Kdo je to umělec? Je názov útlej publikácie, ktorú Česku zostavili kurátorka, kritička a aktivistka Tereza Stejskalová a umelkyňa, aktuálne finalistka Ceny Jindřicha Chalupeckého Barbora Kleinhamplová. Obe autorky sú redaktorkami komentárového denníka A2larm.cz. Prostredníctvom publicistiky reflektujú okrem iného problémové momenty v rámci kultúrnej a umeleckej prevádzky, aktívne vstupujú do diania napríklad v súvislosti s projektmi ako Mánes umělcům alebo Výzva proti nulové mzdě. Ich záujem je teda rámcovaný podobnými témami, rezonujúcimi na hranici širšieho sociálno-ekonomicko-politického kontextu.

Iba na ilustráciu – Nulová mzda je iniciatívou umelcov, kurátorov a teoretikov súčasného umenia v Česku, ktorá usiluje o symetrickejší a transparentnejší vzťah medzi galériami financovanými z verejných zdrojov a tými, ktorí sa podieľajú na ich programe (umelci, kurátori…). Jej iniciátori upozorňujú na fakt, že umelcom (a ďalším kultúrnym producentom pracujúcim zväčša na voľnej nohe) nebýva výstavnými inštitúciami štandardne vyplácaný honorár (situácia na Slovensku je rovnaká). Pritom práve umelci sú tými, bez ktorých by primárna služba, kvôli ktorej sú mnohé galérie zriaďované z verejných zdrojov, ostala nenaplnená. Publikácia Kdo je to umělec? sa venuje podobne problematickým angažovaným otázkam, poukazujúc na nerovnosti, diskriminácie, lapsusy a choroby súčasného systému (na medzinárodnej úrovni).

Autorky si ako nástroj reflexie sporných otázok zvolili formát rozhovoru. Ako sa v úvode výstižne zmieňuje Stejskalová: „Na jedné straně v sobě skrývá zajímavý potenciál zachytit otevřenost přítomého okamžiku předtím, než nad ním budoucnost vyřkne svůj ortel. Popularita tohoto žánru napříč celým spektrem publikací je ale zároveň rovněž symptomem naší posedlosti přitomným okmažikem, netrpělivosti a neschopnosti vnímat věci z perspektivy delšího časového horizontu. Je to dokument své doby v tomto dvojím smyslu.“ Prostredníctvom dialógu s vybranými osobnosťami kultúrneho a umeleckého sveta sa pokúšajú vedome reartikulovať vzťah spoločnosti a intelektuála či umelca, tvarovaný novými celospoločenskými pohybmi v štruktúrach súčasného umenia, politiky a ekonomiky. Rozhovory prebiehali v roku 2013, ktorý sa vyznačoval aj nepredvídateľnými okolnosťami ako turecká jar, demonštrácie v Latinskej Amerike, konflikty na Ukrajine. Zrkadlia sa v otázkach o potenciálnych dôvodoch daných spoločenských poryvov, často iniciovaných a vedených študentmi, nezamestnanými a prekarizovanými mladými ľuďmi. Mimochodom – vo všetkých pádoch skloňované slovo prekarizovaný je v knižke jedným z najfrekventovanejších. Tzv. précaries, teda „flexibilní pracujúci“, sú zamestnanci na čiastočný úväzok, na obdobie prechodné či pracujúci na voľnej nohe – čo je model fungovania asi väčšiny umelcov, kultúrnych producentov, kurátorov a iných profesionálov aktívnych v oblasti súčasného umenia (model flexibilnej práce sa počnúc 80. rokmi 20. storočia šíril z oblasti nekvalifikovaných sezónnych prác v poľnohospodárstve smerom ku kvalifikovanejším profesiám). Význam termínu zároveň odkazuje na slovo prekérny, teda chúlostivý, háklivý, ošemetný, nepríjemný (…). Flexibilizácia práce údajne prispieva k zvyšovaniu konkurencieschopnosti krajín na globálnej úrovni, v skutočnosti sú však takto nastavené pracovné podmienky pre pracovníkov z mnohých stránok nevyhovujúce. Téme prekarity je aj preto v publikácii venovaný nemalý priestor.

Na pozadí výberu konkrétnych desiatich respondentov stáli otázky typu Čo je umelecká identita? Aké je umelcovo pôsobenie vo vzťahu k súčasnej spoločnosti? Aká je alebo by mala byť jeho rola? a s nimi spojená predstava konkrétnych jednotlivcov, ktorí by podľa autoriek na ne mohli ponúknuť zaujímavé, konštruktívne a hermeticky neuzavreté – teda v rámci možností zrozumiteľné odpovede, osobností, ktoré majú (vzhľadom na svoju prax) k súčasnej situácii čo povedať. Interview sú vedené s Hito Steyerl (1966), Borisom Groysom (1947), Francom Berardim (1948), Silviou Federici (1942), Borisom Budenom (1958), Precarious Workers Brigade (2008), Arturom Źmijewským (1966), Igorom Stokfiszewským (1979), Čto Dělať (2003) a Bureau of Melodramatic Research (2009).

