Jeden z kľúčových problémov súčasnej umeleckej praxe v Taliansku je nutnosť slobodného a spontánneho obehu vedomostí, aby kritickým spôsobom oponovali inštitúciám, ktoré sa často vychvaľujú klamným pokrokom a rôznym spôsobom nariaďujú istý typ sociálneho konformizmu. Je to tá istá potreba, ktorú v rovnakom čase cítia pedagógovia, umelci a kolektívy v rôznych častiach sveta bez akéhokoľvek predošlého dohovoru, spontánne edukatívne komunity, ktoré aplikujú radikálne a inovatívne prístupy. Počas vzniku tohto článku ALAgroup vychádzala z viacerých otázok: Ak je nutnosť tým, čo vedie umelcov v ich výskume, môže byť umelecká prax sama osebe považovaná za nutnosť? Dá sa aj edukácia považovať za nutnosť? Aký je vzťah medzi pedagogickým aktivizmom, umeleckým procesom a mocou inštitúcií v tejto chvíli v Taliansku?

A čo ešte zostáva urobiť?

Aby sme mohli zodpovedať, aj keď nie úplne definitívne, tieto otázky, ALAgroup vybrala rekonštruktívnu skúsenosť s aktívnou redakčnou činnosťou. La scrittura a quattro (Maria Rosa Sossai, Maria Pia Bevilacqua, Sara Maria d’Onofrio, Marco Passaro) je metapísmom, ktoré reflektuje samotný akt písania. Umelci, o ktorých budeme hovoriť, sa vo svojich dielach zaoberajú tými istými otázkami a uskutočňujú ideu vzdelávania a umenia, ktoré žije v stretnutiach s inými. „Nejde len o radikálny a nutný rozchod so systémom moci a vedomostí, ale aj o navrátenie ženám a mužom radosti z objavovania, vytvárania a experimentovania vo vlastnom živote, zúčastňujúc sa na aktuálnej výzve k obývateľnosti planéty.“ Iván Illich písal tieto slová v šesťdesiatych rokoch, ale ich aktuálnosť ich robí potrebnými v pristupovaní k súčasným problémom. Každý umelec spracováva túto potrebu svojím spôsobom v rámci vlastných výskumov, a tak napriek rovnakému východisku vznikajú rôznorodé výsledky.