(Voľne inšpirované knihou Júliusa Fujaka: Tvorivosť v načúvaní hudobnému tvaru, ÚLUK FF UKF, Nitra, 2000)

(1)

Kde. Kedy. Akým spôsobom. Za akých okolností. Počúvame alebo načúvame. Hudbu alebo hudbe. Nemôže to byť jedno. A nemôže to byť ani náhoda.

Hoci hudba vyviera z náhody. Presnejšie z toho, čo vnímame ako náhodu. Z toho, čo sme ako náhodu pomenovali a ďalej ju označujeme za náhodu.

Každá hudba je aleatorická? Aj tá nenapísaná? Tá, ktorú ešte nezahrali? Aj podmienky jej náhodných prvkov sú pevne stanovené? V ktorom okamihu sa rodí? V okamihu vajca alebo sliepky? V slepačom mihnutí oka?

Ak pod škrupinou, tak nečujne?

Jednotlivé elementy, ktoré sa podieľajú na jej zložení. Prichádzajú do mysle (azda) dávno predtým, ako si skladateľ sadne. A ako si skladateľ sadne? Ovplyvnia jeho sedacie svaly vznik niektorého z tónov? Postaví sa. K nástroju? Prichádzajú celé roky. V kvantách? Aby sa sústredili v jednom bode. A skladateľ mohol napísať päťminútový sled tónov?

Ako spisovateľ Miklós Szentkuthy kedysi, niekde. Asi v nejakom rozhovore. Alebo možno v niektorom zo svojich rozhovorených románov napísal. Povedal. Že nemôže udržať jednotnú štylistickú bravúru naprieč celou knihou. Lebo medzitým sa všeličo deje. Vyhladne. Zvečerí sa. Vstane od stola. Napije sa vína. Skrátka inak píše ráno a inak na súmraku. Inak, keď je hladný, a inak, keď smädný. On už len ve del. Veď skryl svoj autoportrét do biografıí Haydna, Händela i Mozarta. No azda najväčšmi do fıktívneho románového cyklu. V ktorom sa na surreálno-barokový svet pozerá Claudio Monteverdi.

A takto aj počúvanie hudby. Načúvanie hudbe. Sledovanie jej tvaru. Jej konvenčných a vopred komento vaných metamorfóz. Sa neustále. Nepokojne. Harmonicky. Mení.

Nie je teda jedno. Či ju s prázdnym alebo plným žalúdkom. Či po dočítaní knihy, alebo po rozhovore s poštárom. Či pri pohári vína, alebo pri nočnej lampe. Počúvaš. Tú istú hudbu. Ten istý žáner. Toho istého skladateľa. Tú istú bagatelu. Notoricky, tvrdošijne. Zo zvedavosti. Zo svojho neprestajne sa me niaceho tela. Nehybného alebo dynamického. V neprestajne sa meniacich podmienkach.

(2)

Tá istá hudba nikdy nie je tá istá. Ale nielen preto, lebo sme sa medzitým zmenili my a zmenili sa

i podmienky nášho počúvania. A načúvania.

Hudba je živý organizmus, ktorý mutuje. Mutujeme aj my, preto pri návrate k počúvaniu skladby, ktorú sme si prv už stokrát vypočuli, sa nikdy nestretneme (so známou, dôvernou hudbou) presne.

Hudba je bytosť – preto som napísal. Ak som to bol ja. Kto to napísal. Že sa s ňou môžeme stretávať. No nikdy si s ňou nebudeme rozumieť úplne. Hudba je bytosť, ale nemá kontúry, nemá pevný tvar, nemá uchopiteľné jadro. Končatiny? Zavše aj to sa pritrafí.

V pramenných budhistických textoch sa dočítame nielen to, že človek nemá „ja“ (nemá dušu), ale i to, že človek je proces. Jeden z vesmírnych procesov. Jedna z vĺn v oceáne. Vzdúva sa, rozbíja sa. Vdychuje, vydychuje. Napína sa, uvoľňuje. A medzitým starne. Menia sa jeho schopnosti. Korodujú alebo naopak: cibria sa. Ľudské myšlienky? Vánok. Silnie, slabne. Podobne je to aj s hudbou.

