Umelecké rezidencie sú už svojou podstatou prechodné, efemérne, intenzívne a inšpiratívne. náhle vhľady, svetlo a energia preblesknú v očiach, keď zrazu vidíme veci nanovo a inak. Akt vedomého všímania, vplyvy a fyzická prítomnosť v čase a priestore so sebou prinášajú nové myšlienky a nový život. zažiť nové miesto, zakúsiť nové veci, priblížiť sa, adaptovať, zapojiť, jednoducho byť, to všetko prináša neoceniteľné skúsenosti.

Tento článok vyšiel v časopise Vlna 56 [2013].

SKAFTFELL – GEIRAHUS, SKAFTFELL HOUSE

Na Islande bujnie nielen turizmus za rok sa ostrovom preženie trojnásobne väčší počet turistov ako má obyvateľov), ale aj rezidenčné miesta a centrá. Domáce obyvateľstvo si zrejme uvedomuje finančný a kultúrny potenciál ekonomického pôsobenia umelcov. Mnoho miest má prázdne priestory, ktoré v súčasnosti samotné obce či jednotlivci obnovujú a prerábajú na štúdiá a priestory určené pre umenie.

Životný postoj Islanďanov je veľmi pozitívny a otvorený novým nápadom. Ostrov je dostatočne malý, aby ste v krátkom čase stretli tých správnych ľudí, ktorí pomôžu dobré nápady uskutočniť.

Pre moju krátku štúdiu rezidenčných miest na Islande som si zvolila tri centrá, každé v inom štádiu rozvoja a pôsobenia. Majú však jednu vec spoločnú. Vo všetkých troch prípadoch sú ľudia vedúci rezidenciu na svojich postoch práve jeden rok. Zaujímala ma pôvodná myšlienka vzniku, štruktúra, zameranie rezidencie, financovanie, obnoviteľnosť, „práva a povinnosti” rezidenčného umelca a prepojenie s domácou komunitou. Skaftfell Center for Visual Art, East Iceland, historicky spojené s pôsobením Dietra Rotha v Seydisfjörðure, je najstaršou z týchto troch inštitúcií. Rodila sa postupne od roku 1998. Rezidencia Nes bola založená v roku 2008 v Skagaströnde na západe Islandu. Najmladšia štruktúra, v podstate stále v štádiu zrodu a hľadania formy pôsobenia, no už teraz veľmi aktívna, je Skálar Centre for Sound Art & Experimental Music, umelecký kolektív, ktorý svoju pôsobnosť zahájil taktiež v Seydisfordure v októbri 2012, a to intenzívnym štvordňovým medzinárodným festivalom a už tento rok privítal prvých rezidentov.

Všetky tri centrá vedú v súčasnosti bývalí alebo stále aktívni umelci.

PÔVODNÁ MYŠLIENKA VZNIKU

„Vnímam, že za ostatných desať rokov sa objavilo mnoho inovátorskych myšlienok a nezávislých iniciatív. A to rovnako v mojom rodnom meste Brisbaine ako aj na Islande. Považujem to za dôsledok otvorenosti, prepojenia a znížených finančných nákladov, ktoré so sebou priniesla digitalizácia, internet a možnosť prezentovať sa. V dobe internetu nie je finančne náročné viesť výskum, rozvíjať, či propagovať ideu alebo produkt. Myslím si, že je to jeden z motorov, ktoré poháňajú mladých inovátorov. Zároveň si uvedomujem, že po ekonomickej kríze sa na Islande prejavujú nové perspektívy finančného prínosu umenia, zvlášť hudobného… Narastá tak všeobecný konsenzus, že umenie má zmysel, cenu a prínos,” vraví Austrálčanka Melody Woods, sama výtvarná umelkyňa, ktorá v rokoch 2011 až 2013 vedie rezidenciu Nes. Jej prípad ilustruje mnohé iné, keď sa rezidenčný umelec rozhodol na Island vrátiť a usadiť sa tam.

V prípade rezidenčného centra Nes, nachádzajúceho sa na západe Islandu v Skagaströnde, bola iniciátorkou celého projektu umelkyňa a členka rady rezidencie SÍM (Asociácia výtvarných umelcov Islandu) Hrafnhildur Sigurðardóttir. Rezidencia vznikla za finančnej podpory Byggdastofnun (Inštitút pre regionálny rozvoj pod Ministerstvom priemyslu) a v spolupráci s mestskou radou.
Seydisfjörður je miesto spojené s pôsobením viacerých (celosvetovo) významných umelcov. Skaftfell začínal v roku 1995 ako galéria. Jej zakladateľmi boli ľudia podporujúci umelecké vízie Dietera Rotha. Z výstavného priestoru, ktorý vznikol pre potreby prezentácie vlastnej tvorby zúčastnených, sa po jeho smrti v roku 1998 začal rodiť Skaftfell. Galéria dostala do daru priestory, v ktorých funguje dodnes. Postupom času v nich vznikol byt s malým štúdiom (ako jeden z priestorov pre rezidentov s nádherným výhľadom na fjord), bistro (ktoré je v prenájme), výstavné priesto ry na poschodí a úväzok pre manažéra, dnes rozdelený na dva polovičné úväzky pre administrátora/riaditeľa a manažéra rezidenčného programu.

Výstavy centra Skaftfell sa spočiatku zameriavali hlavne na letné aktivity, dnes je z nich celoročný program.

ŠTRUKTÚRA, PRÁVOMOCI DAILY LEADER, RADA

Nes i Skaftfell zvolili podobnú orga nizáciu právomoci. Obe majú radu, ad ministrátora (daily leader) a manažéra rezidenčného programu. V prípade Skaftfell figuruje ešte rola umeleckého riaditeľa ako poradná a čestná funkcia. V päťčlennej rade Nes zasadajú predstavitelia SÍM, Byggdastofnun a miestni obyvatelia, ktorí pomohli myšlienku rezidencie uskutočniť. Má prevažne poradný charakter a hlavné slovo v prípade závažnejších rozhod nutí. Inak rezidenciu vedie a smeruje jej terajšia riaditeľka a zároveň jediná zamestnankyňa Melody Woods. Do jej kompetencií patrí programovanie, umelecké vedenie, umelecké projekty, manažment rezidenčného programu, fundraising a tiež výber rezidenčných umelcov. V minulosti fungovala reziden cia pod rôznymi štruktúrami, dnes je to nezávislá inštitúcia.

