Rím vraj skončil. Všetci odtiaľ utekajú. Možno sa tak uisťujem len ja, pretože som odtiaľ zdupkala už v 2003. Od 1997 do 2003, čo som v ňom žila, prešlo toto mesto skutočne dynamickými zmenami. Teraz je, zdá sa, v koncoch, kompletne zdevastované lacným turizmom, a skutočnosť, že zavreli aj najrímskejší lokál Bar della Pace a francúzsku akadémiu Villa Medici, donútil rezignovať aj tých najoptimickejších. Rím je večný. Rím prežije. Aj keď sa jeho návšteve vždy s radosťou vyhnem a utekám radšej do Neapola. A kto je len trocha v obraze, dobre vie, že Neapol vidieť a prežiť tiež možno považovať za úspech.

Do Ríma som chodievala občas na prázdniny. Naši tam mali kamarátov na veľvyslanectve a ešte jedného miestneho doktora, ktorý mal silnú nostalgiu za pár mesiacmi stáže v 69. v Prahe a v Košiciach. Naučil sa pár obligátnych viet po slovensky, a keď sem občas zavíta, tak ich odkikiríka, a ozaj, vždy ho dosť dojmú špinavé slepačie paprče na Miletičke, vraj také čosi sa už v Taliansku nevidí. Ja som sa kamarátila s jeho deťmi, mojimi rovesníkmi, a po všetkých prenájmoch v rôznych zónach v Ríme, som sa vždy najradšej vracala do ich bytu na deviatom poschodí vo via Guido Reni.

Rím bolo pre mňa prvé mesto s naozaj citeľným emotívnym nábojom. Poznala som už Florenciu a tá ma skôr odpudzovala. Neviem, asi preto, že vzduch tam niekedy páchol ako u nás, hneď zrána dusenou cibuľou či vývarom, a bývala tam hmla. Rím bol úplne iný, mal silné barokové svetlo a sedieť na múriku, a opaľovať sa dalo aj v zime. Pamätám si, ako som prvýkrát stála pred sochou.