Elementárne častice, z ktorých sa skladá papier. Vesmír papiera. A častice, z ktorých sa skladá atrament. A z ktorých sa skladá tlačiarenská farba notovej osnovy. A z ktorých sa skladá zapísaná nota, husľový kľúč, hudobný motív a hudobná veta: nezostávajú na jednom mieste, nie sú statické. Elektróny zapísanej hudobnej vety sa v tom istom okamihu nachádzajú aj na inom mieste, nielen na tomto, nielen v tejto partitúre. Nielen na tomto papieri vesmíru.

Aj častice, z ktorých sa skladajú zvuky hudobnej skladby. Sa nachádzajú.

V tomto okamihu.

Aj na inom mieste.

Možno aj v inej dimenzii. Kde ich iné bytosti počúvajú iným spôsobom. Ich spôsob načúvania spätne mení kvalitu zvukového materiálu. Miniatúrne posuny (distorzie) v prvom okamihu. Síce nezachytávame, no proces mutácie sa už rozbehol.

(3)

Tóny, ktoré počúvame, nezostávajú na jednom mieste. Presnejšie: trvajú aj po doznení, len ich nepočujeme. Myslíme si, že nastalo ticho.

Počujeme, ako (na mieste, kde sme ich pred chvíľou jasne počuli) už slabnú. Môžbyť niekde inde práve naberajú na sile. A my si myslíme, že to, čo silnie, je teraz ticho.

Ticho je iný druh hudby, ktorý k nám prichádza z inej dimenzie. Ak hudobný tón je energia – a energia to veru je, veď tón vznikol rozozvučaním struny, teda ako výsledok investovanej energie (súhry našej ruky a mysle) –, potom nikdy nezaniká. Podlieha predsa zákonu zachovania energie. Odchádza do priestoru, kde sa mení na niečo iné.

Možno perforuje (zatiaľ) neviditeľnú blanu, ktorá nás delí od inej dimenzie. A tam sa (z)mení na niečo celkom iné. Na čosi nevídané.

Na predmet.

Z tónu sa tam (za blanou, ktorú nevidíme) možno stane stolička. Alebo kvetináč. Alebo živá bytosť.

S rukami a nohami.

Alebo s chápadlami.

(4)

Kde je hudba? A či ja viem? Pred chvíľou tu ešte bola. Tóny zaznievajú, tóny doznievajú. Sedíme

a počúvame, sedíme a načúvame.

Aký je rozdiel medzi počúvaním a načúvaním? Počúvame vtedy, keď počúvame niečo, a načúvame, keď nastavuje uši, či niečo nezačujeme. Keď načúvame hudbe, znamená to, že chceme začuť nielen to, čo počujeme, ale aj čosi viac. Alebo aj čosi menej?

Pýtať sa, že kde je hudba, je to isté, ako keď sa pýtame, kde je minulosť. Alebo: kde je budúcnosť. Alebo: aká dlhá je prítomnosť? Do minulosti sa nijako nevieme vrátiť. Do budúcnosti ešte nevieme odísť. Len iluzórne, v predstavách. Stojíme na peróne, ale vlak nás odvezie len do ďalšej prítomnosti.

Ale ani v prítomnosti sa nevieme. Nachádzať naplno. Nevieme sa v nej zaobísť. Bez trápenia sa. Nad minulosťou a nad budúcnosťou. Trápenie – zo zatiaľ neznámych dôvodov – stále a s tou najväčšou pravdepodobnosťou považujeme za produktívnu činnosť.

Hudbu zachytávame len v prítomnosti, na zlomok okamihu, potom sa už mení na spomienku. Pri počúvaní hudobnej kompozície sa stretáva. Naše očakávanie zvuku so spomienkou na zvuk.

Kde je hudba? Tam, kde náš život. Život však nikdy nie je náš. Našťastie. Keby bol, nevedeli by sme žiť.

Takto nevieme len to, ako žiť. Nie je to však nič zložité: žiť, ako žije hudba.

(5)

Ako funguje hudba? Slovo „funguje“ evokuje mechanizmus. Vyššie sa už napísalo, že hudba je bytosť, organizmus. Myslím si, že každý sa môže rozhodnúť. Podľa toho, k čomu má bližšie.

K organizmu alebo k mechanizmu?

Hudba sa riadi vesmírnymi princípmi. Niektoré z tých princípov sú nám dôverne známe, iné musíme stále skúmať a vysvetľovať.

Kedysi prevládal názor, že vesmír je mechanizmus. Dnes sa blížime do bodu, keď budeme vesmír

považovať za organizmus. Za mysliaci organizmus.

