1) Koľko som sa natrápil s touto vetou. Minimálne týždeň som ju nosil v hlave. Napadla mi v nedeľu podvečer. Zapísal som si ju. Notes som vložil do diplomatky, ale v pondelok v práci som sa k vete už nevrátil. Celý deň som chodil po chodbách, ako keby mi včely uleteli. Kolegyne sa ma vypytovali, že čo mi je. Iba som mávol rukou. Nič mi nebolo. Povedal som si, nech si trčí tam, kde je, nech len pekne kvasí, kysne. Rastie. Alebo chudne. Keď mi napadne lepší variant, zapíšem si ho.

2) Aj s touto vetou som sa trápil. Ale našťastie, len niekoľko dní. Druhý variant mi zišiel na um vo štvrtok, hneď po obedňajšej prestávke. Fazuľa, ryža, zelenina, nealkoholické pivo. Mango som si nedal. Druhý variant som si zapísal a notes som vložil do diplomatky. Potom, po návrate do kancelárie, som sa až do konca pracovného času venoval bežným úlohám. Tesne pred odchodom mi napadol tretí variant. Vytiahol som z diplomatky notes a zapísal som si ho. Keď som vychádzal z budovy, napadol mi štvrtý variant, ale nechcelo sa mi na ulici vyťahovať notes. Radšej som si ho poriadne zapamätal. Len čo som prišiel domov, štvrtý variant som bez otáľania zapísal do notesa. Kým som písal, prišiel mi na um piaty variant. Zvyšok večera som premýšľal, ktorý z variantov by bol najpresnejší. Na ulici zaštekalo niekoľko psov. Nakoniec som sa rozhodol pre druhý.

3) Tretia veta bola skutočný oriešok. Dva týždne som ju nosil v hlave, omieľal som si ju, prezeral zo všetkých strán, na notes som ani nepozrel. Pravdaže, žil som ako obyčajne. Ráno sprcha, raňajky, správy z rozhlasu, diplomatka, polhodina chôdze do roboty. Na uliciach: obrnené vozidlá polícia. V robote potom normálne, ako vždy. Po robote domov, večer na pivo do najbližšieho baru. Sedelo tam zopár štamgastov, tvár zničená od masívnej konzumácie pálenky. Nebola to zlá veta. Vlastne hneď by som ju použil, len čosi mi na nej nehralo. Nakoniec som si ju zapísal v takej podobe, v akej mi prišla na um. Nevadí, aspoň bude biť do očí.

4) Nasledujúci týždeň mi nič nenapadlo. Mal som tri vety, zatiaľ som sa neznepokojoval. Trpezlivosť. Radšej postupovať pomaly, precízne, než impulzívne a potom roky smútiť nad šlendriánskou robotou. Čitateľ možno nevie, ale spackaný text spisovateľa neopustí ani na druhom svete. Chodil som po meste, vysedával v krčmách, pozoroval ľudí, zapisoval si útržky rozhovorov. Obrnené vozidlo som nestretol ani jedno. Ale ani tak mi nenapadla štvrtá veta. No, ako vravím, neznepokojoval som sa.

5) Prečítal som si svoje tri vety. Držali pokope. Slovosled skalopevný, dôraz je tam, kde má byť, spomedzi slov číha napätie. Nič by som na nich nemenil. Hoci viem, že keď budem mať celý príbeh napísaný, vykonám ďalšie zmeny. Kdejakí uvravení blázni vravia, že defınitívny text neexistuje. Taký Mário de Andrade nepovažoval za konečný ani text, ktorý je vytlačený a zviazaný do knihy. Nezaujímavé. Človek nie je plastelína, musí sa vedieť rozhodnúť a svoje rozhodnutia už neodvolávať. Keď si raz sám sebe poviem, že „hotovo“, tak padla, koniec, gong, text je vybrúsený, nedá sa s ním hýbať, budem niesť následky. Lenže žiadne následky nebudú. Všetko som si vopred podrobne a logicky premyslel a domyslel, v tejto šírej krajine niet nikoho, kto by ma tromfol. Nikdy ma ešte na ničom nenachytali a ani nenachytajú. Nič mi nedokážu. Poznám totiž zbrane a metódy nepriateľa. Ba aj úklady priateľa. Viem plávať. Myslím si, že v čomkoľvek. Baví ma pitvať pravidlá, nájsť v nich kaz. A mám zmysel pre humor. Keď už nič iné, vždy sa predsa môžem uškrnúť.

