Vydesila ju. Sedí na schode pred Alenou a nehybne ju sleduje, zdá sa, že nedýcha, čaká pozerá. Pozérka. Keď sa k nej Alena priblíži, podráždene vstane, no očný kontakt sa nepreruší. Alena cúvne.

Je to neskutočne škaredá mačka, kombinuje čiernu, ryšavú a bielu. Alene je zvieraťa zvláštnym spôsobom ľúto. Mačka sa odrazu rozhodne zoskočiť zo schodu, bránou vyjde na ulicu a prebehne cez cestu. Alena si je istá, že ide o znamenie. Strakatá mačka. Znamenie čoho?

Dedov byt je na prvom poschodí, no Alena sa k nemu nevyštverá, zomrie. Má pocit, že ak sa jej vnútornosti na schodoch rozkmitajú, vyvráti na chodbu celý včerajšok, víno, všetko. Náraz z chodidla sa pri každom kroku prenáša do hlavy a stokrát jej zabrní v mozgu. Alenine kroky sú gongy. Keď príde ku dverám, zaklope tak, aby to nebolelo. Dedo nepočuje.

Zaklope znovu, naliehavejšie. Dnes trochu mešká, je štvrť na deväť, dedo je už pätnásť minút sám. Ak sa mu niečo stalo, Alena má po starostiach i po peniazoch. Najmä po peniazoch. Prišla tretí deň po sebe, že vstala na budík, bol zázrak, a ak dnešok namiesto písania diplomovky strávi tým, že bude postávať pred dverami, klopať, čakať a zomierať, dá si svojich šesť hodín preplatiť. S Tomášovou tetou sa jasne dohodli.

Bude to nanajvýš týždeň, vravela teta, len kým k nemu nájdem niekoho nového. Už nemôže bývať sám a au-pairka od nás teraz odišla. Bolo by to, pokým som v práci, od ôsmej do druhej. A dostaneš to i normálne zaplatené. Ako opatrovateľka. Ale, prosím vás, povedala jej na to Alena, hoci peniaze, samozrejme, chcela a neskôr i očakávala, dostala, prijala a minula.

Od ôsmej do druhej, počíta v duchu Alena. V prvé dni sa jej to podľa nálady zdá buď málo, alebo veľa. Podľa dedovej nálady.

Isto bude rád, pokračovala teta, že uvidí známu tvár. Že tam s ním bude niekto, koho už pozná. Neskôr sa ukázalo, že teta žartuje. Kým Alena chodila s Tomášom, zoznámila sa s jeho tetou a v jej miliónizbovom byte stretla aj deda, teta ho práve sťahovala k sebe. Alena k nemu vystrela ruku a predstavila sa celým menom a priezviskom, Tomáš sa jej pri tom smial do ucha, to si dedo isto zapamätá, povedz mu ešte dátum narodenia. Dedo ju teraz oslovuje piatimi rôznymi menami a odkedy mu povedala, že študuje psychológiu, párkrát jej povedal pani doktorka. Striedavo jej vyká a tyká. Otvorí dvere. Stojí pred ňou v košeli, kravate, nohaviciach a ponožkách. Pozdravia sa. Nevyzúvajte sa, pôjdeme, vyká. Ale kam chcete ísť? Uvidíš, tyká. Dedo vzápätí zalezie do izby, Alena si odloží kabát a vyzuje sa. V kuchyni si urobí tri v jednom, kávu si priniesla v miniatúrnom vrecúšku, stačí horúca voda, z kabelky vytiahne knihu a s prenosným domovom sa rozloží v obývačke. Už nezomrie. Pije kávu a číta. Dočíta. V dedovej obývačke sa sústrediť nedá, teta poobkladala steny fotkami rodiny a Alena periférne identifıkovala Tomáša aspoň na desiatich, ale nie, nepočíta to, nehľadá ho na nich, nezaujíma ju. Rozptyľuje ju. O chvíľu Alena vytiahne mobil, napíše mu. S Tomášom sa rozišli minulý víkend. Musia komunikovať. V článku Ako sa vyrovnať s rozchodom? Poradíme! to bolo presne takto: dajte mu týždeň, aby sa spamätal, a ak sa neozve on, kontaktujte ho vy. Týždeň prešiel. Nechala si u neho niekoľko vecí, musia si napísať. Alena dúfa, že aj Tomáš tento článok čítal. Ak by to bolo možné, anonymne by mu poslala linku. Facebook. Alenina najlepšia kamoška zdieľa selfıe s babkou v obrovskej huňatej čiapke. Páči sa presne
päťdesiatim. Je to krásne. Buď sa ti niečo páči, alebo mlčíš, buď lajk, alebo nič, nijaké negatívne emócie, presne takto to spomína aj v diplomovke. Alena chvíľu premýšľa, či lajky patria kamoške, babke alebo čiapke. Päťdesiatjeden. Hneď nato facebook zavrie, pripadá jej to akési zvláštne, Tomášovi napíše radšej e-mail. Bude to naliehavejšie. Whatsup vylúčila ihneď. Zadáva Tomášovu e-mailovú adresu a má pocit, akoby písala adresu na obálku. Predmet?

