Treba pripustiť, že tento malý výber z poézie hľadania má výrazne idiosynkratický charakter. Takzvaná poézia hľadania, poézia skúmajúca alebo poézia neasertívna (ako sa v poslednom období zvykne polemicky označovať) predstavuje pisateľskú aktivitu v príkrom protiklade vo vzťahu k väčšinovým tendenciám súčasnej talianskej poézie, pre ktorú je charakteristický mimoriadne výrazný lyrický ráz. Prvým teoretickým východiskom neasertívnej poézie – ktorá vedie dvojitý boj, boj proti nadužívaniu tak lyrizmu ako naratívnosti – je konštatovanie, že poézia ako taká je to, čo vzniká prostredníctvom tvorby určitého pragmatického rámca pôžitku a potešenia. V poézii skúmajúcej sa textu pripisuje úloha ukázať jazyk ako miesto protirečivých ideologických polarizácií a úložisko objasňujúcich vyjadrení či formulácií. V súčasnom literárnom kontexte zaberá poézia tohto typu analogické a zároveň aj doplňujúce miesto ako poézia novoavantgardy v šesťdesiatych rokoch: čiže miesto transformácie, rozšírenia a obnovy priestoru pre nové možnosti literatúry.

V posledných rokoch sa na scéne zjavili najmenej štyria autori, ktorých tvorbu možno zaradiť (ako celok alebo len sčasti) pod etiketu poézie hľadania: no táto malá antológia dokonale postihuje celú sériu trendov a tendencií prítomných v určitej oblasti súčasnej básnickej tvorby. Autori prítomní v tomto výbere, z rozličných generácií, s rozličným kultúrnym zázemím aj rozličnej geografıckej proveniencie, vykazujú sériu očividných spoločných znakov naznačujúcich kolektívnu pracovnú metódu. Prvým elementom, ktorý udrie do očí, je metrický aspekt predstavených básnických skladieb. Vo všeobecnosti je totiž v textoch badateľná tendencia k dlhým tvarom presahujúcim rozsah kratšej básne. No ak mala krátka básnička v kontexte súčasnej talianskej literatúry výrazné domovské právo, vždy to boli texty, v ktorých sa miešali prvky naratívnosti a lyrizmu: alebo, lepšie povedané, šlo o odlišné dávkovanie lyrizmu, respektíve o jeho pomalšie uvolňovanie. Tu dochádza k niečomu celkom inému. Ide o dlhé texty ľahostajné voči metricko-rétorickým obmedzeniam: verš in primis a samotná poematická štruktúra akoby boli uspôsobené – cynicky? – na akýsi tvar len pre oko. Tvary tendenčne dlhé slúžia teda najmä ako rámec diskurzívnych a objasňujúcich konfıgurácií zvyčajne cudzích poézii a literárnej tvorbe tout court.