Skaftfell je rozpočtovo nákladnejšia inštitúcia, čo je pravdepodobne dôvod užšieho prepojenia na radu, jej rozhod nutia a potreby väčšej štruktúrovanosti. Je to zároveň inštitúcia s tradíciou, ktorú musia, podľa vlastného vyjadre nia, jej dnešní manažéri, na rozdiel od Nes, brať do úvahy. Všetky väčšie rozhodnutia prechádzajú päťčlennou radou, ktorá stojí v čele Skaftfellu, geograficky je však často roztrúsená po celej Európe, čo môže komplikovať flexibilitu a operatívnosť rozhodnutí. Jej členov nominuje mesto, SÍM, rodiny, ktoré Skaftfell-u venovali nehnuteľnosť a ľudia zo skupiny Skaftfell, blízkych aktivitám Dietera Rotha.

Špecifikom Skaftfell-u je to, že nie je len rezidenčným miestom. V prvom rade figuruje ako centrum výtvarného umenia pre východný Island, z čoho vyplývajú povinnosti pre obsah jeho činnosti rozvetvené do niekoľkých línií:

• organizácia výstav,
• rezidenčné pobyty,
• edukačné programy pre základné školy 2007 – 2011, v súčasnosti hiber nujúca
• aktivita,
• sprostredkovanie umenia pre východ ný Island,
• informačné centrum,
• výučba v miestnej základnej škole.

Skaftfell okrem toho spravuje aj jeden zo zázrakov v Seydisfjörðure. Geirahus je malý domček po bývalom miestnom čudákovi a inšpiratívnom naivnom umelcovi Ásgeirovi Emilssonovi. Je uchovávaný v pôvodnom stave so všet kými umeleckými dielami a miniatúra mi, ktoré Geir za svojho staromládeneckého života vytvoril.

Do kompetencie Skaftfellu patrí ďalej zbierka kníh, ktorá je v súčasnosti k dispozícii v jednej z chodieb bistra. Knižnica obsahuje umelecky hodnotné diela, sú to knihy týkajúce sa prác Dietra Rootha a zopár ďalších umel cov pôsobiacich (aj) v Seydisfjordure, prípadne katalógy z výstav. Škoda, že pre ňu v súčasnosti nenašli vhodnejšiu polohu. Bistro, i keď v umeleckom kontexte, je predsa len väčšmi miestom spoločenských stretnutí a stolovania než miestom pre umeleckú knižnicu.

ZAMERANIE REZIDENCIE, FACILITIES, VÝSTAVNÉ PRIESTORY

Rezidencia Nes je otvorená pre všetky umelecké disciplíny (literatúra, tanec, výtvarné umenie, média, socha, film, či výskum). Ponúka 12 až 15 miest (v závislosti od toho, či rezident príde s partnerom) a 12 samostatných štúdií, ktoré sú vybudované v bývalej továrni na spracovanie rýb. Tých je na Islande neúrekom. Priestor v bývalej kaviarni sa dá využiť ako tanečné štúdio. Rezidenti majú k dispozícii ubytovanie v jedno lôžkových alebo dvojlôžkových izbách v jednom z troch domov, ktoré Nes prenajíma.

Galerijné priestory rezidencie sa nachádzajú v bývalej chladiarni – je to surový priestor určený na prezentáciu prác a výstavy. Nes prijíma umelcov aj v rámci otvorených výziev a tiež v závislosti na špecifických programoch a umeleckom smerovaní. Pre leto 2013 – 2014 sú to projekty zamerané na verejný priestor a pre zimu 2013 filmové projekty. The Weight of Mountains je nový rezidenčný program, ktorý Melody Woods vytvorila spolu s kolegom a umelcom Timom Marshallom.
Skaftfell je primárne zameraný na výtvarné umenie a performance art. Rezidenčný program sa rozvíjal postup ne. Najprv ako jediná rezidencia posky tovaná umelcom pripravujúcim výstavu pre galériu. Slúžila aj informovaným ľuďom, ktorí si o ňu požiadali. V prvých rokoch bola nespoplatnená, postupom času však musel rezident uhradiť popla tok, vznikol rámec a pravidlá fungova nia rezidencie. Od roku 2010 ponúka Skaftfell tri rezidenčné miesta súčasne v troch rôznych priestoroch. Rezidenti majú na výber medzi domom (ten kedysi patril poprednému islandskému umelcovi Birgir Andréssonovi); podkrov ným loftovým bytom (s rebríkom z ume leckej pozostalosti Dietera Rootha), a s apartmánom v budove samotného centra Skaftfell.

Skaftfell nemá k dispozícii samostatné ateliéry, tie sú súčasťou ubytovania. Ponúka však možnosť pracovať v priestoroch Book space project, kde môže rezident pracovať so sieťotlačouči inými technikami tlače a je v ňom k dispozícii aj tmavá komora. Pre prácu s väčšími objektami (okrem
voľného priestranstva vonku) ale Skaftfell v tejto chvíli priestormi nedisponuje.

V Seydisfjörðure žije mnoho ľudí s prak tickými zručnosťami či vedomosťami týkajúcimi sa spracovania materiálov a remeselnej výroby. Stačí popátrať. Sú to napríklad stolári, drevospracujúca a kovospracujúca spoločnosť, spoločnosť spracúvajúca vlnu, technické múzeum s mnohými lahôdkami a špeciali zovanými prístrojmi alebo zváračské potreby.

Výstavné priestory Skaftfellu zahŕňajú väčšiu galériu v budove samotného centra, v nej však zatiaľ rezidenti nevystavujú. Dôvodom je argument, že väčšina rezidentov zostáva príliš krátko na to, aby vytvorili dostatok ma teriálu a prepracovali koncept výstavy natoľko veľkých rozmerov. (Musím však poznamenať, že ani umelci pozvaní priamo k vytvoreniu výstavy v priesto roch Scaftfell centra to občas nezvlád nu a priestor zostáva hanebne nevyužitý.)

