Po niekoľkých pomerne úspešných dokumentárnych fılmoch a producentskej práci na snímke Zázrak Juraja Lehotského sa Marko Škop rozhodol nakrútiť svoj vlastný hraný debut. Škop pritom nie je prvým dokumentaristom, ktorý sa v posledných rokoch odhodlal na podobný krok. Jeho Eva Nová však vyčnieva – nielen z „dokumentaristických hraných“ fılmov, ale, dovolím si tvrdiť, z kvalitatívneho štandardu súčasnej slovenskej kinematografıe ako takej.

Dôvod je hneď niekoľko. Najmä v kontexte slovenských sociálnych drám, hoci aj bodujúcich na svetových fılmových festivaloch, prináša príbeh skrachovanej alkoholičky – kedysi úspešnej herečky – výraznú pridanú hodnotu navyše. Spomínané fılmy väčšinou môžeme označiť za prípadové štúdie so snahou o presah k celospoločenskej kritike. Hoci sú viac či menej odeté do súčasnej festivalovej este tiky (dlhé zábery, oddramatizovanie, absencia hudby, narúšanie diváckych očakávaní – azda najlepším príkladom môže byť fılm Môj pes Killer Miry Fornay či slabší Koza Ivana Ostrochovského) a s obľubou pracujú s tzv. východoeurópskou exotikou, iba málokedy sa týmto fılmom darí rámec prípadovej štúdie jedného konkrétneho problému prekročiť. Snaha o kritiku spoločenských javov, skúmanie ich pôvodu a zamýšľanie sa aj nad inými aspektmi, než je len bezprostredne viditeľný dôsledok, často ostáva v značne povrchnej rovine. Za výnimku môžeme považovať práve fılm Môj pes Killer či najnovšie Evu Novú.

Tá totiž plní viacero dôležitých úloh, ktoré by kvalitný fılm v medzinárodnom kontexte nemal zanedbať. Okrem case-study návratu alkoholičky z liečenia a jej snahy o opätovné začlenenie sa do odmietavej rodiny je azda najvýraznejším prínosom Evy Novej veľmi komplexné a pritom subtílne zmapovanie situácie, v akej sa súčasná slovenská spoločnosť, respektíve jej veľká časť, nachádza. Škop vo svojom scenári zachádza do hĺbky; postavy ohlodáva až na kosť a neostáva pri tom len pri hlavných protagonistoch. Práve vedľajšie postavy môžeme chápať ako najexponovanejšie a najviditeľnejšie príznaky zobrazovanej spoločenskej choroby. Napriek tomu však nejde o fıgúrky, ktorých jedinou funkciou by bolo hýbať dej správnym smerom či poukázať na konkrétny jav. V absolútne presnom rozprávaní je nám realisticky odkrývaný svet po kolapse; svet ošumelých obývačiek, preľudnených sídlisk, staníc či vlakov, kde samota nie je spôsobená nedostatkom ľudského kontaktu, ale skôr dlhotrvajúcou demotiváciou, všadeprítomným prehlbujúcim sa pesimizmom a neochotou kontakt nadväzovať. V jednej z najsilnejších scén fılmu tak vidíme zúfalú Evu na návšteve spievať v sprievode rozladeného rádia pieseň C’est La Vie, čomu predchádza presná a mrazivá replika susedy (s príznačným petržalským prízvukom): „Jak zabiť ten čas?“. Hoci suseda dostáva priestor iba v dvoch scénach, v žiadnom prípade nepôsobí ako barlička, ale ako plnohodnotná postava bez potreby ďalšieho dorozprávania či rozvinutia jej (de)motivácií. Podobne funkčné využívanie vedľajších postáv na zobrazenie časti populácie, zdecimovanej vývojom spoločnosti i jej súčasnosťou, môžeme pozorovať naprieč celým fılmom. Tvorcovia neplytvajú dialógom, hovorené slovo zaznieva len vtedy, keď je nevyhnutné – záverečná niekoľkominútová scéna v bazéne sa bez neho dokonca zaobíde úplne. Aj v momentoch, keď snímka dialóg využíva, sa tak deje bez slabších miest či známych neduhov a stereotypne kostrbatých rozhovorov, aké v slovenskej kinematografıi doteraz často počujeme. Keď hovoríme o vedľajších postavách, nemožno, samozrejme, opomenúť tie hlavné. Eva Nová by totiž napriek kvalite scenára a spracovania ani zďaleka nebola takým výrazným fılmom, nebyť Emílie Vášáryovej v hlavnej úlohe. Už samotnú odvahu zhostiť sa úlohy kedysi slávnej a veľkej, no dnes už skrachovanej herečky a alkoholičky môžeme považovať za obdivuhodnú. O to pôsobivejší je potom výkon, ktorý Vášáryová ako Eva Nová podáva. Najsilnejší je fılm práve v momentoch, keď je Eva v zábere sama – rozpráva prostredníctvom tváre, mimiky, vlastného pozorovania sa v zrkadle či nacvičovania si „herectva“ v snahe navrátiť sa do normálneho života. Eva Nová hrá celý svoj život, v divadle, na nakrúcaní aj v bežnom živote; má to nešťastie, že cez jej herectvo rodinní príslušníci dávno vidia ako cez priehľadnú fóliu všetko, čo sa za ním skrýva v skutočnosti. Spôsob, akým Vášáryová hrá herečku – a teda svojej postave poskytuje hneď niekoľko rozmerov či modov, medzi ktorými musí divák spolu s ňou prepínať – berie dych a my sa pri sledovaní neubránime pocitu, že herečku napriek dlhoročnej a bohatej kariére sledujeme v jej životnej úlohe.