6) Rozhodol som sa, že nebudem čakať na štvrtú vetu. Posadil som sa k trom hotovým vetám a dovtedy som si ich čítal, až kým som zo seba nevycedil štvrtú vetu. Zapotil som sa, nehanbím sa za to. Utrel som si čelo a prečítal som si, čo som napísal. Nebolo to vôbec zlé, aj keď to nebolo celkom ono. Štvrtá veta ma škrela. Vedel som, že sa zrodila pod tlakom. Lenže čitateľ to nebude vedieť. Kritik ju možno bude citovať ako perlu celého textu. Vo svete sa deje toľko komických vecí.

7) Netvrdím, že som celý večer presedel pred televízorom. Odo dňa, keď som napísal prvú vetu, prešlo čosi vyše mesiaca. Neznepokojujem sa. Nepôjdem sa opiť pod čiernu zem. Nebudem si trhať vlasy. Nevyberiem sa do noci zháňať pipky. Nie som bohém a hysterik už vôbec nie. Pátos mi je cudzí. Megalománia – s radosťou ju prenechám iným borcom. Opieram sa len o svoj rozum. Vzal som si k srdcu všetky rady mojej učiteľky, pani Lucindy Gonçalvesovej. Mám sa spoliehať na logiku, byť trpezlivý, nikam sa neponáhľať, usilovať sa spoznať svojho nepriateľa, ovládať pravidlá svojho remesla do najmenších podrobností, byť vždy poctivý a pravdovravný, nikdy nikoho neohovárať, nikomu nezávidieť, koncentrovať sa len na svoju prácu. Nemám dôvod neriadiť sa týmito pravidlami. Preto sa nikoho a ničoho nebojím. Moje úmysly sú čisté. Nie som vydesený z pomalého postupu.

8) Štvrtá veta bude musieť zostať taká, aká je. Akú som ju zo seba – násilím – vycedil. Myslím, že prispeje k oživeniu textu. Môj organizmus vie asi lepšie než ja, kedy mi má podsúvať spontánne vety a kedy ich musím zo seba násilím dolovať. Vedome by som nevedel naplánovať striedanie „umelých“ a spontánnych viet, čiže nevedel by som zaranžovať prirodzene pôsobiaci vnútorný dynamizmus textu. Preto niekedy je žiaduce, aby telo rozhodlo, čo a ako.

9) Nepohol som sa k piatej vete. Stále sa cítim dobre. V práci som si vybral dva dni dovolenky. Štvrtok a piatok. Spolu so sobotou budem mať takto štyri dni. Nenechám sa nikým vyrušovať. Nebudem dvíhať mobil. Nepripojím sa na internet. Nezapnem televízor. Budem si len čítať. Dostala sa mi do rúk jedna dosť provokatívna knižka. Neviem, čo si o nej mám myslieť. Prečítal som si prvých pätnásť strán, potom som ju musel odložiť. Musím povedať, že ma rozrušila. Autor v nej kladie otázky, ale neodpovedá ani na jednu. Ba otvorene priznáva, že sám nevie, čo si má myslieť o svojich otázkach. O situáciách, ktoré ho prinútili klásť si tieto otázky.

10) Možno práve v tejto knihe nájdem piatu vetu. Pustil som sa do šestnástej strany. Vonku svieti unavené slnko, pozvoľna prichádza jeseň. Aké by bolo krásne zájsť na terasu pivárne, ktorá sa týči nad Ľudovým parkom. A vyčkať tam, až sa zvečerí. Trebárs aj v repelentovom smrade. A potom sa vybrať do centra, navštíviť ošumelý bar pri lekárni. Dať si zo päť panákov, zoznámiť sa s niekým, zapísať si útržok rozhovoru a v mierne povznesenej nálade sa vrátiť domov. Nie, toto sa nemôže stať. Sedemnásta strana.