Preto rezidenti prezentujú svoju prácu buď vo vlastnom štúdiu / na mieste, kde bývajú, alebo v priestoroch Bookshop project space, prípadne môžu využiť stenu v bistre Skaftfell, ktorá však kontextom svojho umiestnenia nie je práve vhodná na prezentáciu ume leckých diel, čo uznáva aj manažment centra.

Skaftfell publikuje raz do roka otvorenú výzvu, uzávierka býva zvyčajne koncom augusta. V súčasnosti okrem toho profiluje aj nový program zacielený na projekty, ktoré by využívali už existujúce možnosti v Seydisfjörðure – špecifické miesta, prípadne spoluprácu s miestny mi spoločnosťami, jednotlivcami či parkom pre sochy. Cieľ programu sledu je, aby rezidenti zo svojho pobytu vyťažili čo najviac, aby sa prehĺbil dialóg s miestnou komunitou a predišlo sa nákladnému dovážaniu materiálov a nástrojov.

Pod vplyvom súčasnej kurátorky by sa mala časť rezidenčného programu zameriavať aj na vznik diel na základe pobytu v Seydisfjörðure. Centrum získalo prostriedky na to, aby v rámci rezidenčného programu pozývalo umel cov so zámerom vytvoriť konkrétne dielo. Rezidenčný program a činnosť kurátorky (umeleckej riaditeľky) by tak v budúcnosti mali byť užšie prepojené.

PRÁVA A POVINNOSTI REZIDENČNÉHO UMELCA (DĹŽKA POBYTU, POPLATOK)

Zaujímavé je, ako sa každé z rezidenčných miest postavilo k štatútu a pôso beniu rezidenta.

Na jednom sa však zhodli všetci, a to na dĺžke pobytu. „Naším zámerom je, aby umelci zostali dva až tri mesiace. Mesačný pobyt je príliš krátky. Keď si konečne uve domia, čo miesto ponúka, je čas odísť.” (Litten Nyström, manažér rezidenčného programu)

Skaftfell nabáda k dlhodobejším pobytom, dá sa zažiadať až o polročnú rezidenciu, Nes naopak už pri poslaní prihlášky vyžaduje dĺžku pobytu mini málne dva mesiace. V krajnom prípade je možné zostať i kratšie, väčšinou vte dy, ak sa vykrýva náhle zrušené miesto.

Čo sa týka „práv a povinností”, Skaftfell zastáva názor, že rezidenčný umelec je dospelá samostatná osoba, ktorá si náplň rezidencie určuje sama a nikto mu žiadne povinnosti neukladá. Hlav ným cieľom rezidenčného programu je ponúknuť priestor a čas na rozvinutie nových nápadov, myšlienok, rozšírenie obzorov a prácu na networkingu. „Ak sa rezident rozhodne stráviť svoj po byt chodením po okolitých horách, aj to je v poriadku. Nemôžem byť sudcom toho, čo ktorý umelec pre svoj rozvoj v danom momente potrebuje.” (Litten Nyström)
V dnešnej podobe je Skaftfell protikla dom kurátorsky vedených rezidencií alebo rezidenčných programov zame raných na produkciu nových diel. Zna mená to, že rezident má veľkú voľnosť v tom, ako si zorganizuje čas a činnosť a ľudia zo Skaftfell centra sú mu k dispozícii väčšinou len vtedy, ak si ich podporu priamo vyžiada. Svoju úlohu definujú ako hosťovskú organizáciu, uvítací výbor a podporu pri produkcii, prípadne s poradnou funkciou. „Niektorí umelci potrebujú dialóg, niektorí pracujú veľmi samostatne a uzatvorene. Skutočne závisí od individuálnych potrieb. Máme tradíciu otvorených štúdií na záver rezidencie alebo diskusií, kde umelci prezentujú svoju prácu. Rozhodnutie, či sa niečo také uskutoční, však nechá-vame na umelcovi. Nevyžadujeme to.” (Tina Guðmundsdóttir, riaditeľka)

Aj Nes necháva rezidentom voľnú ruku, no mesačný program je väčšmi štruktúrovaný a umelci sa zúčastňujú troch spoločných udalostí. Na začiatku mesiaca je to pot-luck dinner, neoficiálny zoznamovací večierok. Pecha Kucha sú určené pre umelecké diskusie (artist talks) a otvorené štúdiá umožňujú prezentáciu work in progress, výstavy, performance či iný spôsob podelenia sa o umelecký proces v závere pobytu v Nes.

„Nes hlboko rešpektuje umelecký proces. Som presvedčená, že skutočne artikulo vaný výsledok nemusí vzniknúť priamo počas rezidencie, pretože proces nie je dostatočne dlhý na to, aby dielo našlo finálnu podobu. Niektorí umelci však zostávajú dlhšie a proces dokončia.”

FINANCOVANIE

Skaftfell je vládou zriadená inštitúcia s trojročnou zmluvou. Preto aj financo vanie pochádza z vládnych zdrojov, v rovnakej výške dostáva aj podporu od mesta. Tieto zdroje pokryjú základné výdaje organizácie, ako sú prenájmy priestorov galérie a kancelárie, energie, internet v budove centra a jeden plný úväzok. Okrem toho Skaftfell na základe grantových konaní dostáva podporu aj od Centra pre podporu kultúry na východnom Islande, Škandinávskych fondov, zahraničných kultúrnych inštitúcií a privátnych organizácií.

Rezidenčný program Skaftfell centra zvykol byť jedným z najmenej náklad ných na Islande. Poplatok totiž pokrýval len skutočné náklady na prenájom uby tovacích priestorov, energie a internet, teda asi 500 eur mesačne. V momente udelenia rezidencie platí, že umelec vopred zaplatí zálohu vo výške mesačného nájomného, ktoré v prípade zrušenia pobytu Skaftfellu uhradí straty. Horšie je to v prípade, ak je odvolaný pobyt hradený z grantu. V takomto prípade suma nie je vyplatená a poplatky za prenájom musí hradiť samotné cen trum z vlastného rozpočtu. Pre umelcov pochádzajúcich zo Škandi návie a Nemecka ponúka Skaftfell v súčasnosti grantom hradené rezidencie financované z prostriedkov Nordic Cul ture Fund a Goethe-ho inštitútu.

