(Tak ďaleko, tak blízko)

Dokument Jara Vojteka Tak ďaleko, tak blízko je síce režisérovým najnovším fılmom, ale nie najnovším fılmovým projektom. Snímka totiž vznikala sedem rokov a toto dlhé časové obdobie nie je iba demonštráciou oddanosti téme, ale zároveň aj ukážkou starostlivosti a citlivosti, s akou režisér pristupoval k námetu a ku svojim protagonistom. Vo Vojtekovom fılme účinkujú ľudia vo svojich skutočných a v pravom zmysle slova životných úlohách. Dokumentarista má tak mnoho príležitostí pozitívne aj negatívne ovplyvniť ich životy a o to väčší pozor si musí dávať, ak sú jeho hrdinovia takí zraniteľní ako v prípade tejto časozbernej snímky.

Jaro Vojtek zodpovedne a s istotou skúseného dokumentaristu vytvára portrét štyroch rodín a prostredníctvom neho buduje aj paralelný portrét často uzavretého sveta autizmu. Zvládol Vojtek okrem zvýšenia povedomia o vývinovej poruche aj odhaliť čosi z tejto nepreniknuteľnej reality? Aj keď sa to môže zdať ako nadľudská úlo ha, domnievam sa, že sa mu to podarilo. Dokázal prejsť s hrdinami istý kus cesty, ponoriť sa s nimi do hĺbky ich problémového sveta a observačnou metódou priniesť na plátno okrem ľudskosti asi tú najdôležitejšiu vec – kontakt. Kamera Nora Hudeca dokáže rámovať stereotypné pohyby a činnosti v dlhých statických záberoch, ale keď treba, nebojí sa priblížiť k tvári protagonistov, a to až do takých detailov, ktoré zachytávajú aj nepatrné pohyby očí. Týmto spôsobom sa snaží formálne podporiť prenik do mysle postáv autistov, a to aj za cenu, že ide o priam sizyfovský údel. Taktiež hudobná zložka pracuje podobnou metódou ako kamera a strihová skladba. Michal Nejtek s ňou narába úsporne a nemelancholic ké klavírne tóny necháva v symbióze doznievať rovnako dlho ako Hudec svoje zábery. Dôležitú úlohu hrá však najmä diegetická hudba, pretože práve to je niečo, k čomu si autistické deti vedia vytvoriť vzťah. Pravidelný rytmus a kompozícia upokojujú, stávajú sa nástrojom muzikoterapie a fungujú aj ako prostriedok porozumenia medzi zdravými a chorými. Najpôsobivejšia je však prá- ca s tichom a ruchmi. Tie vytvárajú akýsi am bientný podklad a hukot v ušiach divákov, čím zdôrazňujú nielen naliehavosť, ale aj neustále prítomný vnútorný nepokoj.

Celý článok si môžete prečítať v novom vydaní časopisu Vlna