11) Podľa autora nezáleží na tom, ako precízne je dielo napísané; ide totiž o niečo iné. Kiežby som vedel, vzdychá autor, čo je to legendárne iné, o ktoré zakaždým ide. Kiežby. Na svete je toľko perfektne napísaných diel a neštekne po nich ani pes. Aj Mark Twain vraví, že klasická literatúra je tá, ktorú sa nikomu nechce čítať. Potom to isté inak: Klasik je spisovateľ, ktorého knihy všetci vychvaľujú, ale nikto ich nečíta. Hm, to tiež nie je zlý údel. Lebo veď čo už mám z toho, že sa moje knihy čítajú? Kto ich číta? Chcel by som niektorého zo svojich čitateľov poznať osobne? Chcel! Jasné, že by som chcel. Ja sa za svoje túžby nehanbím. A neprekáža mi, že moje knihy čítajú presne tí ľudia, proti ktorým som ich napísal. Tí, pre ktorých píšem, si len spokojne zaknihujú, že som napísal ďalšiu knižku. Ale aj to je v poriadku. Kniha ako dôkaz, že existujem. Kniha ako symbol, že nezaháľam. Nie je potrebné ju otvárať. Stačí pohľad na chrbát.

12) Ale fakt, naozaj – čo mám z toho, že sa moje knihy čítajú? Stávam sa lepším človekom? Kvalitnejším spisovateľom? Svet potrebuje kvalitnejších spisovateľov? Koľkých ľudí doženú moje knihy do depresie alebo k samovražde a koľkí zažijú pri ich čítaní osvietenie? Píšem a vydávam knihy – a cítim sa lepšie? Žije sa mi lepšie? Starnem pomalšie? Potrebujem pozornosť neznámych ľudí? Ľudí, ktorým môžem byť ukradnutý a ktorí môžu byť ukradnutí mne? Eliminujem svojimi knihami násilie vo svete alebo aspoň vo svojom okolí? Kniha a literatúra sú dve veci, tvrdí autor na devätnástej strane. No neviem, naozaj neviem. Podľa autora je kniha nehybný, nemý objekt, je to čosi chladné, mŕtve. Naproti tomu literatúra je vrelá, živá, no trvá len dovtedy, kým spisovateľ píše. Kým niečo vymýšľa. Kým čaká na defınitívny tvar vety. Takže ja som teraz v literatúre, hľadám piatu vetu.

13) Najľahšie by bolo, keby som napísal, že hľadám piatu vetu. To by bola piata veta. Alebo šiesta. Aby bol špás. Tak schválne – napíšem za štvrtou vetou šiestu vetu, ktorá bude znieť, že: „Hľadám piatu vetu.“ No a kým sa budem pozerať na to, ako sa štvrtá veta má k šiestej vete, možno mi vyskočí z mysle skutočná piata veta. Áno, skúsim to takto. Ale nie dnes. Dnes si len čítam. Za oknom sa končí leto, mám rozopnutú košeľu, vánok sa pohráva so záclonou a ja si čítam. Dvadsiata prvá strana. Alebo vôbec nikdy nenapíšem piatu vetu. Zostane len zmienka o nej, v šiestej vete. Piata veta bude prítomná v neviditeľnej podobe.

14) Kurva, ako je to s tou slávou? Mesiace, možno aj rok sa budem trápiť, kým dám dokopy novelu, ktorá bude mať sotva viac ako osemdesiat strán. Kritici ma pochvália, čitatelia ma budú čítať od prvého písme na až po poslednú bodku a nájdu tam kopu takých vecí, ktoré som tam ani nedal. Vezmú si z mojej knihy všelijaké ponaučenia do života. A šlus. Čo ďalej? Skončím v knižnici hneď vedľa Macunaimy, experimentálneho románu, ktorý všetci považujú za geniálne dielo, no čítať ho nechce nikto? Skončím neďaleko Dostojevského, ktorý je síce čitateľný, ale čitatelia si na pláž aj tak vezmú iných autorov? Chcem sa váľať na pláži? Piesok medzi písmenami? Spolu s knihami Marisely Decaniniovej, ktorá ani časovanie slovies neovláda poriadne? Alebo mi stačí rola klasika, ktorý síce nebol žiadnym novátorom, no aspoň štylistiku mal vycibrenú? Ani jedna z týchto možností sa mi nepozdáva.