Na tom, či to, čo myslí, je organizmus alebo mechanizmus, viac-menej nezáleží. Rozdiel medzi organiz mom a mechanizmom. Takmer nejestvuje. Presnejšie: dvaja diskutéri sa nikdy nedohodnú defınitívne na tom, kde sa končí mechanizmus a kde sa začína organizmus.

Ako teda funguje hudba? Bolo napísané – a vlastne môžeme to počuť v ľubovoľnej chvíli – že hudbu zachytávame len v prítomnosti, na zlomok okamihu, potom sa už mení.

Na spomienku.

Žeby hudba bola prostriedkom na vnímanie prítomnosti? Žeby načúvanie tónom bolo tým, čo nám

pomáha udržať pozornosť v prítomnosti bez toho, aby sme v myšlienkach ulietali do minulosti a budúc nosti? Áno, načúvanie tónom, lebo, zdá sa, počúvanie tónov nás v prítomnosti udržať nevie.

Keď počúvame: letíme. Ktorýmkoľvek smerom, po dráhach konvenčne vnímaného času. Keď načúvame: vyvíjame úsilie, stávame sa zvedavými. Chceme vedieť, čo sa v nás pri počúvaní odohráva.

Odpoveď na otázku, ako funguje hudba, by mohla byť odpoveďou na otázku, ako funguje myslenie. V budhistickej meditácii sledujeme dýchanie. A sledujeme aj vznik a zánik myšlienok. Nevieme, z čoho vznikajú myšlienky, a nevieme, kam sa vytrácajú. O tónoch vieme, že vznikajú preto, lebo ich niekto vyludzuje, a zanikajú preto, lebo zaniká vibrácia, vďaka ktorej (určitý úsek) existovali. Dalo by sa zjednodušene usúdiť, že myseľ je hráč i nástroj. Myseľ vyludzuje myšlienky na sebe samej. Či je to takto alebo nejako inak? Premýšľajme. Alebo to nechajme tak.

Zaujímavejšie je skôr to, že medzi myšlienkami vznikajú medzery, niekedy kratšie, niekedy dlhšie. Aj medzi tónmi. Vznikajú.

Takéto pauzy.

(6)

Pauzy medzi tónmi nazývame ticho? Ak áno, je to nesprávne. Medzi tónmi neexistuje úplné ticho – pre bieha totiž doznievanie. Úplné ticho – ako zistil onoho času John Cage – neexistuje ani vo zvukotesnej miestnosti, veď stále počujeme, ako v našom tele šumí krv.

Keby sme prijali predstavu, že tóny sú myšlienky a že medzi nimi nepočujeme ticho, ale doznievanie, museli by sme sa zamyslieť. Aj nad tým, čo je obsahom doznievania.

Tóny sú myšlienky, počujeme ich, len ich nevieme prečítať. Pokiaľ ide o „skutočné“ myšlienky, väčšinou ich nepočujeme a myslíme si, že vieme ich čítať. V sebe. Pre seba. V druhých. Pre druhých. Vieme ich interpretovať. Vieme však interpretovať tóny? Myslím, interpretovať verbálne? Presne zadefınovať, prečo v danej chvíli na danom mieste zaznel ten tón a nie nejaký iný a čo vlastne znamenal? A čo si pri počúvaní (či načúvaní) počneme s informáciou, ku ktorej sme sa dopracovali vďaka interpretačnému prieniku do skladateľovho hlbinného zámeru?

Tóny sú myšlienky nejakej inej bytosti. Z inej dimenzie? Prihovára sa nám niekto alebo niečo, keď nám zosiela vnuknutie potrebné na zloženie hudobnej kompozície?

Tóny sú podobné mraky ako myšlienky v budhistickej meditácii. Plavia sa oblohou a my niekedy za zrieme, čo je za nimi. Niekedy vidíme (počujeme) prázdnu oblohu (nebo) a niekedy vidíme (počujeme)

Mesiac. Alebo Slnko.

(7)

A znovu: Kde je hudba? Hudba nikdy nie je na tom istom mieste. Niekedy je hudba na začiatku kom pozície a niekedy zas blízko konca. Niekedy v kompozícii krúži, inokedy sa napína ako lano. A niekedy sa plazí ako cigaretový dym. Niekedy hudbu počujeme naprieč celou skladbou a niekedy v nej nie je vôbec.

