Uprostred izby je posteľ, nad ňou kríž. Hostia, prizvaní k smútočnému bdeniu sa usádzajú do polkruhu okolo postele. Kiko krúži na bicykli, otlčenej a zhrdzavenej Grazielle, zatiaľ čo matka a dvaja bratia s rukami vo vreckách, postávajú pri posteli s očami upriamenými na divákov. Tí pomaly zaujímajú svoje miesta. Kiko svižne šliape do pedálov, spomaľuje, kľučkuje, náhle zabrzdí a blažene sa usmeje. Matka, v smútočnom  oblečení, nespúšťa syna z oči a v tichosti plače, kým na ňu on nepozrie. Traja chlapci sú v pyžamách, na nohách majú tenisky.

Kiko: (Prudko pribrzdí). Mama, je neskoro!
Matka: Čuš! Chcel si bicykel? Tak pedáluj!
Kiko šliape do pedálov a zrýchľuje.
Učo: Mama, musíme sa ponáhľať!
Matka: Tak neprestaneš? Povedala som ti, aby si čušal! Všetci traja čušte! Rozumiete?
Gašpar: Veď ja som nerozprával!
Matka: A teraz snáď nerozprávaš? Kto ti kázal rozprávať? Ticho!
Bicykel krúži okolo postele. Ozýva sa škrípanie reťaze, dynamo trie o koleso a dodáva prednému svetlu elektrinu. Po pár sekundách sa Kiko priblíži k čelu postele, spolu s ostatnými zastane a čaká.
Učo: (Kikovi) Môžem si urobiť kolečko na bicykli?
Matka nahnevane vyskočí a strelí Učovi zaucho.
Učo: Áu! Nie, mama, len som žartoval!
Matka: Povedala som, aby si bol ticho!
Matka hľadí na synov s pohŕdaním, usadí sa k nohám postele a začne ich pred hosťami neľútostne očierňovať