Hotovo, objaví sa pred ňou dedo navlečený do obleku. Som hotový, zopakuje. Kým sa Alena odlepí od mobilu, oznámi jej, že odchádzajú na hrob jeho ženy. Prečo chce ísť práve na cintorín, prečo v obleku a prečo dnes, Alena netuší. Deda nepochopí, pochopila. Ako prvé sa naučila, že dedovi nemôže odporovať. Neodporovať. Súhlasiť. Nech povie čokoľvek, Alena súhlasí. Dedo zabudne. Dobre. O chvíľočku. Keď zdvihne zrak z e-mailu, oblek opúšťa obývačku. Potom buchnutie topánok o parkety, dedovo šomranie, dvere. Alena vyskočí z kresla a beží von, chvíľu letí. Ak by mu namiesto hlavy prestali fungovať nohy, bolo by to oveľa jednoduchšie, napadne Alene, no vzápätí sa za túto myšlienku mierne hanbí. Som cynická obluda, vraví si. A už sa nehanbí. Deda zastihne pred dverami. Ťahá ho dnu. Nejde. Spravia si čaj a pozrú televíziu, bude im dobre. Nejde. Alena prinúti deda aspoň počkať, kabát, čižmy a kráčajú spolu. Chvíľu rozmýšľa, či o tomto výlete nemá informovať tetu. Asi nemá.

Zakvačí sa dedovi pod pazuchu a pomaličky kráčajú von. Toto ona robí namiesto diplomovky, toto. Alenine kroky sú gongy. Znovu umiera.

Včera večer sa Alena neskutočne opila. Začalo sa to najhorším rande na svete. Keď jej slušivé šedé sáčko na ulici pobozkalo ruku, vedela, že je zle. Skákal jej do reči. Zapáchal. Alena netuší, ako dokáže niekto takú vôňu vôbec vymyslieť, nieto vyrobiť, propagovať, predať, kúpiť a použiť a znovu použiť. Jediná vec, ktorá ju na chlapovi priťahovala, bolo to, že sa o ich rande dozvie Tomáš. Išli do divadla. Čakala, že šedé sako ju zoberie do národného, do vačku si zasunie vreckovku, na balet alebo operu, zaviedol ju však do maličkej sály na predstavenie o alternatívnych dejinách a Hitlerovi. Adolf Hitler sa nezastrelí. Adolf Hitler odchádza do Južnej Ameriky. Adolf Hitler riadi svet. Alenin nápadník sa usmieval, prikyvoval a smrdel. Keď odchádzali na víno, Alene bolo jasné, že prvý pohár takmer exne. Exla Jej nápadník bol riaditeľ zemegule. Ono to s tou Južnou Amerikou nemuselo byť ďaleko od pravdy, čo myslíš, nečakal na odpoveď. Svoje otázky vyslovoval bez otáznikov a nikdy nečakal na odpoveď. Podľa mojej mienky býva pravá podstata vecí väčšinou ukrytá. S tým Hitlerom je to len vrchol ľadovca. Čo Hitler. Obama, Bush. V pozadí je tam vždy nejaká šedá eminencia. Sú to organizované skupiny. Nemám pravdu? použil z ničoho nič otáznik. Máš, povedala mu.

