Prvé svetlo

Jednej noci sa zdravotná sestra vyklonila z okna na oddelení a zbadala jeho dodávku pred nemocnicou. Smerovky trikrát zablikali a potom, keď zdvihla ruku, aby ho pozdravila, zasvietili znovu. Poprosila svoju kolegyňu, aby ju zaskočila, a zišla schodiskom pre personál až ku vchodu pre dodávateľov a tam, v jesennom daždi, muž stiahol okienko a povedal jej, že sa rozhodol. Sestra sa naňho zahľadela, nebola si istá, či mu má veriť, alebo ani veľmi nie. Uistila sa, že ich nikto nevidí, a vyšla s ním na prvé poschodie, kde našli prázdnu izbu, v ktorej sa mohli pokojne porozprávať.

Z jeho fúzov bolo cítiť, okrem zvyčajného pachu cigariet, pachuť vína. V izbe ju objal a postrčil k posteli, ale urobil to spôsobom, ktorý sa jej nepáčil, a odmietla ho. Zatváril sa urazene. Otvoril okno, zapálil cigaretu a vyklonil sa. Po chvíli povedal: „Ak ešte bude pršať, narastú nám plutvy ako rybám.“ „Takže?“ opýtala sa zdravotná sestra. „Vysvetlíš mi, prečo si prišiel?“

Muž jej hneď neodpovedal, zahľadel sa na dážď a párkrát si potiahol z cigarety. Potom povedal, že v tú noc sa domov nevráti. Odišiel po tom, čo tresol dverami a nakričal na ženu, aby naňho zabudla. Nepovedal, že bol aj v bare, ale bolo to jasné. Bolo trištvrte na dve. Rukou si prešiel po vlhkých vlasoch a zdravotná sestra si predstavila, ako celé poobedie prepil a prerozprával o ženách s inými mužmi za barovým pultom, pričom kurizoval čašníčke, a že možno práve preto nakoniec skončil tu. Povedal: „Ak ma nechceš ani ty, vyspím sa v dodávke, je mi to jedno.“ Keď sa ju znovu pokúsil objať, nechala sa, zavrela oči a snažila sa nemyslieť na množstvo jeho klamstiev a výmyslov.