Za Vášáryovou však nezaostávajú ani ostatné postavy. Milan Ondrík je ako Evin alkoholický syn stelesnením zúfalstva, deštrukcie a beznádeje; jeho prejav, herectvo i vonkajšia úprava sa mení podľa toho, kde v priestore a v príbehu sa práve nachádza. Anikó Vargovej zase v jej úlohe frustrovanej manželky Evinho syna veríme každý pohyb, pesimistický úsmev a gesto. V postavách nachádzame okrem výborných hereckých výkonov aj ďalší dôležitý aspekt, ktorý z Evy Novej robí výnimočný fılm. S každou z nich sa vieme bez problémov stotožniť – Eve tak držíme palce, hoci presne nevieme, čo všetko mohla svojej rodine v minulosti spôsobiť. Škop necháva divákov, aby sa s protagonistkou – a nielen s ňou – stotožnili, len preto, aby ich vnímanie následne úplne otočil; pomocou nasvietenia, líčenia a kostýmu v opäť zrkadlovom zábere na Evinu tvár na recepcii odrazu vnáša do postavy démonický rozmer a nás tak donúti odstúpiť. Tento vedomý intelektuálny odstup nastáva až v druhej polovici fılmu – o to viac však získava na sile.

Za pozornosť v Škopovom hranom debute určite stojí aj výborne zvládnutá formálna a technická stránka. Ako už bolo naznačené, kamera Jána Meliša sa sústredí najmä na vycentrované zábery tváre Evy, jej rodinných príslušníkov a známych, v dlhých pozorovaniach preniká čoraz bližšie, až do intímnej zóny vyprahnutých postáv, a sústredene nám tak približuje ich svet. Eva Nová je z obrazovej stránky civilná a minimalistická, zároveň však veľmi presná a pôsobivá. Kompozície sú premyslené a majú silnú výpovednú hodnotu, vďaka čomu ešte viac odpadá potreba rozprávať dialógom. Podobne je na tom zvuk a strih. Vo fılme s výnimkou piesne hrajúcej z rádia nepočujeme hudbu, všetko je riešené iba prostredníctvom ruchov.

Strihu, respektíve najmä strihovej dramaturgii (ale aj dramaturgii fılmu ako takej) vďačí snímka za funkčný a odsýpajúci rytmus. Darí sa jej tak vyhnúť problému mnohých inak zaujímavých slovenských fılmov posledných rokov, keď je subjektívna minutáž často niekoľkonásobne dlhšia než tá objektívna. Ak sa aj vo fılme vyskytne scéna, pri ktorej by sme sa mohli báť potenciálneho skĺznutia do klišé, je v strihu ukončená vždy predtým, než sa tak stihne stať. Aj dlhé zábery bez hudby sú teda natoľko nasýtené významom a plynú s dostatočnou vnútornou logikou a rytmom, aby diváka v žiadnom momente nezačali nudiť. Dôkazom je aj zaslúžene výrazný divácky záujem a návštevnosť. Pochvalu si zaslúži aj dôsledná dramaturgia scenára, aká, žiaľ, nielen v slovenských fılmoch ani zďaleka nebýva pravidlom.

V Eve Novej sme nezískali iba ďalší festivalový úspech (Cena fılmovej kritiky FIPRESCI na Medzinárodnom fılmovom festivale v Toronte). Domáca kinematografıa v nej najmä konečne dostala inteligentný fılm s univerzálnou témou, aký by obstál – a vyčnieval – kdekoľvek vo svete. V Eve Novej sme získali fılm bez kompromisov.