Výnimočný austrálsky skladateľ, intermediálny umelec a fenomenálny huslista Jon Rose zostavil nedávno zaujímavý zborník Rosenberg 3.0 – not violin music (2014) obsahujúci aj anketu, v ktorej oslovil ľudí, umelcov a fılozofov z celého sveta, aby mu napísali, čo im napadne pri spojení „defınícia hudby v 21. storočí“ – teda čo podľa nich konštituuje hudbu práve teraz v našom časopriestore. Súhlasil, aby sme túto anketu realizovali aj v našom časopise s témou „Hudba teraz“. Oslovili sme preto rôzne osobnosti u nás a v susednom Česku (okrem Cseresa, Fujaka a Mateja, ktorých už pôvodne oslovil Rose) s poznámkou, že ich odpoveď môže byť akákoľvek, čiže – v zhode s jeho výzvou – seriózna, ironická, osobná, všeobecná, kritická, humorná, nemiestna, absurdná atď. Takže…

… ČO PRE VÁS ZNAMENÁ HUDBA TERAZ, RESP. AKÁ JE VAŠA DEFINÍCIA HUDBY V 21. STOROČÍ?

VLADIMÍR BOKES, skladateľ

Hudba je znejúci obraz ľudského vedomia. To bola prvá veta, ktorá mi napadla po prečítaní vašej otázky.

Samozrejme, v tejto defınícii chýba spresnenie: kde je teda rozdiel medzi hudbou a rečou?

Človek si defıníciou alebo aspoň jej hľadaním chce presne stanoviť význam daného predmetu, v tomto prípade hudby.

Zároveň ho poznávanie vedie k následnému prekračovaniu limitov formulovanej defınície.

Defınícia, zdá sa mi, je vždy čímsi medzi metaforou a tautológiou.

V poslednom čase sa pri podobných príležitostiach pozriem do internetu, zadal som si „defınition of music“, okrem toho mám doma napríklad starý Musik lexikon Huga Riemanna v reedícii Alfreda Einsteina z roku 1929, aj tu je zaujímavé prečítať si, čo je hudba.

Hudba je súčasťou kultúry, umenia, ľudskej civilizácie, pre profesionála je prácou, v ktorej môže ponúkať záujemcom svoje znalosti, zručnosť, „dovednost“, je tiež (možno použiť výraz „inokedy“) zábavou uľahčujúcou ľudskú komunikáciu.

Špecifıkom európskej hudobnej kultúry je notové písmo, ktoré má na vývoj hudobného myslenia nedozerný význam, podobne ako je to v jazyku. Samozrejme, súčasná situácia vo svete radikálne mení pohľad aj na vzťah európskej a mimoeurópskej hudby, pričom tieto pojmy chápem skôr v symbolickom ako v geografıckom zmysle. V hudbe – a to najmä európskej – sa napokon odráža aj štruktúra ľudskej spoločnosti, vzniká vzťah hudobník a poslucháč, hudobníci sa špecializujú: speváci, sláčikári, dychári, klaviristi, samozrejme, skladatelia a dirigenti, a tak to postupuje ďalej.

Spolu s architektúrou patrí k umeniam úzko prepojeným s prírodovedeckými disciplínami – akustika, matematika (hoci matematické znalosti hudobníkov sú často predmetom vtipov). Do života hudby radikálne zasiahla – tak ako kedysi notové písmo – technika: rozhlas, gramofón, počítač. Dnes tu máme celú sféru mediálnej komunikácie (často mám pokušenie ju porovnávať s ideologickou propagandou, ktorá tak zmenila svet v prvej polovici 20. storočia).

A napokon to slovíčko „dnes“. Dráždivé na ňom je práve to, že dnešku chýba tak často spomínaná „verifıkácia časom“, takže sa často zdá, akoby všetky vysoké hodnoty umenia a hudby minulosti boli zničené a pošliapané. S pribúdajúcim vekom sa však výraz „dnes“ rozširuje a všetko sa pomaly dostáva na svoje miesto.

PAVOL BREZINA, zvukový inžinier a skladateľ

O hudbe 21. storočia všetci iba hovoria, ale zatiaľ ju nikto nepočul.

MARTIN BURLAS, skladateľ a hudobník

Posledné útočisko neskazenej emocionality. V horšom prípade skazenej emocionality. Vypovedanie toho, na čo slová nestačia. V dobrom aj zlom.

