Nedávno som sa celkom náhodou a nečakane opäť dostal k nahrávkam inštrumentára talianskych futuristov. „Nádherné staré stroje“ intonarumori, ululatore, ronzatore, gorgoliatore, krepytatore znejú aj dnes viac než zaujímavo a nepochybne inšpiratívne. Môžeme konštatovať, že za tento viac než pozitívny prístup k hlukom vďačíme talianskym futuristom.

Boli to práve predstavitelia talianskeho futurizmu, ktorí začiatkom 20. storočia začali svojimi experimentmi rozširovať naše počúvanie, pozvoľna meniť naše poslucháčske návyky a spôsoby myslenia. A že príspevok týchto talianskych „nehudobníkov“ do dejín hudby nebol len krátkou náhodnou epizódou, ale dôležitým hudobno-historickým vývinovým bodom, už ani netreba konštatovať. Umenie hluku (L’arte dei Rumori) bol síce názov futuristického manifestu, ale v podstate aj začiatok nových tvorivých postupov, vznik paralelnej hudobnej paradigmy, nový spôsob uvažovania, myslenia, hudobného vyjadrovania a počúvania, aktuálnych do dnešných dní. Od vydania futuristického manifestu už ubehlo viac než jedno storočie. A onedlho to bude štyridsať rokov, čo taliansky hudobník a experimentátor Maurizio Bianchi začal produkovať hudobné svety, zvukovo a výrazovo bližšie k tomu nášmu reálnemu svetu ako svetu tradičných abstraktných hudobných ideí. Asi aj preto býva Maurizio Bianchi označovaný za akéhosi pokračovateľa futuristických predchodcov; koniec koncov, kto mimo oblasti tradičnej línie európskej hudobnej monokultúry nie je „pokračovateľom“ futurizmu, však?