Nes naopak zvolila „hotelový model”, pretože financovanie celého centra je plne závislé od počtu rezidenčných umelcov. Náklady na pobyt sa pohybujú od 500 do 700 eur mesačne, v závislosti na type ubytovania (jednolôžková alebo dvojlôžková izba v jednom z troch domov), a rezident si ich hradí z vlastných zdrojov. K tomu treba prirátať náklady na stravu (cca 300 eur mesačne) a materiály. Nes v súčasnosti neponúka žiadny grantom hradený program.

SKÁLAR – KONRADSKALAR

OBNOVITEĽNOSŤ, TEMATICKY ZAMERANÉ REZIDENCIE, POZITÍVA A NEGATÍVA

Všetky rezidencie na Islande by sa pravdepodobne dali kvalifikovať ako vidiecke a odľahlé miesta, čo so sebou prináša zároveň pozitíva i negatíva, ovplyvňujúce ich udržateľnosť a trvalý rozvoj.

Ako hovorí riaditeľka Nes Melody Woods, práca v malej komunite či na odľahlom mieste ponúka čas a priestor zamerať sa na umenie. Rezidenti majú 24 hodín denne k dispozícii ateliér a málo rozptyľujúcich podnetov. „Miesto ponúka mnoho inšpirácie, za dverami žiari aurora borealis a rozprestiera sa príroda a farmy.”

Ako negatívne vníma Melody fakt, že je jedinou zamestnankyňou a nemôže umelcom viac pomôcť. „Rezidencia je jasne nastavená ako miesto vyžadujúce samostatnosť, nezávislosť a individuálny umelecký proces, prípadne spoluprácu s ostatnými rezidentmi. Na druhej strane to ponúka príležitosť posilniť vlastné schopnosti a nezávislosť, takže môžme vlastne hovoriť o pozitíve.”

V prípade Skaftfellu je tiež veľmi inšpi ratívne už samotné miesto, neustále sa meniaca príroda, okolité hory a priro dzené plynutie času. Ten akoby ani ne existoval. Niekomu imponuje izolova nosť miesta, niekomu príroda, pre iných je to možnosť spolupráce s miestnou komunitou. Ak je záujem, je pomerne ľahké sa do jej života zapojiť. Veľká časť bývalých rezidentov Skaftfell centra sa vracia. Niektorí pravidelne a niektorí dokonca nastálo.

Miestni obyvatelia tvrdia, že v lete žije miesto oveľa intenzívnejšie ako niekto ré z hlavných európskych metropol. Mestečkom prúdia davy turistov (Sey disfjörður je jediné spojenie s Európou trajektom a kotvia tu aj výletné lode), prebieha festival Lunga, umelecké aktivity organizované centrom Skaftfell, prípadne v spolupráci s medzinárodnou komunitou domácich umelcov, ktorých sa v Seydisfjörðure usádza čoraz viac. Pre výstavu na leto 2014 bolo oslove ných 27 umelcov, ktorí v súčasnosti žijú a pracujú v Seydisfjörðure. Na mestečko so 700 obyvateľmi je to pomerne silná koncentrácia.

Jedným z mála negatív je vlastne samotná poloha miesta. Seydisfjörður je síce jediné lodné spojenie s Európou pre osobnú dopravu, no od zvyšku ostro va ho oddeľuje prírodná bariéra – naj vyššie pohorie na Islande, ktoré je kvôli počasiu občas jednoducho neprejazdné a Seydisfjörður sa tak aj na niekoľko dní ocitá odrezaný. Príroda a počasie predstavuje jeden z dominantných faktorov ovplyvňujúcich život a činnosť obyvateľov. (Cestovné poistenie, ktoré preplatí prípadne zmeškané lety z dôvodu náhlej snehovej búrky či iných prírodných úkazov, nie je na škodu. Ani trajekt sa občas nedostaví.) Pre spojenie so zvyškom sveta je teda nutné auto, ktoré ale Skaftfell k dispozícii nedáva.

Tým sa pomerne zvyšujú náklady na po byt a hlavne stravu, pretože v Seydis fjörðure sa nachádza jeden jediný ob chod s potravinami. Miestni obyvatelia sa zásobujú v Egilsstaðire, kde monopol nevládne, no aby sa k nemu človek dostal, treba prekonať hory. Miestni si často vypomáhajú a informácia o prípadnej ceste do Egilsstaðiru koluje medzi priateľmi a známymi. Špeciálny materiál je nutné objednávať, väčšinou z Reykjavíku, čo niekedy trvá dlhšiu dobu. Ak teda umelec zostáva kratšie, musí konať rýchlo a plánovane. Väčšinou však nie je problém materiály zohnať.

Otázkou udržateľnosti je aj smerovanie a umelecká vízia centra. Fenomén kurátora je na Islande pomerne novinka. Pod vedením novej kurátorky sa chce Skaftfell sústrediť viac na „krosover projekty“ (border line medias) a performance art. Chce prehodnotiť program výstav, organizovať tri až štyri prepracované výstavy trvajúce šesť až desať týždňov a menšie projekty dať do pozadia. Cieľom je upevniť spojenie so súčasnými trendmi v umení, vytvorenie priestoru pre „avantgardnú tvorbu” a zapojenie sa do medzinárodného kontextu. „Kedže výtvarné umenie nemá národnú príslušnosť, naším zámerom je prezentovať kvalitné výstavy. Nie sme múzeum a nemáme preto ani povinnosti, ktoré sa s týmto štatútom môžu viazať.“ (Tina Guðmundsdóttir)

PREPOJENIE S DOMÁCOU KOMUNITOU

Bistro v budove centra Skaftfell je celkom dobrým pojítkom medzi miest nymi a rezidentmi. “Nie je len miestom, kam sa chodí jesť, je to aj centrum ume nia”. (Litten Nyström)