Svoju, povedala si.

Ešte pred druhým vínom sa rozhodla, že ho použije do diplomovky. Uvedené môžeme exemplifıkovať na príklade… Následne je možné dôjsť k hypotéze, že…

Keď sa v odhaľovaní pravdy dostal k Amerike, Alena mala pocit, že táto šedá eminencia hovorí spamäti. Sú to modlitby. Po druhom pohári vstala, pôjde. Sama. Šedá eminencia nemohla nadvihnúť obočie vyššie. Určite sama?

Áno.

Áno?

Áno!

Tieto ich áno boli defınitívne nie, šedá eminencia zaplatila, pokúsila sa o objatie a rozišli sa. Alene naozaj odľahlo. Kráčala po meste, ktoré bolo zamrznuté a prázdne, kráčala sama nocou tmou a pripadala si ako vo fılme. Ak by zistila, že šedá eminencia za ňou tajne sliedi, vôbec by ju to neprekvapilo. Film Sama nocou tmou videla pár dní predtým, ale páčiť sa jej začal až v tomto momente. Zrýchlila. Z dvier vedúcich do suterénu doliehal na ulicu zápach piva a moču. Alena zastala, zamyslela sa. Ak zíde do krčmy, dá si panáka a pôjde ďalej, nič sa nestane, tu nikoho známeho určite nestretne, jedna vodka, drobné na bar a pôjde, bude jej lepšie, ale nie, preboha, čo jej to napadlo, chodiť sama do pajzlov, to je nápad, nie, pôjde domov a dobre sa vyspí, ráno musí byť aj tak nastúpená u deda, piť nepotrebuje. No ale urobila to. V krčme Alena zamierila okamžite k baru. Chlapom, ktorí odvrátili hlavy od televízora k nej, nevenovala nijakú pozornosť.

Za barom sedela starena v rozopnutom kožuchu. Alene sa chvíľu zdalo, že znovu pôjde o fılmovú scénu, objaví sa obrovský černošský barman s utierkou na pleci a starena sa s Alenou začne baviť o mužoch. Chvíľočku.

Alena sa spýtala, či má starena pri bare voľné, hoci bolo úplne jasné, že voľné má. Kým dostala svoju vodku, starena pred ňu začala mlčky na bar vykladať karty. Jednu po druhej, naslinený prst, akoby na tom záležalo.

Vykladám karty, povedala, keď to bolo už celkom zrejmé. Alena sa rozhodla nenarušiť starenino dekórum a mlčala. Vypila svoju vodku. Celé to bolo strašne bizarné. Ale nerozosmiala sa. Vyberte kartu, mykla k nej bradou veštkyňa. Alena sa hneď nato pristihla, ako na jednu z kariet skutočne ukazuje. Periférne si pred sebou všimla druhú vodku a džús. Starena otočila kartu. Od tohto momentu sa Alenin večer začal zlievať do jedného bodu. Keď sa teraz vlečie po ulici zakvačená do deda, musí žmúriť, aby sa rozpamätala. Má pocit, že ak prižmúri oči, naozaj sa jej všetko vybaví.

To je výborná karta, povedala starena, znamená úspech. Sú to peniaze. Zdá sa, že budete mať šťastie. Alena netušila, ako reagovať. Jasnovidka sa na ňu pozrela prekvapivo jasným pohľadom. Veštbu je potrebné aktivovať, zašepkala starena. Alena silno žmúri, no vôbec si nie je istá, možno to bolo aktivovať, možno použila ešte horšie slovo. Celé jej to utkvelo takto: dve eurá, aktivuj veštbu, získaš šťastie a peniaze.

