Dávnejšie, už ani presne neviem kedy, zaznel zaujímavý postreh, že nie náhodou mnohé dôležité kapely v histórii rockovej hudby boli triá: Cream, Jimi Hendrix Experience, Rush či The Police. V čom spočíva(la) ich hudobná výnimočnosť?

Hudobné vyjadrovanie tria predstavuje cestu ku kvalitatívne, hudobne, umelecky „maximálnemu“ výsledku s takpovediac kvantitatívne „minimálnymi“ možnosťami. Možno  povedať, že je to „blízky rozhovor“ vis-a-vis so všetkými (hudobno-)komunikačnými nuansami. Sú to reakcie na všetky podnety. Je to explicitný príklad prítomnosti, tej „efemérnej“, „neuchopiteľnej“ a „tajomnej“ intuície implicitne determinujúcej hudobnú komunikáciu, ratiom ťažko (ak vôbec) uchopiteľnú.

Pri hre v triu síce ako poslucháči môžeme výraznejšie pociťovať absenciu zvukovo-farebnej „šírky“, sonoristickej „mohutnosti“ či dynamickej „hĺbky“ (čo je zas špecifıckosť veľkých ansámblov, „veľkého“ zvuku a veľkej SHOW!), ale taká „plná“ hudobná intimita predsa len prináša „iný“ druh zážitku… osobnejší, bližší. Práve v komornom zoskupení sa najviac zrkadlí hudobná a ľudská osobitosť, špecifıckosť jednotlivých členov. Trio je o individualitách „hrajúcich“ v prospech celku, sú to tri egá… ešte stále pod kontrolou.

Celý článok si prečítate v časopise Vlna 63. Objednať si Vlnu 63 …