Neapol je ešte intenzívnejší ako Rím. Neapol je jeho rebelantský proťajšok. Neapol je čím Rím len túži byť. Nezávislý, krásny nobilný, ležérny a kráľovský. Neapol je New York stredoveku. Hlavné mesto antickej aristokracie. Kým Rím bol vojenským štátom, bol Neapol hlavným mestom demokracie, pluralizmu a vzbury voči moci.

Neapol je aj hlavným mestom dobrého vkusu, kultúry jedla, kým v Ríme pásli dobytok a pojedali jeho vnútornosti. A, mimochodom, je aj hlavným mestom sveta, ale nepotrpí si na to. Neapol je škaredokrásny, pretože na svoju krásu kašle. Poučil sa, že všetko je nakrátko a v každom momente to môže rupnúť. Teda Vezuv. Neapol je krásny, nebezpečný a odvážny. Je mestom Eleatov, Tomasa de Campanily, Tomáša Akvinského, svätého Gennara, Pulcinelly, Bourbonovcov, Habsburgovcov a aj Maurizia Morra Greca.

Neapol vás dostane a nepustí. Keď som doň prišla prvýkrát s kamarátmi z Ríma v roku ’98, všetko bolo iné. Vystúpili sme po dlhej ceste z vlaku. Ten sa totiž pokazil a dve hodiny stál, čo všetci cestujúci promptne využili na spoločné hodovanie. Vošli sme do metra, plného túlavých psov namiesto ľudí. Vystúpili sme na Montesanto, kde sme mali bývať u kamarátov. Všade z balkónov viseli košíky, všetci len tak sedeli na ulici a vyzerali ako prerastené deti, ktoré sa hrajú na dvore pod domom. Ženy boli obézne a muži sa ich báli alebo aspoň tak vyzerali (lebo väčšina z nich bola nižšia a zďaleka nie tak dobre živená ako ich nežné polovičky). Zastali sme na rohu, kde bol výklenok s Madonou s Maradonom na rukách. Naša suseda pod domom mala len dvoje šiat, kvietkované a bodkované, ale často sa stávalo, že si ich oprala naraz a potom sedávala alebo zametala v negližé pred domom a čakala, kým jej obschnú. Niekedy sa nám postavila pod balkón s farebným xeroxom s cigaretovými škatuľkami na ňom a vykrikovala, či nechcem kúpiť lacno cigarety. Že či Filips, alebo lukistrikej (čítaj, ako vidíš).