Pasoilini

V noci z 1. na 2. novembra 1975 sa brutálnym spôsobom predčasne skončil život talianskeho marxistu, exkatolíka, básnika a fılmára, kontroverznej, ku ktorej sa viaže mnoho ďalších prívlastkov. Dodnes neobjasnená tragická smrť Piera Paola Pasoliniho symbolizuje koniec jednej silnej epochy v talianskej literatúre. Pasolini si do pasu nepísal iné povolanie ako „spisovateľ“ a je veľmi pravdepodobné, že otvorenosť a ostrosť, s akou písal o moci, mohla byť príčinou jeho zavraždenia. (Okolo toho, či útly sedemnásťročný chlapec, ktorý si jeho vraždu odsedel, bol skutočným vrahom, sú dodnes vážne pochybnosti.) Napriek tomu, že Pasolini vždy vedel nepríjemne prekvapiť nielen politických a ekonomických hegemónov vo svojej rodnej krajine, vyvádzal z miery aj subverzívnejšiu časť spoločnosti. V máji 1968 sa obrátil proti protestujúcim vysokoškolským študentom a nazval ich „oteckovými synáčikmi“ a masmédiám vynadal, že študentom „lížu riť“.

Napriek kontroverznosti bol však aj mimoriadne obľúbený a napriek tomu, že nebol ortodoxným komunistom a ani konzervatívna pravica jeho dielo dvakrát nešetrila, užíval si „širokospektrálny rešpekt“ naľavo aj napravo. (Hoci o jeho homosexualite sa vedelo ešte v časoch, keď v Taliansku nebol povolený ani rozvod.)

Na premietaní Pasoliniho Evanjelia podľa svätého Matúša v Benátkach sedel vedľa autora v sále kresťanskodemokratický politik Aldo Moro (ktorý sa pár rokov po Pasoliniho zavraždení stal obeťou politickej vraždy), na pohrebe spisovateľa nechýbal obľúbený (euro)komunistický líder, umiernený Enrico Berlinguer. Násilná Pasoliniho smrť, ktorý považoval konzumizmus za novú formu totality, sa stala smrťou jednej epochy v talianskej literatúre.