Alena sa rozhodla veštbu neaktivovať. Ak si spomína dobre, veštkyňa neskôr aktivovala kliatbu. Ďalej sa spolu nebavili, starena na karty zabudla a venovala sa pivu. Alena pravdepodobne vodkám a džúsu, no určite nie Tomášovi. Nejaký čas strávila v krčme, nejako sa rozhodla vstať a nejakou cestou sa vydala domov. Nebola sama nocou tmou. Bola opitá. Na ceste pred sebou zbadala ležať muža. Toto si pamätá celkom presne: na ceste pred ňou ležal pod pouličnou lampou, no mohla to byť aj dopravná značka alebo strom, mladý muž, áno, nijaký bezdomovec, ale čistý mladý muž s veľkou bradou a šálom, ktorý jej pripadal ako Nórsko. Buchla do muža niekoľkými opitými pohybmi, no neprebral sa. Haló! Pane! Tichučko zachrápal. Napadlo jej, že ak nič nespraví, muža tu nemusí nikto nájsť a do rána zamrzne. Naozaj zamrzne. Kým obišla telo dookola, vytriezvela o niekoľko vodiek. Halóhalóhaló! Počujete? Siahla mu do vrecka: nájde mobil a niekoho zavolá. Našla peňaženku. Chvíľu ju držala v ruke a chcela ju vrátiť, ale nie, pozrie sa, nájde doklady, zistí adresu a zavolá taxík. Týmito zdôvodneniami si teraz už nie je celkom istá. Otvorila ju? Intenzívne žmúri, deda nepočúva. Otvorila. Zo strednej priehradky mužovej peňaženky vytŕčala zelená bankovka, Alena po nej prešla prstami, vytiahla ju, sto eur. Rozhliadla sa dookola a opäť pozrela na muža. Stoeurovka. V tejto chvíli Alena prestáva žmúriť, no všetko si pamätá ďalej.

Peňaženku opatrne vrátila mužovi do bundy, vytriezvela o ďalšiu vodku, zazipsovala mu vrecko a keď opätkom nechtiac šuchla o chodník, hystericky sa rozhliadla. Nič, dobre. Vstala a so stoeurovkou vo vrecku kráčala smerom domov, postupne zrýchľovala, viac sa neobzerala, a keď bola takmer doma, zúrivo sa rozbehla. Pri dverách bytu sa cítila už tak triezvo, že ju to vydesilo. Okradla ho. Dedo jej práve oznamuje, že mieria na zastávku autobusu, no Alena by za ním v tejto chvíli kráčala ďalej, aj keby sa vybral do prístavu, k stanici metra alebo na heliport. Autobus. V poriadku. Okradla ho, okradla ho, okradla ho, ruku strčí do vrecka nohavíc, včerajšie rifle, kúsok povytiahne, stovka je tam, okradla ho, okradla ho, okradla ho. Alenu začína čoraz silnejšie tlačiť za hrudnou kosťou. Väčšina Aleniných pocitov sa odohráva niekde v hrudi. Občas ju zviera tesne pod krkom, inokedy jej čosi rastie medzi pľúcami alebo tlačí na prsia. Toto sú Alenine pocity. Prehĺta. Potrebujeme ten a ten autobus, vraví dedo akési číslo a na zastávke kontroluje odchody spojov podľa rozpisu. Väčšinu papiera odtrhli, chýba. Dedo napokon prstom spokojne ukazuje na úplne nesprávny spoj v úplne nesprávnom meste. Alena pochybuje, že by jeho ženu pochovávali tu. Či autobus dedo naozaj našiel, nezisťuje. Prejde pár krokov od cesty a zapáli si. Ľudia na zastávke oproti sa tvária neskutočne zamyslene a pozorujú tých cez cestu. Aj Alenina zastávka sa tvári vážne, pohľady opätujú a niektorí vykrivujú kútiky úst nadol, svoju vážnosť doťahujú do dokonalosti, sú to fotky spred storočia, mešťania ponavliekaní do športových búnd a mikín s kapucňami naaranžovaní na fotografovanie. Keď Alena vyfukuje dym a má okolo seba bielo, schová sa pred nimi aspoň na okamih. Chvíľu fajčí. Okradla ho, okradla ho, okradla ho. Vtom sa k nej nakláňa dedo. Lenka! (Jej meno znie, akoby naň dedo buď zabudol a teraz háda, skúša šťastie, alebo akoby ho chvíľu predtým vyslovil tisíckrát po sebe. Prvá možnosť.) Môžem? Palcom a ukazovákom jej smeruje k ústam. Alena neodporuje. Dedo si potiahne z cigarety, a keď má okolo seba dym, sprisahanecky sa na ňu usmeje. Alena má pocit, že toto je prvá cigareta v jej živote. Dedo cigaretu nedofajčí, ideme, je tu autobus. Podľa neho pravý, podľa Aleny celkom náhodný, ale nastúpia. Keď sa pohnú, Alenin spoločník začne vzrušene komentovať ich trasu, Alena pozerá z okna, potraviny, kebab, krčma, celkom univerzálna ulica, ich cesta jej nepripadá vôbec napínavá a deda nepočúva. Z okna sa pozerá tak, aby nezbadala nič z toho, čo jej opisuje. A tu na tomto rohu, tu ma v sedemdesiatom druhom pokutovali, hovorí Alene, ktorá si až do tejto chvíle myslela, že dedo má iba dve spomienky, jednu na partizánov a jednu z cesty do Sovietskeho zväzu. Tretiu sa naučiť naozaj nepotrebuje. Dedo spozornie. Otočí sa k Alene a ruku jej položí na stehno: počúvaj ma! Alena sa natočí k dedovi. Chudá zvráskavená ruka na stehne. Neprekáža jej eticky, ale esteticky. Dotýka a jej, aby ho počúvala alebo aby sa jej dotýkal? Od tohto momentu Alena rieši len túto otázku (dedukcia, indukcia, záver), deda nepočúva už vôbec a ten pokračuje vo svojej provizórnej erotike. V sedemdesiatom druhom ma presne na tomto rohu pokutovali.