Je síce pravda, že sa v ňom umelci schádzajú a galéria je otvorená v rámci otváracích hodín bistra, otázkou však ostáva, aké percento z návštevníkov bistra skutočne vníma, že sa nachádzajú v kultúrnej inštitúcii a koľko z nich vyjde na poschodie, aby si prezreli výstavu práve prebiehajúcu v galérii. Obyvatelia Seydisfjörðuru sú zvyknutí na cudzincov a iné kultúrne vplyvy prechádzajúce miestom. Z historického (pôsobenie Dietera Rootha) aj geogra fického hľadiska (lodné prepojenie s Európou). „Povedala by som, že domáci sa viac zaujímajú o umenie než ľudia v iných miestach. Keďže s umením prichádzali do styku už dlho a záujem postupne vzrastá, Skaftfell si svojím spôsobom „vychoval obecenstvo” a rezidenti môžu s miestnymi viesť erudovaný dialóg.” (Tina Guðmundsdóttir)

Čo sa týka záujmu miestneho obyva teľstva, v Skagaströnde sa nájdu zapále ní entuziasti, ako aj tí, ktorí sa o reziden ciu a dianie okolo nej ani najmenej nezaujímajú. Umelci sa do života komu nity môžu zapojiť vďaka prednáškam, návštevám škôl, interaktívnym dielam so spoluúčasťou domácich alebo uvedením predstavenia. „Možnosti sú neobmedzené, ale účasť sa mení od preplnenej sály k udalosti s veľmi nízkou návštevnosťou”. (Melody Woods)

Skálar Centre for Sound Art & Experi mental Music, ktorému sa chcem venovať na záver, keďže je kapitolou samou osebe, predstavuje zaujímavý príklad hľadania formy, tímu spolu pracovníkov, spôsobu a platformy pre fungovanie umeleckého kolektívu, rezidenčného centra a aktivitami s tým spojenými. K menu Skálar sa dnes viaže i medzinárodný festival. Ten v októbri minulého roka úspešne odštartoval pôsobenie centra v Seydisfjörðure. V prípade Skálaru sa dá hovoriť o island skej ságe, ktorá ešte nenašla svoju konečnú podobu. A možno ju ani nikdy nenájde. Bude sa neustále pretvárať podľa potrieb a okolností, aby mohla žiť. Skálar má dnes za sebou takmer dvojročnú existenciu a za ten čas prešiel mnohými premenami vo vedení, forme a mieste pôsobenia. Nasledujúci text je kombináciou vízií jeho zakladateľa Konrada Korabiewskeho, konfrontova ných s doterajšou realitou fungovania Skálar centra a naznačením jeho naj novšieho smerovania.

PÔVODNÁ MYŠLIENKA VZNIKU

Za vznikom centra stála potreba plat formy pre sound art a experimentálnu hudbu, ktorá na východe Islandu v súčasnosti absentuje a zároveň túžba vytvoriť miesto pre tvorbu a stretávanie sa domácich i zahraničných umelcov. Iniciátorom myšlienky je Konrad Korabiewski, ktorý sa v roku 2011 ako jeden z mnohých pred ním a po ňom, po absolvovaní rezidenčného pobytu rozhodol v Seydisfjörðure usadiť. Jeho vtedajšie dojmy len potvrdzujú slová manažérky Nes, Melody Woods: „Toto miesto má v sebe mnoho energie, zdrojov a možností.” Myšlienka centra oslovila i domáceho hudobníka Auxpana, ktorý sa v tom čase už dlhšiu dobu pohrával s nápadom vybudovať malé zvukové štúdio umiestnené v kontajneri niekde v okolí hôr Seydisfjörðuru. (Obyvatelia Seydisfjörðuru všeobecne sršia nápadmi a niektoré z nich aj realizujú.) Korabiew skeho vízie však dodali myšlienke väčší a medzinárodný rozmer, ktorý rozvíja dodnes. Skálar vidí ako aktívnu platformu zameranú na tvorbu, stretávanie sa, výmenu, networking a cestovanie. „Byť aktívny pre mňa znamená aj osobne sa rozvíjať. Byť otvorený novým nápadom, spôsobom práce, vnímaniu vecí a názorom. Hovorím to samozrejme z pozície aktívne ho umelca, ktorým som. Potreba rozvoja je iná v prípade kurátora ako v prípade aktívne pôsobiaceho tvorcu. Aktívny ume lec je viac v kontakte s realitou tvorivého procesu. Povedal by som, že z tohto hľadiska má Skálar výhodu, pretože sme bližšie podstate tvorby. Sme schopní flexibilne reagovať a aktívne sa do nej, ak treba, aj zapojiť.”

V priestoroch Skálar centra malo vzniknúť štúdio pre stálych rezidentov a dať im tak k dispozícii kvalitný ateliér, ktorý by slúžil aj rezidenčným umelcom. „Som presvedčený, že je reálne viesť takýto priestor a zároveň ho ako aktívny umelec aj používať. Je dôležité zostať v kontakte s vlastnou tvorbou, no nevidím zmysel v používaní priestorov centra len pre naše vlastné potreby a rozvoj. Skálar by mal byť miestom pre spoluprácu. Je inšpiratívne deliť sa o priestory s inými umelcami a rád by som to zažíval čo najčastejšie. Je to aj motivácia posúvať sa ďalej, pretože budem súčasťou procesu, nie len zavalený manažmentom či admi nistratívou, ktorá je objemná a časovo samozrejme náročná. Sprostredkovať stretnutie silných umeleckých osobností je už samo osebe dielom.”

Plánované aktivity centra sú bohaté. Človek by si možno položil otázku, nakoľko si centrum domáci ľudia založili pre vlastné potreby a nakoľko ako rezidenčné miesto. Obe polohy sa tu možno stretávajú ako vody rieky vlievajúcej sa do fjordu. V závislosti od prílivu a odlivu tečie raz po prúde, raz proti a oba prúdy sa navzájom premiešavajú. V skratke by mal Skálar predstavovať:

• platformu pre prácu a stretávanie sa jeho členov,
• rezidenčné miesto,
• festival,
• dokumentačné centrum,
• vydavateľstvo pre hudobné produkcie, radio art a prípadne ďalšie médiá,
• rozhlasovú stanicu,
• platformu stretávania sa rôznych umeleckých foriem.