JOZEF CSERES, konceptuálny umelec a teoretik umenia

Parafrázujúc defıníciu umenia podľa Bena Pattersona, hudbou môže byť čokoľvek, je však lepšie, ak sa to dá jesť. Hudba po Cageovi a Fluxe môže byť skutočne čímkoľvek a môže byť dokonca aj jedlá. Nikto nedokáže presne defınovať jej hranice, nik nevie povedať, kde sa končí nehudobný (prírodný, biologický, neurálny, pamäťový) rytmus či refrén a kde sa začína hudba. Hudba môže byť jednoducho objavená a označená rytmická alebo melodická krajina, prostredie, proces. Ale hranice a škatuľky už nie sú viac dôležité. To, čo ešte zaváži, je autentická skúsenosť. Aby hudba nebola nudná ani technokratická (akou dnes často je), musí byť presvedčivá a schopná presviedčať. A presvedčivý a presviedčavý tvorivý čin je nemysliteľný bez autentickej skúsenosti. Autentická skúsenosť je presne to, čo dnes hudba akútne potrebuje.

JARMILA DOUBRAVOVÁ, semiotička hudby

Hudba představuje označení té části zvukového osvětí, která je rozpoznatelně tvořena ve smyslu působení na vnímání. Za nejkratší možné vymezení bych přijala, že hudba je zvukové jednání.

JURAJ ĎURIŠ, hudobný redaktor a skladateľ

Veľmi výstižne hudbu defınuje PhilipTagg: „Hudba je forma medziľudskej komunikácie, v ktorej ľuďmi organizovaný neverbálny zvuk je vnímaný ako spúšťač primárne emocionálnych, fyziologických a kognitívnych štruktúr“ … a ťažko niečo dodať…

PAVEL FAJT, hudobník a skladateľ

Hudba je pro mne zvuk jako informační protokol pro emoce.

JULO FUJAK, komprovizátor, hudobník a estetik

Hoci spojenie pojmov „defınícia“ a „hudba“ je pre mňa oxymoron, aspoň toľko…: Hudba bola vždy determinovaná prírodnými, spoločenskými, politickými a kultúrnymi podmienkami, technológiami a tiež zvukovým prostrediami. S čím teda máme do činenia v súčasnosti? Globálne klimatické zmeny a znečistenie ekosystémov, vzduchu, pôdy, vody, zlyhávanie (neo)kapitalizmu, politika psychopatov, deviantné ideológie, pseudokultúra, masmediálne a iné simulakrá, virtualizácia našich životov digitálnymi zariadeniami, ktoré mutujú naše (ne)vedomie a ľudské správanie. Avšak všade, kde sa nachádzame, nás stále obklopujú zdanlivo banálne i bizarné, úžasné konkrétne zvuky… Ak sme schopní reflektovať a transformovať tieto sociálne a zvukové fenomény do zaujímavých hudobno-sónických tvarov zmysluplnej výpovede, potom sa o prítomnosť i budúcnosť skutočnej hudby netreba báť.

Som rád, že sa postupne etabluje v tomto storočí termín komprovizácie – ktorej sa venujem de facto už viac než dvadsať rokov – a že máme to šťastie žiť v dobe, keď sa pojmy hudby a hudobnosti rozšírili aj na predtým neslýchané oblasti, v ktorých môžeme – ako to česká Radiocustica pomenovala presne – „myslieť zvukom“ a vnárať sa tak do vytvárania iných, alternatívnych svetov.

PETER GRAHAM, skladateľ

Hudba je zvláštním odvětvím lidské činnosti: zdánlivě je to jen jakési nadbytečné maření času – jaký by však byl život bez ní? Věřím, že pro slyšícího člověka je bytostnou potřebou a dokonce i neslyšící z ní snad cosi mají. Hudba je pro mne způsobem mezilidského soužití (dokonce i hudba provozovaná jednotlivcem pro vlastní potřebu je vlastně komunikace se sebou samým – ale i s autorem přes prospasti času). Dokáže řešit problémy, s nimiž si lidstvo jinak neví příliš rady. Hudba lehce překračuje rasové a národnostní bariéry. Zázračným způsobem transformuje třeba i negativní emoce a vlastnosti: agresivita, pýcha, smutek, vzdor atd. (koneckonců i slaboduchost) jsou v hudbě dobře uplatnitelné a nezřídka bývají vysoko ceněny. Hudba je ventilem psychického napětí i prostředkem vytváření sounáležitosti. Je jazykem, který „nic neříká“, ale přesto mu lidé rozumí. Ovlivňuje náladu a vytváří atmosféru. Umožňuje uvolněnou koncentraci, což je vlastně synonymem štěstí a spokojenosti. Věřím, že spousta problémů by lidem odpadla, kdyby se více aktivně věnovali hudbě. Pro mne osobně je to především pole svobody, kde mohu hledat a zkoušet si, co mě baví. A i když je to víceméně neopětovaná láska, se kterou mívám hodně trápení, přesto mi stojí zato.