Keď svoju historku dedo dopovie, tvári sa mimoriadne spokojne a chvíľu mlčí, vyzerá, akoby sa práve dobre najedol, vypil si, dostal erekciu, využil ju, vyhral v tajne podanej športke a vyfajčil niekoľko tajných cigariet, všetko zároveň, no nie, Alena sa nedá oklamať, nemôže byť spokojný, toto nie je spokojnosť, ale únava a otupenosť, dedo je starý, unavený a otupený človek.

A kam to ideme?

Alena tejto otázke najprv neverí.

Že kam ideme, zopakuje dedo.

Pýta sa jej to oveľa hlasnejšie, ako by pokladala za nevyhnutné. Alena vie, že keď je nervózny,

zo všetkého najhoršie je povedať mu, aby nebol nervózny. Dedovi nevraví nič a na najbližšej zastávke ho za lakeť vytiahne z autobusu. Vystupujú na konci námestia.

Napadne jej, či na ňu dedo náhodou niečo neskúša.

Myslela som, že nás vediete vy. Ja idem za vami!

Neskúša.

Dedova nasrdenosť sa medzičasom zosilňuje a zovšeobecňuje. Intenzifıkácia, generalizácia. Všetky Alenine návrhy dedo okamžite zavrhne. Zo zastávky sa teda nejdú prejsť na vianočné trhy (nemajú čas), nesadnú si do cukrárne (šetria) a nenasadnú ani na autobus domov (práve prišli). Gongy v Aleninej hlave začínajú dunieť bez toho, aby sa hýbala. Toto ona robí namiesto diplomovky, toto. Alena sa rozhliada po námestí, akoby hľadala pomoc. Dedo stojí oproti nej, z pier sa mu urobila čiarka, mlčí ako partizán, ruky za chrbtom. Vojna.

V uličke za námestím je Alenino čínske bistro. Alene odrazu napadne, že nevyhnutne potrebuje ostrokyslú polievku, jedna ostrokyslá polievka a jej prestane dunieť v hlave. Nový život ju vyjde na euro päťdesiat. Schmatne svojho partizána pod rameno a cez námestie pochodujú do Zlatej kačice. Dedo zastane, sprieči sa. Hlavou kývne ku betlehemu, bezpodmienečne musia ísť ku betlehemu. Alenu porazí. Zostane stáť na mieste, na toto nemá nervy, dedo odchádza k drevenému betlehemu v strede námestia, Alena čaká, že jej pri odchode zasalutuje, ale nie, ignoruje ju, zabudne na ňu. Vzdáva sa. Ruky v bok. Kráča za dedom.

