Rodina a skupina, obe napísané takto spolu, ma nabáda vnímať ich vo vzájomnom vzťahu, a teda aj cez Weberovu* optiku fungovania postindustriálnej Európy (– nahradenia rodiny skupinou, čoby jej antitézou). Berte, prosím, tento text ako pomerne úzky a rýchlo plynúci sled myšlienok, pretože by to mohlo byť aj nekonečne obšírne, a pretože sa mi decká o chvíľu vrátia domov.

Rodine aj skupine je vlastné množstvo. V prípade rodiny je možná biologická reprodukcia. V prípade skupiny je to stále zoskupovanie – utváranie množstva, ktoré sa však habituálne nereprodukuje. Môže však meniť svoju veľkosť, dokonca aj kvalitu skupenstva. Skupina stojí vlastne za všetkým a utvára (ale netvorí) vôbec všetko. Postup rastu je rušený reverziou tejto činnosti. Častice utvárajú skupinu, ktorá je zároveň časticou utvárajúcou ďalšiu skupinu, ktorá je časticou v tej ďalšej atď. Skutočnosť rastu nás núti považovať skupinu za produktívnu. Ide však o opakovaný (stály, neprogresívny) úkon odohrávajúci sa len v priestore. Demokritos z Abdér skladal akúkoľvek podstatu, ovplývajúcu nejakou vlastnosťou, z atómov. Atómy sú základnou stavebnou jednotkou čohokoľvek, či hmoty, ale aj vánku-duše (Aos), a viažu sa v priestore práve tým „matrioškovským“ spôsobom. Úlohou častíc je spojiť sa do celku a zabudnúť na vlastnú jedinečnosť. Strácajú sa v mase, aspoň si to myslíme, lebo ich nediferencujeme, vnímame len ich množstvo, ako výsledok. (Výsledok je však pojem náležiaci procesu a my sa bavíme o priestore, takže ani výsledok, ani fáza nie sú vhodné, lepšia bude vrstva). V súlade s dialektikou a fragmentarizovaním, schopný vnímať jednotlivosti, resp. neviditeľné častice, a to za každej jednej okolnosti, bol Sokrates. Počas svojej exekúcie nevidel dav, lež vnímal každého človeka osobitne.

Celý článok si môžete prečítať v novom vydaní časopisu Vlna