MARTIN HRNČÁR, hudobný kulturológ

Hudba je čosi apriórne, vzdorujúce pokusom vtesnať ju do pojmových defınícií. Je omnoho prirodzenejšia, autentickejšia a spontánnejšia ako ambície pomenovať ju. Inovatívne tvorenie hudby, jej zanietená interpretácia i oddané načúvanie vždy bolo aj bude naliehavou ľudskou potrebou, a to nezávisle od nových hudobných médií, technológií a distribučných ciest 21. storočia.

DAVID KOLLAR, gitarista a skladateľ

Z prvej rany…: tvoriť hudbu teraz pre mňa znamená slobodu. Môžem si hrať, čo chcem, počúvať, čo chcem, a v podstate dnes už každý muzikant si vie zariadiť malé nahrávacie štúdio, kde môže pracovať. Temná stránka toho je, že muzikantov, ktorí sa chcú hudbou živiť, je veľmi veľa. Internet je plný hudby a bežný človek si už nevie vybrať. Pre jednoduchého poslucháča je ťažké selektovať, čo je naozajstné a čo je fake.

PETER MACHAJDÍK, skladateľ a hudobník

ADAM MAREC, gitarista

Pre mňa je hudba všetko, každodenná duševná strava. Čo sa týka tej súčasnej, nevyhýbam sa žiadnym kompozičným štýlom, avšak musí to dávať zmysel, minimálne mne ako jej interpretovi. Tváriť sa, že rozumiem tomu, čo hrám, bez pochopeného a precíteného hudobného obsahu, by som prosto nedokázal…

Z pozície poslucháča sa taktiež nebránim ničomu, ani nehudobným zvukom, ale stále zdôrazňujem to, že musím cítiť zámer autora a jeho výpoveď, nie samoúčelnú „originalitu“.

DANIEL MATEJ, skladateľ

Zdá sa, že dnes žijeme v privilegovanej situácii. Ako nikdy predtým. Na vytváranie hudby môžeme použiť akýkoľvek druh technicky dostupných zvukov (akýkoľvek typ tónových štruktúr vrátane všetkých možných tónov „medzi a za“ celou chromatickou škálou, akýkoľvek druh hlukov a elektronických zvukov, nahratých zvukov vrátane vo všetkých kultúrach už niekým iným napísanej alebo vytvorenej hudby). Ako nikdy predtým. Hudbu môžeme tvoriť akýmkoľvek možným, technicky dostupným spôsobom. Ako nikdy predtým. Môžeme všetko kombinovať, znovu kombinovať, vrstviť, znovu prevrstvovať. Ako nikdy predtým.

Ak by Bach, Beethoven, Ives, Russolo, Varèse či Cage žili, čo by na to všetko povedali, čo by s tým všetkým urobili? Mali by z toho radosť? Boli by s tým šťastní? Povedali by, že je to to, o čom snívali? A sme s tým šťastní MY? Ako nikdy predtým? A nepýtame sa – aspoň niekedy – samých seba: ale načo nám to všetko je?

OMAR MIRZA, kurátor

Sloboda.

ERICH MISTRÍK, estetik a kulturológ

Pre mňa sa hudba v 21. storočí rozšírila zo špeciálne a hermeticky utváraných produktov (podoba európskej klasickej hudby 16. – 19. st.) na zvukový svet, ktorý obsahuje aj zvuky ulice, aj štruktúry umelo a cielene vytvárané hudobníkom, aj náhodne vytvorené zhluky zvukov akýmkoľvek tvorcom hudby, i špecializovaným umelcom, aj ľudská reč. Teda hudba 21. st. = zvukový svet okolo mňa.

MARIAN PALLA, performer a spisovateľ

Jelikož jsem se dožil důchodu, tak baroko.

ZDENEK PLACHÝ, režisér a skladateľ

Defınováním se podstata věci umenší a (vlastně zpravidla) také vytratí.

MIKI SKUTA, klavirista

Najprv by sme asi mali zadefınovať, kto tú hudbu robí. Kto je človek, prečo je tu na Zemi a čo je zmyslom jeho existencie.

Tým by sme mali hneď problém – predpokladám. Tak to – síce nie práve najkonzekventnejšie – preskočme a skúsme dať odpoveď na pôvodnú otázku.

Hudba – rezonancie a ich vzájomné vzťahy nám poskytovali vždy tie isté možnosti ako v minulosti, tak aj dnes. To, že sa my ľudia – pravdupovediac ani nie z vlastnej vôle – pokúsime tie možnosti vždy ináč použiť a na iné účely, to je už iná vec.