„Je toho veľa, ale umenie má široký záber.”

SKAFTFELL HOUSE

ŠTRUKTÚRA

Koncept a víziu centra formuloval Korabiewski sám, krstným otcom projektu je islandský medzinárodne pôsobiaci umelec Tumi Magnússon. Spolupracovníkov pre počiatočné kroky a činnosť Skálar-u našiel v domácich hudobných umelcoch Auxpanovi (Elvar Már Kjartansson) a Helgim Örn Péturssonovi. Rok stačil na to, aby sa vízie, schopnosti, umelecké názory a skúsenosti jednotlivých členov preta vili v strete s realitou spojenou s budo vaním takej komplexnej myšlienky. Z tohto ľudsky nie ľahkého očistného procesu vzišiel dnes Skálar vedený svo jím iniciátorom Korabiewskym, ktorý dianie a činnosť Skálaru koniec-koncov vždy najviac formoval a smeroval.

„Skálar je mladá inštitúcia a štruktúra nie je vopred určená. Vlastne si ani neprajem, aby sa niekedy príliš inštitucionalizoval. V súčasnosti je to skôr osobný projekt, čo so sebou môže prinášať negatíva diktátorstva. (V prípade zapáleného a presvedčeného vizionára obzvlášť.) Moja súčasná úloha zahŕňa vedenie celého centra a orga nizáciu festivalu, iniciovanie nových pro jektov a vytváranie vízií pre budúcnosť. Samozrejme, že by som mal rád so sebou na palube tím kompetentných spolupra covníkov, dnes tomu tak žiaľ nie je. O pár rokov sa to ale môže zmeniť. Členovia tímu vedúceho Skálar by mali mať jasne definované úlohy. Štruktúru si predsta vujem ako tím kompetentných spolupra covníkov, ľudí oslovených na základe schopností, ktorí dostanú priestor a dôve ru. Čo pre mňa však vždy bude prvoradé, je umelecká kvalita, nie projekt samotný, a tú budem presadzovať. Niekomu musí záležať na kvalite, inak projekt skôr či neskôr zahynie.”

ZAMERANIE REZIDENCIE, PRIESTORY, FACILITIES

Skálar je primárne určený umelcom pracujúcim s médiom zvuku, no Ko rabiewski zostáva otvorený aj iným formám umeleckého výrazu. V priesto roch centra plánoval napríklad vybu dovať tmavú komoru a laboratórium pre vyvolávanie 8 a 16mm filmov. „Skálar som vždy vnímal ako platformu pre akúkoľvek formu kvalitného umenia. S takým veľkým priestorom ako je tento, sa Skálar môže ľahko stať miestom stre távania umelcov vo všeobecnosti. Na oficiálnej báze, nie na základe známosti. Zaujíma ma vytvoriť platformu pre prácu v spoločných priestoroch. Je to najlepší spôsob, ako sa navzájom inšpirovať, rozvíjať myšlienky a tvoriť. Dajte dokopy zopár umelcov, ponúknite im priestor pre prácu a zázrak je na svete. Jediným kritériom pri posudzovaní žiadostí o rezidenciu bude kvalita projektu. Chcem podporovať projekty, ktoré sú inšpiratívne a ktorých rozvoju a produkcii by som rád osobne napomohol v úlohe umeleckého poradcu či asistenta, prípadne ako vonkajšie oko.”

Špecifikom Skálar-u, v porovnaní s inými organizáciami, môže byť v tomto zmysle otvorenosť spolupráci s ďalšími rezidenčnými centrami, ktorá by ponúkala priestor pre tvorbu s rozšírenou umeleckou kompetenciou. K tomu však treba dobrú vôľu oboch strán a v Seydisfjörðure sa zatiaľ otvorená spolupráca rezidenčných programov neuskutočnila. Skôr naopak.

Pre rok 2013 Skálar nevydal žiadnu oficiálnu výzvu na rezidenčný prog ram, no prihlášky prichádzali. Správa o novom rezidenčnom centre sa pravdepodobne šírila na základe veľmi pozitívnych ohlasov na Skálar festival z októbra 2012 a medzinárodného net worku Korabiewskeho. V júni až auguste centrum hostilo prvých rezidentov. Bola to spolupráca hudobníka a animátorky, ktorí tu začali prácu na filme o tradičných islandských nástrojoch.

Priestory získal Skálar, ako inak, v nefunkčnej továrni na spracovanie rýb. Objekt vlastní manželský pár podnikajúci v rybom priemysle. Keď ich Skálar oslovil s nápadom prevziať komplex a s plánom premeniť ho na umelecké centrum, uzavreli spolu pomerne štedrú dohodu. Skálar dostal priestory do užívania na tri roky bez nároku na nájom, len za úhradu energií. Mal dokázať schopnosť samostatne fungovať a časom prípadne uhradiť i nájomné. Obe strany sa dohodli po trojročnej lehote opäť prehodnotiť situáciu. Budovy však zostali na voľnom trhu s nehnuteľnosťami a Skálar tak po celý čas stojí pred rizikom, že sa objaví kupec a centrum priestory stratí. Vedenie centra samozrejme uvažovalo o možnosti celý komplex kúpiť, to by však zrejme príliš zasiahlo do voľného pohybu osôb na svetovom umeleckom trhu, vyžadovalo neustálu prítomnosť v Seydisfjorðure a väčšiu zaangažo vanosť všetkých členov kolektívu. Otázka schopností, ambícií a priorít zúčastnených…

Priestory továrne skutočne ponúkajú nádherné otvorené priestory, ktoré už svojou neotesanosťou nabádajú k tvorbe, no zároveň potrebujú investíciu a úpravy pre potreby rezidencie. Plán bol postaviť dve štúdiá a kancelárske priestory, haly na prízemí využívať ako galériu, koncertné priestory, prípadne ako ateliér pre prácu s rozmernými objektmi. Potenciál sa ukázal už počas Skálar festivalu v októbri 2012, keď v nich okrem koncertov prebiehali inštalácie a výstavy.