Hudba migruje.

Niekedy sa stráca len prechodne. Zavesí na kľučku nápis: „Prídem hneď!“

Môžeme na ňu počkať. Načúvať v skladbe absencii hudby. Absencia je „druhá“ hudba, ale netreba si ju mýliť s komentárom.

Hudba sa často nenachádza. Ani len na svojom mieste.

Kde je hudba? Mali by sme sa radšej pýtať takto: Kedy je hudba? Lebo hudbu vnímame skôr v čase ako v priestore? Pritom bez priestoru by nebolo plynutia. Tóny by sa nachádzali v nezrodenom stave. Dobre, takže radšej takto: Kedy bude hudba?

Ale ani priestor sa nezaobíde bez plynutia. Stojíme na jednom mieste – vo svojom priestorovom tele – a priestor nás obmýva. Už vieme, že nie my sa pohybujeme k budúcnosti, ale budúcnosť sa valí k nám. Na nás. A spolu s ňou – v tom pohyblivom priestore – sa na vás valí aj hudba. Spolu s ilúziou plynutia. Valí sa na nás a stráca sa za naším chrbtom. Povieme, že sa vytráca do minulosti. Ale ako bude vyzerať slabnúca hudba, keď sa obrátime chrbtom k budúcnosti a budeme sa pozerať, ako sa zmenšuje do minulosti?

Hudba (žiaľ, ani tá najhrubšia) sa nestráca, nevyprcháva, ale vibruje ďalej. Vibrácie ktorejkoľvek hudby sa pridávajú k už existujúcim vibráciám v kozme. Čo z toho vznikne? To si nevieme predstaviť; my len ľahkovážne tvoríme ďalšiu. A ďalšiu. A ďalšiu hudbu.

(8)

Na čo, na akú substanciu (entitu) sa mení hudba, ktorá ešte hrá, a na čo sa zmenila hudba, ktorá už dohrala? A ktorá hudba je silnejšia: tá, ktorá ešte znie, alebo tá, ktorá už stíchla?

Hudba nedohrá, nedoznie, nestíchne.

Väčšinu hudby nepočujeme. Nepočujeme, aká hudba hrá vo vode, keď práve nepúšťame vodovod. Nepočujeme hudbu rastlín. Hudbu spiacich zvierat. Hudbu skál. Hudbu mrakov. Hudbu asfaltu, keď po ňom nesviští žiadna pneumatika. Väčšinou nepočujeme hudbu sveta. Hudbu čistého sveta. Hudbu, ktorá znie v pauzách a pod vrstvami znečisteného sveta.

Podvedome počujeme znečistenie v hudbe, ale nenačúvame hudbe znečistenia. Naspäť k 432 Hz? Lebo nás úmyselne zalievajú vlnami hudby na frekvencii 440 Hz? A to nás postupne (telesne i duševne) rozloží alebo transformuje. Na vibračne iné bytosti?

Neprestajne sme ponorení v hudbe, pretože všetko, čo existuje – bez ohľadu na to, či je to viditeľné alebo nie –, generuje energiu. A to, čo generuje energiu, vyludzuje aj hudbu. Môžeme to volať bzukot alebo šum, ale aj tam nájdeme tón. Neantropomorfná hudba. Na ktorú reagujú ďalšie „nástroje“ ako naše bunky, molekuly, priestorové častice.

Traduje sa, že vesmír pozostáva z vibrácií. Hovorí to aj G. I. Gurdjieff v knihe P. D. Ouspenského In Search of the Miraculous. Fragments of an Unknown Teaching. Tieto vibrácie prenikajú všetkými formami hmoty od tej najjemnejšej až po najhrubšiu. Kozmické vibrácie prechádzajú všetkými smermi, pretína jú sa, narážajú do seba, navzájom sa posilňujú alebo oslabujú. Prípadne sa vzájomne urýchľujú alebo spomaľujú. Nevyvíjajú sa však rovnomerne.

Na to, aby sme vedeli určiť, kde sa nachádzajú mŕtve body týchto vibrácií, musíme ich vývojové línie rozdeliť. Na také úseky, v ktorých sa ich kmitočet v danom čase rozpolí alebo zdvojnásobí. Časový úsek, v ktorom sa kmitočet zdvojnásobí, naši predkovia rozdelili na osem stupňov. V ôsmom stupni sa zopa kuje prvý stupeň, ale s dvojnásobným kmitočtom.