Príbeh či história hudby je vlastne istou paralelou histórie hľadania zmysle existencie ľudstva. Človek úplne nezávisle od všetkých dôb, štýlov či náboženstiev nájde, vymyslí vždy nejaký zmysel pre svoj každý krok, pre seba.

Tieto vymyslené „zmysle“ sa nám môžu zdať niekedy aj dosť smiešne. Zaobstarať si tú najkrajšiu parochňu, viesť križiacku vojnu, zahrať nejakú etudu čo najrýchlejšie alebo dať si vyrobiť štvrť- tónovú trúbku. Ale predsa to funguje.

Kým človek nezažije skúsenosť, ktorá mu ukáže zmysel existencie sveta, a tým aj jeho vlastný zmysel, tak dovtedy z pocitu bezmyselnosti, z pocitu „žijem bez odpovede“ bude musieť vždy vymyslieť nejaký náhradný zmysel. Ináč by pociťoval každý svoj krok ako nezmyselný.

A práve na ceste toho vymýšľania vieme zablúdiť, a to až tak, že veci, vymyslené „zmysle“ sa stanú zrazu samoúčelne prvoradými. Toto zablúdenie sa stane ešte k tomu tak pomaly, že človek to ani nezbadá, a pravdupovediac aj zabudne na to, ako sa dostal tam, kde sa práve nachádza.

Ako najaktuálnejší príklad si zoberme mobilné telefóny. Dnes už je oveľa dôležitejšie, akú hrúbku má telefón, akú – už aj tak neviditeľnú – kvalitu má obrazovka, či je to z kovu, či zo skla, červená, zlatá, čierna… To, že sa s tým dá telefonovať a pripojiť sa na web, už nikoho nezaujíma. Už je to skôr spoločenským symbolom – kto si, kam patríš, koľko zarábaš atď. Zabudli sme na pôvodný zmysel. Ale to isté môžeme vidieť napríklad pri stavbách kostolov (kde by sme mali dostať tú možnosť: meditovať, priblížiť sa k Bohu), ktoré niekedy stavajú aj sto, dvesto rokov za obrovské peniaze. Ako keby nebolo možné inde a ináč sa modliť. Ale rovnako zablúdili na ceste samoúčelnosti aj naše stravovanie či náš sexuálny život. V obidvoch prípadoch musíme súhlasiť s tým, že pôvodný zmysel týchto „činností“ bol značne potlačený do pozadia a samoúčelnosť (i keď občas aj potešujúca) dnes evidentne prevláda.

Som presvedčený, že hudba sa dostala do rovnakej situácie. Vplyvu rezonancií na človeka ešte nerozumieme. Ale je isté, že určité zvuky, súzvuky nám môžu pomôcť dostať sa do rôznych duševných stavov.

Tým pôvodným duševným stavom bola asi meditácia – prehĺbenie sa v našom vnútornom, duševnom svete. Budhistickí mnísi dodnes používajú ako „pomôcku“ jeden tón, jeden zvuk. Zvuk tibetskej misy alebo ich známy zvuk aoum, ktorý dokáže rozochvieť celé telo.

Tibetskí mnísi zostali pri týchto jednotlivých tónoch, ale my tu v európskej kultúre sme sa vydali na cestu zablúdenia. Začali sme rozlišovať dĺžku tónov, farbu, potom jeden niečo zahral rýchlejšie, druhý hlasnejšie, niekto mal kožené paličky, druhý zo slonoviny – a začala sa súťaž samoúčelnosti!

Súťaženie nám vytvorilo západnú hudbu. Stali sa z nás „tlstí“ stvoritelia i konzumenti našej hudby, tak ako sú tlsté americké deti, ktoré rovnako nevedia, čo a prečo treba jesť.

Zabudli sme na to, že stačí aj jeden tón – keď vieme, na čo ho potrebujeme. Kým to nevieme, dovtedy nám nebudú stačiť ani všetky tóny použité v posledných dvoch tisícročiach a budeme hľadať a hľadať, nové a ešte novšie „riešenia“, kým sa z toho nezbláznime. Pri tom hľadaní sme však zabudli, čo chceme vyriešiť.

