúchaných od iných surferských partičiek a vyťahovali zážitky z minulosti. Bola mimo. Pozerala na gymnazistku Hanu ako na dievča vystrihnuté z papiera, ktorému sa oblečú príslušné papierové úbory. Na obdobie strednej školy sa hodil grunge, pánska flanelka a levisky päťstojednotky, svetlé. Na nohy martensy. Oholíme bábike hlavu.

Bola mimo vždy? Alebo to tak bolo len teraz, pretože žila s niekým, kto mal dcéru v jej veku? Pretože namiesto nového surfu dostávala na Vianoce abonentku do fılharmónie? Vždy to tak bolo. A možno boli mimo všetci. Čo taká Lucy, občianskym menom Lucia, ktorá sa všetkého bála a všetko zdrobňovala? Tá predsa musela mať pocit, že je mimozemšťanka alebo že sú mimozemšťania všetci ostatní. Maroko,

samo osebe mimozemské, bolo pre bytosti ako ony ideálne. Miesto pre ľudí, ktorých svety boli dokonale paralelné, bez šance na preťatie. Paralelnosť tu vôbec nevadila.

Viezli sa prašnou cestou vysoko nad Atlantikom, k miestu, ktoré malo v názve veľryby. Alebo čeľuste. Krásna vyhliadka. Nebezpečný surf-spot, ktorý si chceli chalani obzrieť. Chalani. Strávili tam pár minút pózovaním a fotením sa vo vetre. Vyplazené jazyky. Vlasy stužené od slanej vody vejúce v divokých formáciách. A kúsok odtiaľ je vraj super miesto, kde sa ľudia pred západom slnka zbierajú na prírodný spektákel. Hovorí Danin Trip Advisor. To znamená: kde sa pred západom slnka zbierajú turisti. Majo za volantom sa snažil naladiť rádio. Všetky arabské vypaľováky šušťali, nakoniec nechal stanicu s klasikou. „Prepni to. Som rada, že mám pár týždňov pokoj od husľových sól,“ vypadlo z nej. V spätnom zrkadle videla, ako sa Majo uškrnul, ocenil Hanin úder do vlastného radu.

Kakauet! Kakauet! S Danou sa smiali na mužovi predávajúcom na pláži búrske oriešky. Nie priamo na ňom, ale na tom slove, ka-ka-uet, na spôsobe, akým ho kričal, s dôrazom na „ue“. Lucy sa chcela smiať s nimi, ale vždy sa pridala trochu neskoro. „A nekúpime si teda nejaké arašidky?“ pýtala sa každý deň a Hana s Danou prikyvovali. „Zajtra, zajtra.“ K večeru sa na pláži zišlo viac ľudí, aj takých, čo ich nelákali vlny. Hral sa futbal, vozilo sa na ťavách, fajčil sa hašiš. To všetko Hanu míňalo. V duchu výjavom pripisovala verbálne prívlastky, katalogizovala si opisy na neskoršie použitie. To, čo sa dialo, nebolo súčasťou Haninho sveta a ona toho nebola súčasťou. Zážitky neprežívala, okamžite z nich robila budúce spomienky. Navyše celú túto povrchnosť vnímala a vadila jej. Sprítomňovala sa tým, že sa nie príliš nenápadne pozerala, ako si Majo vyzlieka a oblieka neoprén, ako sedí na zemi do pol pása nahý a so zaujatím pozerá na príliv. Snažila sa jeho záujem prevziať, pýtala sa na prúdy, na to, kedy je najvhodnejšie ísť do vody, trávila nácvikom surfıngu veľa času, a keď vychádzala z oceánu, dala si záležať, aby mokrými vlasmi hádzala podobným spôsobom ako francúzske surferky, za ktorými sa Majo obzeral.

Každý ďalší deň v Afrike v Hane umocňoval pocit, že musí vystúpiť z hmly. A keďže aj v predchádzajúcich životných etapách – životoch – vystupovala z hmly tak, že opustila aktuálny post a upla sa na nový bod na horizonte budúcnosti, upriamila sa na Maja. Majo bude jej cesta von. Dosť bolo separácie a prežívania. Vráti sa k punku gymnaziálnych čias, vtedy žila naplno. To bude ono. Bude to ono, keď sa Hana trochu posnaží. Pri raňajkách jej Majo ponúkol polovičku pomaranča. Jej srdce to gesto dekódovalo vo svoj prospech, v prospech nehmly. Lucy ten moment trochu pokazila, keď sa ozvala, že by si aj ona dala pomarančík. Majo jej dal polovičku svojej polovice.

Domorodci v dielni na umelecké spracovanie striebra k nim boli nesmierne priateľskí. Atmosféra sa zmenila v závere exkurzie, keď ich voviedli do malej tmavej predajne plnej strieborných predmetov. Vo vzduchu visel imperatív predaja. Lucy ako jediné z dievčat naozaj zvažovala kúpu náramku. Hane sa šperky páčili, ale nevedela, či by ich šarm pretrval aj po návrate domov. Nebol náramok príliš etnický? Zo zdvorilosti si dala ukazovať rôzne štýly, tenší alebo radšej hrubší, alebo tento jednoduchý kruh, toto je ale naozaj fıligránska prácička. Pri slovnom spojení „fıligránska prácička“ Dana opustila miestnosť. Bol to odkaz na spoločnú minulosť, na časy, keď boli Hana aj Dana single a spolu cestovali po svete. Filigránska prácička bola teleportom do Alhambry. Výbuch smiechu by bol vo vypätej situácii v obchodíku poslednou kvapkou. Nekupujú striebro a ešte sa nám rehocú. Hana sa ovládla a po chvíli sa odvážila zdvihnúť oči od pultu. Majo práve platil za náušnice. „Hádam sa budú frajerke páčiť,“ hovoril Ivanovi.