Periódu, za ktorú sa kmitočet zdvojnásobí, nazývame oktávou. Sedemtónová stupnica predstavuje kozmický vzorec, ktorý vypracovali antické duchovné školy. Štúdium štruktúry sedemtónovej stupnice je dobrým základom pre pochopenie kozmického zákona oktáv.

Kmitočet 432 Hz vibruje na princípe zdraviu i prírode prospešných vĺn. V tomto princípe sa spájajú vlastnosti svetla, tepla, času, hmoty, magnetizmu i gravitácie. A troch magických energií. A zákon sedmičky.

Možno teda svetlo zameniť za tón? Môže tón vystupovať ako svetlo a svetlo ako tón? Môže teplo alebo gravitácia fungovať ako tón a tón ako magnetizmus?

(9)

Čo všetko možno robiť s hudbou? Predpokladať ju. Vyhýbať sa jej. Pohybovať ňou. Odložiť ju, odsunúť, odročiť. Hudba beztak pracuje ako odklad – kým doznie táto skladba. Odklad ticha alebo presnejšie: príprava na ticho. V tichu však vibruje kozmická hudba.

Hudbu možno zavrieť do druhej miestnosti. Do šuplíka. Kopnúť ju pod posteľ. Vyhodiť ju do mrazu. Vyniesť ju na povalu. Ukázať ju zrkadlu. Väzniť ju v pivnici. Nahádzať na ňu knihy. Vyliať ju z vedra. Čakať na ňu v sprche. Striehnuť na ňu vo výťahu. Vziať ju do koncertnej sály a položiť jej. Na ústa dlaň. Alebo otázku.

Hudbu možno: napísať, namaľovať, prepísať, domaľovať, nadpísať, dokresliť, podpísať, komentovať. Možno ju: hrať, nahrávať, hrať sa s ňou, hrať sa v nej, hrať sa na jej periférii, hrať počúvanie. Na nástroji možno hrať, no možno sa len hrať s nástrojom a tak hrať hudbu.

Možno ešte: deštruovať škrupinu hudby a nechať, aby sa z plodovej tekutiny vykľula vnútorná hudba. Dôležitejšie ako hrať je počúvať. Počúvanie prevláda nad komponovaním a hraním, lebo hudbu nepočúva len poslucháč, ale aj ten, kto ju hrá. Aj ten, kto ju zložil. Aj ten, kto ju práve skladá. Aj ten, kto sa len chystá. Ba aj ten, kto ešte nevie, že zloží skladbu. Nevie to, ale jeho telo už počúva. Ruka, ktorá sa pohne, aby sa pustila do písania, už počúva. Tóny už počúvajú, priťahované z budúcnosti.

Vylúpnuť zo škrupiny: hudbu počúvať (vidieť, pozorovať, sledovať) tam, kde konvencia žiadnu hudbu (nikdy?) nepočuje a nepozoruje. Počúvať hudbu výtvarnej kompozície. Nepočúvať ju na nej, pred ňou, v jednej miestnosti s ňou, pod jej vplyvom, podľa nej, v nej, ale: ju, hudbu nehudobnej kompozície. Keď vieme čítať maľbu a pozorovať text (vizuálna poézia, fluxus), tak vieme maľby a sochy a stavby a fotky a texty aj počúvať.

Počúvať hudbu maľby, hudbu textu, hudbu stavby.

Máme (neprestajne) možnosti. Schopnosti. Ako spresniť počúvanie. Ako spresniť, a pritom uvoľniť. Môžeme nielen počúvať a načúvať. Ale aj (bez nároku na abecedné poradie): vyčúvať, predčúvať, dočúvať, nadčúvať, podčúvať, prečúvať. A ďalej: vynačúvať, vynadčúvať, vyprečúvať, vyprepočúvať, predpočúvať, popredčúvať, dovyčúvať, dovyprepočúvať, nadprepočúvať, nadprepočúvať, odprepočúvať a pripočúvať, prinadčúvať, pripodčúvať, pripredpočúvať.

A na záver: kdečúvať, kdepočúvať, kdenadčúvať, kedydočúvať, kedypredčúvať. A tamčúvať z perspektívy tučúvania. A potom naopak. V uvoľňovaní a napínaní. V askéze a hedonizme. Ani príliš tuho, ani príliš mäkko.