Počnúc rokom 2012 boli postupne v knihách opery z ducha rétoriky (2012), De musica I (2013) Zrod a De musica II (2014) konečne na našom knižnom trhu sprístupnené ťažiskové texty muzikológa a skladateľa Vladimíra Godára. V nich prezentované myšlienky vychádzajú z Godárovej monumentálnej dizertačnej práce Battaglia a mimesis.

Jednou z dominantných tém týchto textov bola problematika hudobnej persuázie. Ba dá sa povedať, že otázka persuázneho pôsobenia hudobného média je leitmotívom Godárovho uvažovania. Veď významná schopnosť hudby viazať sa kontrárne na číslo aj text, ktorú Godár vo svojich textoch tak často a oprávnene vyzdvihuje, má svoje postulatívne a esteticko-teoretické dôsledky aj na poli hodnotenia hudobnej persuázie. A rovnako tak
napr. teoretické a hudobno-resuscitačné úsilie tzv. florentskej cameraty (spoločenstva vzdelancov a intelektuálov, ktorého členmi boli osobnosti ako Vincenzo Galilei, Jacopo Peri či Giulio Caccini), ktoré viedlo k vzniku operného žánru, nebolo inšpirované úsilím o obnovenie antickej tragédie, ale zámerom o vzkriesenie hudby disponujúcej persuáznymi schopnosťami. No položme si otázku: má zmysel uvažovanie o tejto (zdanlivo) archaickej hudobno-estetickej kategórii v súvislosti s našou (post)modernou dobou?

Celý článok si prečítate v časopise Vlna 63. Objednať si Vlnu 63 …