Tohtoročné Benátske bienále Okwui Enwezora vyvoláva podobný efekt, aký vzniká pri pozorovaní autonehody. Desí nás, naskakuje nám z neho husia koža, avšak nás zároveň fascinuje tak, že nedokážeme odvrátiť pohľad. Väčšina diel sa zaoberá témami ako vojny, hladomor, vykorisťovanie v práci, znečistenie životného prostredia a podobne. Ťažko pochopiť, prečo kurátor zvolil názov celej prehliadky All the World Futures, keďže výstava vypovedá predovšetkým o súčasnosti, o aktuálnom stave vecí, ktorý podľa svedectva diel veľa budúcnosti neponúka.

V porovnaní s dvoma predchádzajúcimi edíciami je toto bienále menej žiarivé, viac empatickejšie, hlbšie ponorené do stavu sveta (aj toho v Ázii a v Afrike, kde západní kurátori ešte stále s ťažkosťami prenikajú) a je uveriteľnejšie ako efektná predchádzajúca chic edícia Massimiliana Gioniho s jeho už vyprchanou témou encyklopedizmu a archívov alebo ešte chladnejšie bienále v medzinárodnom štýle Bice Curiger. Vystavované diela, podľa Enwezora, by sme mali vnímať cez trojicu „fıltrov“: Záhrada neporiadku/Garden of Disorder, Životnosť: o epickom trvaní/Liveness: On Epic Duration a Čítanie Kapitálu/Reading Capital. Ako dvojsečná zbraň sa javí predovšetkým výber Kapitálu Karla Marxa, najkritickejší a najkontroverznejší bod prehliadky. Na veľkom javisku v centrálnom pavilóne v Giardini, v takzvanej Aréne, počas trvania celého bienále niekoľko hercov nepretržite číta toto významné dielo. Samozrejme, nik z návštevníkov bienále nemá čas sadnúť si a započúvať sa na hodiny do jeho odkazov. Výsledkom je teda iba povrchný, patetický a teatrálny efekt, ktorý vyprázdňuje jeho obsah. Kurátor, ak chcel pripomenúť odkaz Kapitálu, to mohol spraviť i jednoduchším spôsobom, ako napríklad Massimiliano Gioni, ktorý vystavil na svojom bienále Červenú knihu Carla Gustava Junga.

Celý článok si prečítate v časopise Vlna 63. Objednať si Vlnu 63 …