Tesne pred záverečnou sa im podarilo v zamrežovanej časti supermarketu kúpiť pár fliaš vína a šampanské. Polnoc strávili v bundách na streche, smiali sa a pili víno z plastových pohárov. Na Silvestra sa k nim pridali Majovi známi z Česka, ktorí prechádzali Taghazoutom. Celý večer sa niesol v znamení ich cestovateľských zážitkov. Ako pili čaj v púšti. Ako zjednávali cenu za pol tucta kožených papúč v bazári. Ako surfovali na päťmetrových vlnách. Ich hlučná prítomnosť sňala z Hany bremeno snaživosti. Majo sa jej tentoraz objektívne nemohol venovať. O polnoci si všetci vymieňali bozky a objatia. Znervóznela, pripravovala sa na to, ako sa ocitne v jeho náručí. „Všetko naj, Hana,“ zavinšoval jej. „Nech ti v novom roku nepília husle uši ani nervy.“ „Nechýba ti frajerka?“ opýtala sa. „Tebe chýba frajer?“ „Je na turné.“ Prečo tak hlúpo odpovedala? Okolo druhej nadránom Lucy s Danou vyhlásili, že si idú ľahnúť. Hana chvíľu váhala, ale keď videla, ako Honza núti Maja piť jedného panáka Jägermeistera za druhým, vytratila sa s nimi. Na veľké zmeny bude čas v novom roku.

Výlet do Mirlefu bol výlet do stredoveku. Marrákeš bol z inej doby: námestie, bazár, oranžéria, výjavy ako zo setu vysneného v ateliéroch Koliba v časoch ich najväčšieho rozkvetu. Ale niekde na okraji sa vždy objavil kľúč k dnešku: bankomat, internetové spojenie, benzínová pumpa. Mirlef. Mirlef bol Mirlef, boli tam len jednoduché domčeky a osamelé somáre túlajúce sa opustenými ulicami. Spali v izbách bez okien a skoro ráno s úľavou naskákali do auta. Zastali na okraji brala za dedinou. Oceán bol rozbúrený, špinavý príliv sa dole v diaľke trieskal o pláž malej zátoky plnej vyplaveného dreva. O chvíľu prechádzali okolo pláže autom. Stará žena v bielej košeli a červenej šatke tam zbierala raždie.

Cestou z Mirlefu míňali mužov sediacich na okraji cesty. Podobný výjav videli na cestách často. Hana marockým mužom priradila niekoľko atribútov. Väčšina z nich mala šokujúco čierne a/alebo vypadané zuby, čo pripisovala množstvám cukru, ktorým si sladili nápoje; z nepochopiteľných dôvodov vysedávali pri ceste; raz za čas sa objavil šokujúco krásny Berber (len sa nesmel usmiať a odhaliť zuby). Zastavili na parkovisku pri čarovnej prímorskej promenáde. Chýbalo mesto, ku ktorému by patrila. Na typickú marockú dlažbu špliechali vlny, presne v strede dláždeného chodníka bola kaviareň, kde si dali thé à la menthe. Hana sa opýtala čašníka s relatívne dobrým chrupom na mužov vysedávajúcich pri ceste.

„Nemajú prácu,“ povedal čašník.

„Ale prečo sedia pri ceste?“

„Čakajú, že im dá niekto prácu.“

Zvečerievalo sa. Vonku sa zažal symetrický zástup guľatých lámp lemujúcich pobrežie.

„Idem sa prejsť,“ povedala Hana.

Dana sa okamžite zdvihla aj s fotoaparátom.

„Idem aj ja,“ pridala sa Lucy. „Trošku si natiahnuť nožičky.“

Najprv sa vybrali napravo. O chvíľu dorazili na koniec dláždeného chodníka.

Potichu sa otočili a išli opačným smerom.

Keď kráčali okolo kaviarne, všetky tri pohľadom skontrolovali interiér. Majo mal ešte stále položenú hlavu na stole. Ivan mu ešte stále niečo hovoril.

„Nemali sme tam ostať?“ opýtala sa Hana.

„V kaviarni?“ opýtala sa Lucy.

„Myslíš v Tagazhoute,“ povedala Hana. „Bolo by to zbytočné. Policajtom sme všetko povedali. Ak nechcel ostať ani Majo, ktorý jediný Honzu poznal – fakt neviem, na čo by sme ostávali.“

„Máš pravdu.“

„Máš úplnú pravdu,“ povedala Lucy. „To je inak aká smola, že sa tak opiješ, že padneš zo schodov a…“

„A na Silvestra,“ povedala Dana a snažila sa povedať to vážne. „Strašná smola.“

„A v Maroku,“ povedala Hana a tiež sa snažila povedať to vážne.

Keď o pár minút prišli na druhý okraj promenády, bola už takmer tma. Posledná lampa osvetľovala koniec chodníka, nasledovala už len hlina a piesok.

„Čo už,“ povedala Lucy. „Niektoré chodníky vedú odnikiaľ nikam.“

„Presne tak, Lucy. Poďme naspäť, nech nám nevychladne čajík.“