Mladá slečna!

Len čo dobehne deda a zastanú pred dreveným plôtikom, pri uchu jej zachrapčí mužský hlas. Otočí sa. Takmer sa zrazia nosmi. Takmer vykríkne. Alena zažíva miniinfarkt.

Do očí jej pozerá mladý bradatý muž omotaný šálom.

Na ceste pred sebou zbadala ležať muža. Toto si pamätá celkom presne, na ceste pred ňou ležal pod pouličnou lampou, no mohla to byť aj dopravná značka alebo strom, mladý muž, áno, nijaký bezdomovec, ale čistý mladý muž s veľkou bradou a šálom, ktorý jej pripadal ako Nórsko. Stoeurovka.

hvíľu si takto pozerajú do očí. Nie je to on. Alene neskutočne odľahne. Muž pôsobí zanedbane, no nie hipstersky. Tak ozajstne. Gombík na kabáte mu visí na poslednej nitke. Fúzy, brada. Ošúchaná harmonika prevesená cez rameno, plátenné vrece v ruke. Je to postava z Jakubiskovho fılmu.

Nenašlo by sa pár drobných? Pätnásť centíkov? Pánbožko požehnaj. Pätnásť centíkov. Alena nechápe, ako mohol na toto číslo prísť. Ešte raz si chlapa premeria, naozaj sa jej hnusí, nie, pätnásť centíkov by sa nenašlo. Pätnásť centíkov by sa nenašlo! vykríkne na žobráka. Znie to, akoby použila hneď niekoľko výkričníkov.

Dedo v tejto chvíli stojí bokom, pozoruje ich a tvári sa nestranne. Alena si je istá, že tajne nadŕža Jakubiskovej postave. Uškŕňa sa.

Ty piča! Skap! odzdraví žobrák.

A odíde.

Keby na námestí bolo viac snehu, je celkom možné, že by za ním hodila guľu. Keď sa otočia k betlehemu, dedo sa mimovoľne prežehná a opäť zvážnie. Jozef pripadá Alene príšerne unudene, podľa výrazu by bol najradšej niekde úplne inde. Mária sa tvári trpiteľsky a neskutočne dôležito, Alenu irituje. K plôtiku sa natlačia deti, celkom potichu, pomaly a organizovane. Alena nechápe, čo sú to za deti. A za detstvá. Za radom detí stojí mníška, gitara prevesená cez chrbát, s rukami roztiahnutými ako Ježiš v Riu us poradúva deti pozdĺž plôtika. Usmieva sa tak naširoko, akoby ju jej práca naozaj bavila, cerí zuby, naozaj sa teší, usmieva sa aj na Alenu, aj na deti. Mníšky s gitarami Alena nenávidí. Mníšky s gitarami sú ako mníšky bez gitár, no snažia sa byť strašne cool a pripadajú si strašne cool. Ak sa k nej mníška priblíži, stúpi jej na nohu.

Alena potrebuje okamžite utiecť, no celkom isto nie do lesa, väčšina ľudí to tak hovorí: utiecť do lesa, objímať stromy, vrátiť sa k prírode, ale nie, Alena by sa v lese zbláznila, v lese by bola sama, sama so sebou, to je najhoršia predstava na svete, nie, Alena musí utiecť inam, do inej krajiny, do veľkého mesta, na anonymné trhovisko plné anonymných ľudí, kde ju nikto nebude oslovovať jej menom a hovoriť jej jazykom, do Južnej Ameriky, do Ázie, no isto nie do lesa.