Z toho vyplýva: hudba dneška slúži tomu istému ako pred sto, dvesto či tristo rokmi. Zmierni nám z nevedomosti, z bezcieľnosti vyplývajúci pocit bezmocnosti a pomáha nám dať zmysel našej existencie – i keď len dočasne, ináč by nepadla otázka: „Čo je pre vás hudba teraz, resp. aká je vaša defınícia hudby v 21. storočí?“

Sú veci v živote, ktoré aby sme vedeli žiť, musíme urobiť, a sú veci, ktoré musíme vymyslieť – aby sme chceli žiť. Hudba je jedna z týchto vecí. A ako to robíme, to je asi úplne jedno. Hlavne aby to dalo „zmysel“. Pentatonika, štvrťtóny, lutna či preparovaný klavír, ľudský hlas či počítač – je to jedno. Kým hľadáme, je to jedno.

Keď na to prídeme? Opäť bude stačiť aj jeden tón alebo možno už ani to nebudeme potrebovať.

ZDENĚK K. SLABÝ, hudobný publicista

PARALIPOMENA k tématu Hudba 21. století:

Defınice současné hudby? Což se dá defınovat něco, co se všemožně defınici vzpírá? A co je možná v té přitažlivé měnlivosti skutečně nedefınovatelné?

Hudba – stejně jako ostatní uměny – přežila svůj zenit i postmodernismus. Zdá se, že vše podstatné bylo řečeno a všechny formy, které se nabízely, byly vyčerpány. Tedy nadešel čas pro post-postmodernismus? Nikoli. Obklopila nás houština nejroztodivnějších přístupů, které nechtějí a ani nemohou být zaškatulkovány. Z těch se pak rodí něco nenavyklého.

Už v minulém století se zazdálo, že technika může nahradit kumštovní řemeslo. Netvrdím, že muzikantům, kteří ovládají své nástroje i bez ní, nepomohla. Avšak umělecký přístup jako takový nahradit nemůže. Když za hudebním výkonem neshledávám člověka, obávám se, že to není ani hudba pro člověka posluchačského.

Celé umění prochází změtením pojmů. Slyším, jak jsou v rozhlase vyzdvihovány literární výplody grafomanů. Což nejsou „grafomani“ i v muzice? Vidím, jak se nám kurátoři výstav a pavýstav snaží namluvit, že zbrklé vychlístnutí barvy na plátno je nové velké umění. Nemohu považovat vystavenou záchodovou mísu nebo několik poházených petlahví za umění. Je to jenom schválnost. Což nenacházíme jenom-schválnosti i v muzice?

P. S. Tím nebrojím proti schválnostem, které mají v celkovém díle své neoddiskutovatelné místo. Právě naopak, ty bývají ingrediencemi, které dílo dochucují.

V pop muzice slýchám omílání dávno vyčpělých (kdysi snad i exgtravagantních) postupů, a ti, kteří s nimi přicházejí, dostávají ceny. Od kritiků i publika. Je hudební paměť tak krátká?

Jednadvacáté století se už dnes zdá být proimprovizováno. Nicméně rozverné slučování talentů může přinést, a často také přináší dobrodružné výsledky. Jsem pro dobrodružství v hudbě.

O jiné hudbě nelze psát starobyle. Hudebníci sami vyžadují, aby se o nich psalo jinak, aby se neomílaly staré recenzentské fráze. Naopak: aby je překvapil nový hodnotící vokabulář.

Hudba zmezinárodněla, a přitom těží z domácích kořenů té které země. Je promiskuitní, a přitom obnáší povahovost toho kterého národa. Nedovedu si představit, že by se vrátila do hraniční uzavřenosti, že by se dobrovolně vzdala touhy po proniknutí do všech oblastí naší planety.

Čím je mi hudba nyní? Přesně tím, čím mi byla od útlého mládí: radostí, překvapováním, vytržením, chlácholením, léčením, nabíjením, milostí, láskou, dovyjadřováním mých citů a pocitů.

Jak vidím situaci jiné hudby v 21. století? Navštěvujeme tolik krásných koncertů, posloucháme tolik fantastických alb, jen si umět vybírat. Není tohle jasná odpověď?

PAVOL SUCHAREK, filozof

Hudba v 21. storočí? Absolútne nepremýšľavá, nefılozofıcká.

PETER ŠULEJ, spisovateľ

Hudbu považujem za regulárny nástroj na skúmanie súčasného sveta, rovnako ako iné druhy umenia vedu či fılozofıu.

VLADIMÍR VÁCLAVEK, hudobník a skladateľ

Hudba ve své podstatě je nezměrné tajemství.

ONDREJ VESELÝ, gitarista a aranžér

Hudba sú ľudia…

PETER ZAGAR, skladateľ a hudobník

Stretnú sa aspoň dvaja ľudia, tvoria zvuky pomocou nástrojov alebo bez nich alebo také zvuky počúvajú a usmievajú sa alebo plačú. To je hudba.