Baví ma čakať v rade na pošte – uvidíte tam veľa pekných i nelichotivých vecí. Tak pochopíte Taliansko: nastúpením do metra, do autobusu, čakaním v rade. Talianski politici to nikdy nerobia, a preto nerozumejú svojej krajine.

FERZAN OZPETEK (1959) sa narodil v Istanbule. Do Talianska sa presťahoval až ako sedemnásťročný, aby študoval dejiny fılmu, a zakrátko sa stal asistentom réžie. Dve dekády nato s úspechom nakrútil svoj prvý fılm. Jeho tvorba stimuluje nadšené analýzy gendrových teoretikov a býva oceňovaná pre nenútenosť, s akou pristupuje ku queer problematike a zobrazuje ľudí súdobého Talianska.

Prvé dva fılmy Ferzana Ozpeteka z deväťdesiatych rokov čerpajú námety z kultúry jeho rodiska. V nízkorozpočtovom debute Hamam (Hammam, 1997) o Talianovi, ktorý objavuje Istanbul ako nový domov, Ozpetek „otvára dvere k hlboko zakorenenej kultúre, ktorá ostáva ukrytá za písanou históriou a opresívnymi tradíciami“,2 aby zachytával homoerotické nuansy vzťahu ženatého muža a jeho priateľa v prostredí tureckých verejných kúpeľov. Napriek vražde hlavného hrdinu Francesca ostáva fılm pozitívne naladeným svedectvom o nájdení novej identity v sexuálnom a kultúrnom zmysle. Nasledujúca snímka Posledný hárem (Harem Suare‘, 1999) deromantizuje prostredie tureckého háremu na prelome storočí i spoločenskej transformácie. Vďaka svojmu ponurému zobrazeniu ženského úsilia o prežitie v rodovo nerovných sociálnych zväzkoch býva druhý Ozpetekov fılm porovnávaný s čínskym fılmom Vyveste červené lampióny (Zhang Yimou, 1991). V oboch tureckých snímkach sa Ozpetek pokúša o revíziu orientalistického koloritu, aby objavil potlačené zákutia národnej kultúry a zobrazil netradičné lásky.