Dedo pomaly prikývne, takmer sa ukloní, bradu pritlačí o hruď. Alene to pripadá, akoby práve dokončil nejaký tajný obrad. Pôjdu. Keď deda dotlačí do Zlatej kačice, Jackie Chan na nich okamžite máva od pokladne. Usmieva sa tak široko, že mu miznú oči i čelo. Úsmev Jackieho Chana jej neprekáža. Jackie Chan nemá gitaru a nie je mníška. Tofu? Vybornytofu! Odkedy si tu jedného dňa objednala tofu, začal jej ho ponúkať každý deň. Utkvela mu v pamäti. Po niekoľkých obedoch sa ponad pult zoznámili.

Ja som Marcel.

Lenka.

Jeho menu neuverila. Marcel. Radšej ho nebude oslovovať nijak. Neskôr si uvedomila, že Číňan v jej obľúbenom bistre má pohyby Jackieho Chana. Občas má strach, že mu tak naozaj povie. Tofuryza? Tofuhranolky? Tofukroketa? V Zlatej kačici ponúkajú i hranolky a krokety, k tomu niekoľko rozpačitých vysmážaných jedál, koka kola, sprite. Keď tu Alena svoje tofu jedáva paličkami, je jedinou Číňankou v celom bistre. Ostrokyslú polievku si prosím.

Tofunie? Vybornytofu!

Nie, dám si polievku.

Ak sa jej to spýta ešte raz, tak ju zlomí. Úsmev a slovenčina Jackieho Chana sú dve najdojímavejšie veci na svete.

Dedo stojí so založenými rukami a krúti hlavou, nie je hladný. Má výraz Anthonyho Hopkinsa krátko pred vraždením. Myká mu bradou. Alena sa strašne bojí, že udrie päsťou o pult alebo Jackieho opľuje, alebo urobí niečo ešte horšie. Vezme mu minerálku a odídu k stolu, zaplatí neskôr, ďakuje. Jackie jej na tácku prihodí čínsky koláčik šťastia a vzápätí mu zmizne čelo i oči. Naucetpodniku! Sadnú si. Dedo minerálku demonštratívne odsunie.

Nebudete ani vodu?

Šmelinári sú to. Ak sa nespravia poriadky, raz nás zaplavia.

Akože kto?

No títo. Zošikmenci.

Ostrokyslá polievka jej pripadá ostrejšia a kyslejšia ako kedykoľvek predtým. Keď sa lyžičkou dotkne jazyka, má pocit, že cíti chuť kovu. Ja ti to takto poviem, pokračuje dedo, vždy vyhrá silnejší1. My sme tu tisícpäťsto rokov. Aj Maďari prišli po nás. Aj Germáni2. (Enumerizácia, exemplifıkácia.) Toto ona robí namiesto diplomovky, toto. Alena mlčí. Chvíľu ho počúva, no do tohto sporu sa naozaj nezapojí. Nech sa začnú hádať o čomkoľvek, vždy jej to pripadá ako medzigeneračný konflikt, hoci vek pri ich sporoch zohráva podobnú úlohu ako farba očí alebo veľkosť nosa.

A tí nosatí, to máš podobne. Plynové komory, dobre, to je historický fakt, bez debaty. Ale dokedy sa tým budú oháňať? Vždy je nejaká doba. Taký je svet3. To ty si taký, nepovie Alena. Keď dochlípe polievku, na chvíľu sa zapozerá doblba. Mucha na okne. V decembri. Sranda. Toho muža okradla. Okradla ho. On tam ležal a ona ho okradla. Okradla. Spomenie si na koláčik od Jackieho Chana. Koláčik šťastia. To je ako náramok priateľstva. Dom smútku, dom kultúry. Koláčik použije do diplomovky. Uvedené je možné demonštrovať na príklade…

Ak by celý svet existoval len v druhom páde, všetko by bolo oveľa jednoduchšie. Koláčik pukne medzi prstami a vytiahne lístoček s posolstvom. Prečíta si. Dedo neexistuje. Rozpráva ďalej, ale nepočúva ho, nie je.

Keď si lístok číta opäť, z druhej strany naň dopadne miniatúrna slina. Dedo trošičku existuje. Alena vstane a odíde k Jackiemu, zaplatí. Z riflí vytiahne stoeurovku a výdavok už dostane v drobných.