Moju predstavu o Taliansku formovali sedemdesiate roky minulého storočia. Najmä kinematografıa. Bud Spencer a Terence Hill. Paolo Villaggio a Renato Pozzetto. Vittorio Gassman a Ugo Tognazzi. Neskôr aj vážnejšie fılmy. So Sophiou Lorenovou alebo s Ginou Lollobrigidou. A, samozrejme, so Stefaniou Sandrelliovou a Ornellou Mutiovou. V Taliansku žijú najkrajšie ženy, myslel som si. Lenže Taliansko je nebezpečné miesto. Viem svoje, videl som fılm San Babila – 20 hodín. A potom som videl aj Krásnu krajinu. Neskôr som pozeral ešte vážnejšie fılmy. Tie, ktoré režíroval Michelangelo Antonioni, Federico Fellini, Mario Monicelli, Pier Paolo Pasolini, Ettore Scola, Vittorio de Sica, Luchino Visconti. Čertvieako som im nerozumel, ale niečo na nich bolo príťažlivé. Nespájal som si ich však s Talianskom renesančných titanov. Nejaký umenovedec tvrdil, že talianske umenie už nikdy nebude tým, čím bolo v šestnástom storočí. Ach, pravdaže: futuristi, umenie hluku, metafyzická maľba, novecento, neorealizmus, Gruppo Nucleare, transavantguardia, Sandro Chia, Enzo Cucchi a Mimmo Paladino… To všetko vie oko, ucho, ba i ducha celkom potešiť. Ale aj tak. Je to len mdlý odlesk niekdajšej veľkosti. Veľkosti? Benvenuto Cellini vo svojej autobiografıi podáva o renesančnom (čiže humanistickom?) Taliansku taký obraz, s ktorým sa niet prečo vystatovať. Bratovražedné  vojny, pouličné šarvátky, lúpežníci, súperenie mestských štátov, politické intrigy, rivalita umelcov, epidémie, bieda. Ale prenechajme minulosť minulosti. Teda dávnu minulosť dávnej minulosti. A skúsme sa ďalej tešiť z nedávnej talianskej minulosti. Z génia Guglielma Cavelliniho. Alebo ešte lepšie: z odkazu Piera Manzoniho. Ten v máji roku 1960 uskladnil svoje výkaly v 90 škatuliach, v tridsaťgramovom balení, a svoje dielo nazval hovno umelca (merda d´artista). Konal v súlade s umeleckým programom, ktorého podstatou bolo vzdať sa štýlu i krásy.