15) Ale schválne, ako je to na tomto svete zariadené? Niekto je bystrý, nadaný, vzdelaný, remeselne zručný, a ani tak sa z neho nestane Bob Dylan. Ako to, že z Boba Dylana sa stal Bob Dylan? Ten človek v prvom rade nevie spievať. Potom jeho hlas nie je silný ani stabilný, nevyznačuje sa príťažlivou farbou. Ten človek nevie dodržovať rytmus, nemá sluch a nevie poriadne hrať na gitare. A takýchto je kopa. Takýchto slávnych. Elvis Presley bol na tom podobne. Ale pozor, ja sa tu teraz nesťažujem na nedostatok slávy. Mám jej akurát, presne toľko, koľko unesiem. A o necht viac, ako som si zamladi vysníval. Nie som nenásytný. Len uvažujem. Že ako to je. Jednu vetu nosím v hlave týždeň, dva, až kým sa nepremení na perlu a takto, postupne, z takýchto perál poskladám prózu, ktorá ľudí zabaví, rozosmeje a nakoniec vážne poučí. Neľutujem námahu. Iba sa čudujem. Že nejaká Decaniniová alebo chrapľavý Bob Dylan sa ani nezapotili a svet im ležal pri nohách. Teda ležal. Lebo kto už dnes vie, kto je Marisela Decaniniová? A koho ešte zdvihne zo sedadla polomŕtvy Bob Dylan?

16) Rovnaký osud postihol aj môjho priateľa Beta Facchiniho, s ktorým som sa zoznámil v učiteľskom inštitúte v São Paule: nikto o ňom jakživ nepočul. V porovnaní s Mariselou Decaniniovou je však Betovo výhode – keďže o ňom nikdy nikto nepočul, nikdy naňho nikto nemohol zabudnúť. Beto neupadol do zabudnutia, zostal len neznámy.

17) Teraz vyrozprávam jeho príbeh. Teda nie celý, vyrozprávam len kratučký úsek jeho života. Vlastne ani neviem, či je to vôbec úsek a či nejde len o kusé impresie. Ale najskôr asi áno. Najskôr asi len o ne ide, o efemérne franforce. O krátke, zmeravené výjavy. Pamätám si všelijaké popoludnia na internáte. Beto nepatril medzi zhovorčivých ľudí. Sedí na stoličke a zdĺhavo vyfukuje cigaretový dym. V jeho modrých očiach sa ligoce čosi veľmi múdre. Nikdy som si nedovolil o žiadnom z jeho slov pochybovať. Beto ma naučil pokore. Naučil ma merať slová, analyzovať slovosledy. Slová ma naučila merať aj vyššie spomínaná Lucinda Gonçalvesová, ale Beto vo mne túto schopnosť zušľachtil. Beto sa vyznačoval trpezlivosťou a precíznosťou. Chcel sa stať významným maliarom. Aspoň takým významným ako jeho otec. Táto krajina nemá veľa významných maliarov. Beto však nikdy nedokončil ani jeden náčrt. Obdivoval som ho za to. Vysvetlil mi, že nejde o to, aby sme dielo dokončili. Oveľa dôležitejšie je ho vymyslieť a do detailov naplánovať. A poriadne sa na prácu pripraviť. Nepochyboval som o tom, že Beto Facchini je génius. Myšlienky, ktoré do mňa počas našich vysokoškolských štúdií zasial, začínajú klíčiť až teraz, keď chodím s vetami v hlave a brúsim ich tak, ako som sa to naučil od Beta. Beto sa nikdy nedopracoval k promóciám. Materiály, ktoré si pripravil k diplomovej práci, boli také rozsiahle a podrobné, že ich nestihol usporiadať a dať im žiadanú akademickú formu. My ostatní sme svoje diplomové práce úspešne odflákli.

18) Ako ten čas letí. Odkedy som vybrúsil prvú vetu, prešli takmer dva roky. Odhadujem, že potrebujem už len necelých päť dní na to, aby som donosil poslednú vetu. Nakoniec moja próza nemá osemdesiat, ale rovných deväťdesiatpäť normostrán. Ak počítam, že na jednu stranu sa pomestí takých päťdesiat (relatívne krátkych) viet, tak som za dva roky stihol v hlave vynosiť a vybrúsiť 4 750 viet. To je zato celkom slušný výkon. Starostlivo som ich usporiadal. Poslucháči nepochybne ocenia môj humor. Takých 150 až 200 ľudí. Dostanem pätnásť minút, aby som prečítal úryvok. Možno by bolo najlepšie, keby som z tých 4 750 viet vybral najhumornejšie vety, povedzme takých 350 až 400, zlepil z nich samostatný text a ten potom predniesol. Samozrejme, v sprievode frapantných formulárov. Cirkus predsa musí byť. Ľudia si nezaslúžia, aby sme ich trestali hermetickými táraninami.