Rozhovor

Silviu Gribaudi som prvýkrát videla v akcii mimo javiska – bez toho, aby som presne vedela, o koho ide. Predstavte si plnoštíhlu usmiatu dámu s francúzskou ofınou, šarmantným prízvukom v angličtine, s obrovskými (taliansky archetypálnymi) gestami dovysvetľujúcimi jej nahlas vyslovované myšlienky o tanci, o nevyhnutnosti tvoriť, o odvahe pracovať s nahotou starnúceho tela. Neskôr, vidiac naživo jej predstavenia, som sa utvrdila v presvedčení, že je to autorka, ktorá tanec či divadlo nielen tvorí, ale proste ním je. Vo svojich dielach sa venuje najmä starnutiu a rodovej problematike, no s obrovskou ľahkosťou a humorom, ktorý sa určite ani náhodou nedotýka väčšinou príliš vzdialenej akademickej suchopárnosti. Asi najlepšie ju vystihuje Roger Salas v recenzii pre El País: „Silvia Gribaudi je jedinečnou umelkyňou, ktorá kultivuje ugly-ism a trpký humor. Jej nápadná fyziognómia ide jednoznačne proti prúdu.“