Od budúceho roka budú mať rezidenti k dispozícii dom s malým štúdiom a galerijným priestorom. Náklady na rezidenciu si hradia z vlastných zdrojov, Skálar v tejto chvíli grantom hradené rezidencie neponúka.

PRÁVA A POVINNOSTI UMELCA, V PRÍPADE SKÁLAR AJ HOSŤOVSKEJ ORGANIZÁCIE

Skálar by nemal byť miesto, ktoré privíta rezidenta a dá mu úplnú slobodu. Umelcom chce poskytovať informácie, možnosti, prípadne nasmerovanie k zdrojom. „Naším zámerom je s rezidenčnými umelcami spolupracovať, zaujímať sa o ich činnosť, nie ich len privítať a odprevadiť. Je dôležité naviazať spojenie. Je to prínosné pre všetky zúčastnené strany – pre umelca, komunitu a aj samotné rezidenčné miesto. Chcem, aby bolo našich rezidentov vidieť. Rád by som, aby u nás skutočne chceli tvoriť a na záver svojho pobytu tu aj niečo konkrétne zanechali. V akej forme, to zostáva na umelcovi. Môže to byť diskusia, prednáška, koncert či výstava. Inak by som rezidenciu považoval za premárnenú príležitosť. Každý umelec so sebou prináša vedomosti a osobitú prax. Niektorí majú skutočne špecifické a zaujímavé znalosti, ktoré sa dajú využiť napr. v edukačných programoch. Alebo už len samotný fakt, že je to človek prichádzajúci z iného kultúrneho a sociálneho prostredia a môže sa podeliť o svoju prax, názory a vízie môže byť pre miestnych obrovským príno som. Miestna komunita sa naopak môže umelcovi otvoriť a ponúknuť mu možnosť stať sa jej súčasťou. Prebiehala by tak obojstranne prospešná výmena.”

V prípade rezidenčných programov je otázne, nakoľko je nutné túto výmenu facilitovať a nakoľko jej nechať slobodu prirodzeného vývoja. Každý z troch spomínaných programov sa k tomu stavia po svojom. Čo sa týka Skaftfellu, niektorí rezidenti nemajú problémy zapojiť sa do života komunity, iní prejdú rezidenciou bez povšimnutia. V takomto prípade je aktívne vytváranie príležitostí hosťovskou organizáciou zrejme na mieste. Ako sa vyjadrila napríklad aj Melody Woods, komuni ta je schopná absorbovať len určité množstvo intervencií a spoluprác s rezidentmi. Preto pri výbere a zosta vovaní skupiny umelcov zohľadňuje aj túto stránku. V prípade Nes je však jednorazová koncentrácia rezidentov na obyvateľa omnoho vyššia. No i Sey disfjörður sa začína plniť. V októbri 2013 tu otvorilo svoje pôsobenie ďalšie rezi denčné centrum.

FINANCOVANIE

Ak boli doteraz spomínané rezidenčné centrá pôvodom svojich finančných zdrojov lokálne, prípadne národné, či škandinávske, Skálar sa dá považovať za centrum medzinárodné. Podporu čerpá nie len z domácich zdrojov (Centrum pre podporu kultúry na východnom Islande, ktoré podporilo festivalovú časť a grantom pre rozvoj udelilo pros triedky na vybudovanie štúdií a prestavbu priestorov), ale aj zo zahraničných zdrojov, a to najmä vďaka festivalu s medzinárodnou účasťou. Skálar festi val získal podporu zo zahraničných grantov a nadácií v závislosti od účasti umelcov. Zapálený organizátor Kora biewski minulý rok festival podporil aj osobným vkladom.

V tejto súvislosti sa núka poznámka súvisiaca s finančnými prostriedkami Centra pre podporu kultúry na východ nom Islande, z ktorých je podporovaný jednak Skaftfell a dnes aj Skálar. Čím viac centier, tým väčší dopyt podpory, pričom objem prostriedkov sa príliš nemení. Vzniká tak konkurencia rezi denčných centier. Možno zdravá pre všetky strany.

SKÁLAR FESTIVAL

Prečo začínať postupne, keď sa dá odpáliť pôsobenie centra vo veľkom? V súčasnosti existuje na Islande niekoľko festivalov zameraných na elektronic kú hudbu. Skálar festival je však jediný medzinárodný festival svojho druhu. Primárne sa zameriava na sound art a experimentálnu hudbu, no sústredí sa aj na zmiešané médiá.

„Ako riaditeľ centra a festivalu je mojou úlohou zabezpečiť rast a rozvoj projektu a naplnenie jeho vízií. Nápad zorganizovať festival bol svojím spôsobom šialený, a to najmä kvôli krátkemu časovému horizon tu na získanie umelcov a finančných prostriedkov.”

Festival vznikol z dvoch dôvodov. Jed ným bola opäť raz ambícia Korabiew skeho, tentoraz vytvoriť medzinárodnú platformu pre prezentáciu sound art-u a experimentálnej hudobnej tvorby, a druhým strategický postup pri zakla daní samotného centra. Zámerom bolo ukázať hneď od začiatku, čím sa chce Skálar stať, čo by pravdepodobne zvýšilo kredit a v budúcnosti aj šance na získanie podpory pre činnosť centra a ďalšie ročníky festivalu. Minuloročný festival priniesol štyri dni plné koncertov, v niektorých prípadoch spojených s projekciou, inštaláciami a výstavami. Okrem hudobníkov pozva ných špeciálne na festival hostil aj skupinu umelcov pôsobiacich v Linzi, s ktorou Skálar rozvíja výmenný program, ďalšiu zo svojich aktivít.

Zámerom programu je uskutočniť výmenu, vytvoriť vzájomný priestor pre skúsenosť žiť a spolupracovať v inej krajine. Tento výmenný program má umelecký, ale aj sociálny a svojím spôsobom i „site specific“ rozmer. Cieľom je nie len vytvorenie umeleckých diel ale aj sociálna skúsenosť: ako skupina spoločne obývať/zabývať priestor a na základe tohto zážitku v ňom niečo vytvoriť. V Skálare v roku 2012 pôsobilo počas desiatich dní desať rakúskych umelcov, v roku 2014 bude továreň na tabak v Linzi domovom a výstavným priestorom pre desať umelcov spoje ných s Islandom.