Že umelec je do veľkej miery aj bytosť politická, spätá so spoločnosťou a reflektujúca jej viac či menej pálčivé problémy, nie je príznačné len pre súčasnosť. Odhliadnuc od avantgardných ambícií splynutia umenia so životom sa tento trend v dvadsiatom storočí ďalej rozvíjal. Nástupom akčného umenia v 60. rokoch prišlo k narušeniu unilineárnej koncepcie umeleckej tvorby, ktorá v celom svojom predchádzajúcom vývoji smerovala k dotyku s „vyšším princípom“ života a bytia. Akčné umenie predstavovalo prevrat záujmu k bezprostrednému prežívaniu vo väzbe na sociálnu realitu, spoločenskú situáciu. Aj tento fakt nahrával intenzívnejšej afinite k umeleckým výstupom, ktorých forma počítala s prienikom do sociálneho prostredia a s väčšou angažovanosťou publika či iných umelcov. V deväťdesiatych rokoch nastali vo sfére umeleckej profesie a produkcie širšie koncipované a dnes už všeobecne známe posuny, keď umelecké dielo vstúpilo do sociálneho priestoru a v závislosti od neho sa stalo dialogickým, v zmysle komunikácie a živej výmeny s divákom. Hoci tieto formy umeleckých aktivít majú v rámci komerčného umeleckého sveta relatívne slabý profil, stali sa výraznou súčasťou verejného sektora. Aj etablovaní a komerčne úspešní umelci ako Francis Alÿs, Pierre Huyghe, Matthew Barney či Thomas Hirschhorn rozšírili v 90. rokoch svoju konceptuálnu alebo skulpturálnu prax o prvky sociálnych výstupov a spolupráce vo viere kolektívneho pôsobenia zdieľaných ideí. Claire Bishop poukazuje na fakt, že táto zmiešaná panoráma sociálne kolaboratívnych diel môže zvádzať k jej definovaniu ako avantgardy súčasnosti, keď umelci využívajú sociálne situácie na produkciu dematerializovaných, antitrhových a politicky angažovaných projektov znovuoživujúcich modernistické volanie po zrušení rozdielov medzi umením a životom. Umelecké projekty tohto druhu sa zväčša zaoberajú tvorivými výdobytkami kolaboratívnej činnosti – či už v podobe práce s vopred jestvujúcimi komunitami, alebo v podobe utvárania vlastnej interdisciplinárnej siete, nadväzujúc alebo odkazujúc na historickú líniu sociálne orientovaných praktík počnúc dadaistickými výletmi po situacionistické dérives, kolaboratívne happeningy a akcie alebo príklady apropriovaných pseudoinštitúcií (úrady, reštaurácie, výlety, debatné krúžky). Širšia súvislosť je v rámci týchto praktík badateľná so snahou o vyslobodenie z odcudzenia spoločnosti paralyzovanej a roztrieštenej represívnou inštrumentálnosťou kapitalistickej výroby. Rozhovory, ktoré sú v knihe vedené s umelcami, sa týkajú prevažne tohto druhu súčasnej tvorivosti (angažovanosti) aktivity na poli vizuálneho umenia.

Otázky sa zväčša týkajú konkrétnych spoločenských problémov a projektov respondentov, ktoré sa k nim nejakým spôsobom vyjadrujú alebo ich riešia. Skloňujú sa termíny neoliberalizmus, prekarita, subjektivita, hnutie Occupy. Niektoré odpovede sú viac filozofické, iné majú skôr popisný charakter – opisujú konkrétne projekty spovedaných umelcov, aktivistov. Kniha si všíma rolu umelca, ktorá sa vyvíja pôsobením okolností a diania, kontinuálne poznačujúcich našu súčasnú prítomnosť a životy v nej (vyčerpateľnosť zdrojov, klimatické zmeny, národné i nadnárodné konflikty, vplyv internetu). Autorky prezentujúce pozíciu stredoeurópskeho kontextu a lokálnej umeleckej scény sa hlásia ku generácii prvej polovice osemdesiatych rokov zažívajúcej v dospievaní postkomunistickú transformáciu i tzv. blbú náladu (narastajúca spoločenská nerovnosť, rozpadajúce sa verejné inštitúcie), ktorej pripisujú novú vlnu kritickosti doterajších spoločenských pomerov a najmä pomerov v oblasti kultúrnej produkcie a umeleckej prevádzky. Stav vecí vnímajú ako dlhodobo krízový, ktorý môže vyústiť jedine do zásadného prerodu, resp. systémovej zmeny, ktorá musí položiť základný kameň celkom novej éry – s čím nemožno nesúhlasiť. Výsledok tohto vývoja ostáva neistý.

Otázka Kdo je to umělec? v názve akoby iba nahlas vyslovovala, artikulovala, akcentovala či legitimizovala niečo, čo je zrejmé – že umelec už zväčša nie je len zhmotňovateľ svojich tvorivých popudov a ideí, ale aj komplexnejšie chápaná osobnosť intelektuála, kritika, filozofa. V publikácii idú autorky vo výskume toho, kým všetkým dnes umelec je alebo by mal/mohol byť, ešte ďalej, keď sa spytujú „Jsme diagnostici? Psychoterapeuti? Proroci? Nutné oběti? Formující se předvoj nějaké budoucí revoluční třídy? Nebo snad náš spoločenský status, naše povolání (práce) v tom všem nehrají žádnou roli?“ Toto bádanie, ako i samotný názov možno trochu paradoxne dopovedá fakt, že spomedzi desiatich spytovaných sú umelcami prakticky „iba“ Hito Steyer, Artur Źmijewski a skupina Čto dělať – v pomere k zvyšku teoretikov, kritikov, kurátorov, aktivistov, filozofov… Samotné čítanie je však podnetná cesta a zážitok, ktorý má potenciál prebudiť záujem o problematiku a jej vnímanie v širších súvislostiach, ale aj nevdojak iniciovať akési podvedomé sebaspytovanie, poziciovanie samého seba, hľadanie svojho miesta v načrtnutých súvislostiach a vzbudiť zvedavosť, ako sa to všetko skončí. K názorom a postrehom, ktoré v nej človek nájde, sa dá opakovane vracať, hoci sú súčasťou a momentálnou reflexiou stále sa meniacej a živej skrumáže okolností, produktom kontinuálnej aktualizácie a nového vývoja. Publikácií tohto druhu, zamyslení a diskusií nie je nikdy dosť.