Nedopovedaná dráma o deťoch mŕtvych matiek, troch verziách jednej popravy a ružiach stratených v púšti, pre tri herečky a opernú speváčku.

Je to náš svet, ktorý deťom vezme ich čistotu a nevinnosť.

Mne moje detstvo zobrali. Amputovali mi ho. Oddelili ho odo mňa ako nepotrebný výrastok od zdravého tela. Na nič sa ma nepýtali.

Moja matka bola popravená. Dôvod – vlastizrada. Aká vlastizrada? Ženské pohlavie kráľovského potomka.

Môj otec tak rozhodol. Moja matka nebola jeho prvá manželka, ktorú takto vyprevadil zo sveta. Bola som ešte batoľa, keď ju popravili.

Po jej smrti som bola odhodená ako neživá bytosť alebo ako prebytočná vec.

A možno, keby mohli deti súdiť za vlastizradu, môj otec by dal popraviť aj mňa. Pretože môj otec bol kráľ. Mal slaboduché predstavy v ktorých žil, a pritom si myslel, že žije v skutočnom svete.

O deťoch často predpokladáme, že o svete vedia príliš málo alebo nič. Žijú vo vlastných konštrukciách, ak im veci nevieme dostatočne vysvetliť. Pritom sú pre ne nezrozumiteľné iba konštrukcie, ktoré sme vytvorili my, pretože príroda pred nimi nezavrela žiadne dvere. Samy sa naučia rozumieť slnku, noci aj hviezdam, lebo to
všetko v nich od začiatku drieme, len sa to musí prebudiť ako vedomie.

Raz v noci ku mne prišiel môj otec, ktorému ma pridelili. Nepovedal nič alebo možno áno, ale ja som sa rozhodla, že si to nebudem pamätať. Rukou mi zakryl ústa, aby som nemohla prebudiť matku, ktorej ma tiež pridelili.

Celý článok si môžete prečítať v novom vydaní časopisu Vlna