„Na festivale ma tešilo, že každá inštalácia, každý výstavný kus vznikli v spolu práci so Skálarom a v samotnom priesto re centra. Tentoraz to bolo v priebehu desiatich dní. Čím dlhšie však človek zostáva, tým viac sa nápady a inšpiračné zdroje znásobujú. Seydisfjörður ponúka možnosti, ktoré dovoľujú umelcom uskutočniť omnoho viac, než si dokážu na začiatku predstaviť.” Zdá sa, že Korabiewski má skutočne dar vycítiť poten ciál miesta a vízie. V Seydisfjörðure vidí možnosti takmer na každom kroku. Pravdou však je, že ak sa človek pozorne díva, skutočne tam sú. Od prázdnych budov a domov, vybavenia technického múzea, dedičstva minulosti Dietera Rootha cez domáce obyvateľstvo, ktoré je veľmi kreatívne a otvorené, až po recyklačnú stanicu a vrakoviská skrýva júce poklady.

UDRŽATEĽNOSŤ

„Každý projekt potrebuje jasnú víziu a presne definovaný profil. Projekt ako je Skálar obzvlášť a to nie len z hľadiska zadefinovania profilu, ale aj smerova nia a vízie. Organizácie môžu fungovať rôzne. Sú také, ku ktorým prichádza svet a sú tie, ktoré naopak do sveta aktívne vstupujú. Skálar chce byť nie len reziden ciou a centrom, ale aj aktívnym činiteľom vysielajúcim signály do sveta, že nie sme len platformou poskytujúcou príležitosti iným, ale sami sme tvorcovia schopní inšpirovať ostatných. Mojim zámerom je, aby bol Skálar viditeľný a mysľou otvorený.”

Z pohľadu udržateľnosti je, ako to doka zuje aj prípad Skálaru, veľmi dôležitý ľudský element a osobný vklad do pro jektu. Bez Korabiewskeho tvrdohlavosti a ambícií by dnes Skálar možno malými krôčikmi smeroval ku štúdiu umiestne nom v kontajneri v okolí Seydisfjörðuru.

V tomto kontexte je pomerne výstižné citovať Slavoja Žižeka z nedávno uvede ného filmu The Pervert’s Guide to Ideolo gy, obrazovo parafrázujúc uzimeného Leonarda Di Capria, keď sa v závere filmu Titanic bezvládne stratí v hlbinách Atlantiku: „Síce mrznem na smrť, ale nikdy sa ma nezbavíte. Žiaden ľad na svete nedokáže zabiť skutočnú ideu!“ (I may be freezing the death, but you will never get rid of me. All the ice in the world cannot kill a true idea!)

Zdá sa, že strategický ťah zahájiť činnosť centra festivalom vyšiel. Skálar prostriedky na ďalšie aktivity získal, no veľkú časť činnosti v roku 2013 pohltilo riešenie otázky ako, s kým a v akej podobe ďalej pokračovať. Jednou z hlavných príčin zdanlivej stag nácie bol nedostatok ľudských zdrojov. Skálar postupne opustili dvaja z troch zakladajúcich členov a hybnou silou zostal Korabiewski sám. V budovaní štúdií v priestoroch centra sa ďaleko nepokročilo, napriek tomu rezidenčný program privítal prvého umelca. Jeho dvojmesačná prítomnosť sa v mestečku podpísala najmä cez neformálnu socializáciu s domácou a miestnou umeleckou komunitou. Jeho projekt je stále v procese, čo je v prípade tvorby animovaného filmu samozrejme pochopiteľné.

Napriek úskaliam Skálar pokračuje vo svojej činnosti. Korabiewski našiel dvoch nových členov kolektívu, ani jeden z nich však nepôsobí na Islande. Očakáva od nich aktívnu spoluprácu pri smerovaní centra v budúcnosti, vzájomnú inšpiráciu a iniciáciu vlast ných projektov pod hlavičkou Skálaru. Festival sa tento rok nekonal, uskutoční sa na prelome apríla a mája 2014 v bývalej tabakovej továrni v rakúskom Linzi. Koncept festivalu, ako nakoniec celého centra, bude čiastočne putovný a čiastočne spojený s Islandom, kde vznikol a kam sa bude každé dva roky vracať. Jeho domovom už ale nebude Seydisfjörður. Mestečko možno unesie ďalší rezidenčný program, ale zrejme nemá kapacitu divácky naplniť takto koncipovaný festival.

Skálar pravdepodobne stratí svoju fyzickú základňu, ktorú mal doteraz v priestoroch továrne na ryby. Zdá sa, že nakoniec predsa len našli svojho kupca. Jeho fyzickým ukotvením sa tak zrejme stane dom určený rezidenčnému programu. Inak sa Skálar profiluje ako medzinárodný projekt a domov bude mať všade tam, kde ho jeho aktivity a spolupráce zavedú.

Prvá ofi ciálna výzva na rezidenčný program vyjde v decembri, no prihlášky bude možné posielať priebežne ďalej. V budúcom roku Skálar plánuje publikovať prvé nosiče. Bude to DVD dokumentácia festivalu z roku 2012 a v spolupráci s nemeckým labelom Gruenrekorder album Locker, ktorý je spoluprácou Korabiewskeho s nemec kým inštrumentalistom Rogerom Döringom.
PS:
Ak budete niekedy potrebovať ubytovanie v Reykjavíku, SÍM okrem rezidencie ponúka možnosť ubyto vania na niekoľko nocí, ktorá je už z titulu inštitúcie primárne určená výtvarným umelcom. Informácie sú k dispozícii na ich stránkach.
Ak nestihnete uzávierku niektorého z rezidenčných programov, spokojne sa informujte na možnosť. Ako Skaftfell, tak aj Nes často stoja pred problémom náhle zrušenej rezidencie a s radosťou privítajú náhradníka. V prípade Skálar centra tak isto, nikdy neviete, čo vám môže ponúknuť.
Linky:
http://skalar.is
http://skaftfell.is
http://neslist.is
http://sim.is