Vlna

urbánny splietací mág

Právo klásť otázky – na margo tragédie koronamatrixu

Rudolf Dička: Proroctvo odpadu II. (2006; 100 x 110 cm)

Július Fujak

motto:
Prohlásil se za krále, za blázna, za kata,
takže vznikla situace značně napjatá…
Jiří Voskovec & Jan Werich

obrázok:
Rudolf Dička: Proroctvo odpadu II. (2006; 100 x 110 cm)

Zvykne sa hovoriť, že dobre položená otázka je polovicou odpovede, a to nielen v prípade otázok rečníckych, u ktorých zámlka po nich je veľavravná. Otázka sama osebe však nie je tvrdením. Otázkou sa pýtame, keď chceme prísť „na kĺb veci“, pátrame po podstate, alebo sa jednoducho „len“ dožadujeme objasnenia toho, čo je nejasné, neznáme, nepochopiteľné… Takto pred rokom na jar som sa v úvode textu Koronamatrix – mutácia neskorého kapitalizmu[1] pýtal okrem iného, či si niekto tesne pred koronakrízou vedel predstaviť, že sa mnohé z toho, čo sme pokladali za isté, nemenné a samozrejmé, obráti úplne naruby a otrasie to nami v základoch… Alebo že dôjde k takému stavu globálneho kolapsu, počas ktorého v dôsledku šírenia dosiaľ „neznámej infekcie“ a najmä úplnej paralýzy zdravotníctva budú v niektorých krajinách nezmyselne zomierať denne tisíce prevažne starých ľudí v totálnej izolácii bez možnosti sa čo i len rozlúčiť s najbližšími… Že sa takmer „zastaví život“, že veľká časť ekonomiky pôjde „dole vodou“, že  sa štáty budú astronomicky zadlžovať, že sanácia následkov bude chabá alebo žiadna atď. Obdobne sa aj teraz môžeme pýtať: kto z nás by pred rokom pokladal za možné, že v pokračujúcej „pandémii Covid-19“ bude (nielen u nás, no v tomto sme boli, bohužiaľ, prvý na svete) od jesene 2020 dochádzať k opakovanému masovému, celoplošnému testovaniu „dobrovoľne nasilu“? Pričom v mene vyššieho imperatívu kolektívnej ochrany sa negatívnym výsledkom testu bude podmieňovať vstup na pracovisko, do obchodných prevádzok či do zahraničia? A napriek tomu, že samotné testy v skutočnosti nedetekujú infekčnosť, nakoľko ich výpovedná hodnota je nie že diskutabilná, ale sa javí ako nedôveryhodná, sa nimi naďalej sa budú podmieňovať mnohé verejné aktivity ako aj voľný pohyb na hraniciach?[2] (Keď sme pri neustále uplatňovanom testovaní: prečo sa pri výkone tohto zdravotníckeho, necitlivého invazívneho zákroku nepodpisuje súhlas s vyšetrením, neprikladajú sa informačné príbalové letáky o ňom a porušujú sa princípy GDPR?) Verili by ste pred rokom, že namiesto prírastku niekoľkých desiatok pozitívnych PCR testov denne, z ktorých sme vtedy mali panickú hrôzu, budú na prelome minulého a tohto roka zomierať u nás denne stovky ľudí s výslednou bilanciou ku dnešnému dňu viac ako 12.000 (v globálnom meradle viac ako 3,5 milióna) úmrtí?! Z oficiálnej štatistiky (vychádzajúcej, mimochodom, do značnej miery z pozitívnych výsledkov testov), vyplýva, že úmrtnosť tu stúpla takmer o 90 %(!), pričom zo štyroch pätín išlo o ľudí vo veku nad 65 rokov – dá sa však z tohto príšerného výpočtu obetí reálne vyčítať, koľko z nich podľahlo reálne „kovidu“ a koľko ide na vrub takmer úplného obmedzenia poskytovania nielen základnej, ale akútnej zdravotnej starostlivosti ohľadne iných závažných ochorení a smrteľných diagnóz? Je v týchto súvislostiach pravdivá informácia, že v nemocniciach sa tak ako v minulosti nevykonávajú – pokiaľ o to nepožiadajú pozostalí –  pitvy tých, ktorí v nich na covid-oddeleniach skonali? Mnohí si kladú aj otázky, prečo zodpovední činitelia ponechávali občanov neraz úplne napospas gradujúcej (nielen zdravotnej) koronakríze – opierajúc sa len o drakonické lockdowny a celoplošné testovanie – so všetkými neblahými, tragickými dôsledkami? Pričom paralelne, ako to meritórne opísal psychológ Matej Štepita, krajne nedôstojným spôsobom verejnosť citovo vydierali,


[1] Viac pozri: https://www.vlna.sk/koronamartrix-mutacia-neskoreho-kapitalizmu/
[2] Na tomto mieste možno odkázať ohľadom diskusie o relevantnosti testovania na odborné stanovisko Problematika testování SARS_CoV-2 vypracované na základe konzultácií s medzinárodným kolektívom odborníkov z odborov molekulárnej biológie, virológie, internej medicíny, mikrobiológie a analytickej chémie In: https://www.resetheus.org/wp-content/uploads/2021/03/Odborne-stanovisko-k-testovani-SARS-CoV-2.pdf

viktimizovali, prekrúcali význam pojmov „zodpovednosť“ či „poslušnosť“, čím devastovali už beztak extrémne preťažené duševné zdravie ľudí…[3]

Kto by pred rokom veril, že vtedajší „hoax“ o celoplošnom očkovaní obyvateľstva, navyše nie konvenčnými, ale nedostatočne odskúšanými, syntetickými GMO vakcínami (s geneticky modifikovaným zložením)[4] sa stane dnešnou, všeobecne akceptovanou realitou, a to ako jediná cesta riešenia pandémie s de facto vylúčením tzv. konzervatívnej medikácie liečivami? Prečo pri vakcinácii sa zahmlievali, spochybňovali a dodnes bagatelizujú nežiadúce vedľajšie účinky, hoci dochádza opakovane k prípadom dokázanej kauzálnej mortality, čo napokon viedlo nielen u nás k pozastaveniu očkovania istých druhov do nedávna masívne používaných vakcín?[5] Vedel by si niekto pred rokom predstaviť, že dôjde k všeobecnej miere akceptácie tohto medicínskeho tichého i zjavného násilia[6], ktorému sa máme podrobiť akoby bez možnosti klásť za daných okolností oprávnené otázky o opodstatnenosti a bezpečnosti týchto zdravotníckych výkonov?

Tušil by niekto minulú jar, že len u nás približne cca stotisíc detí, ktoré nemajú prístup k internetu, zostane v rámci módu dištančnej výučby takmer celý školský rok mimo proces vzdelávania?[7] Nehovoriac o psychickej stigmatizácii z ich nútenej izolácie, ktorej vplyv budú mladé generácie pociťovať po dlhý čas aj po nej. Vedel by niekto ešte pred koronakrízou predvídať, že na sociálnych sieťach typu Facebook či Twitter budú nielen naše verejné statusy, ale aj súkromné správy sledované, komentované ba i cenzurované skupinou neznámych „fact-checkerov“, alebo ako si si sami hovoria, „nezávislých preverovateľov informácií a faktov“? Verili by ste, že sa to sa nebude týkať len 99 %-nej väčšiny bežných užívateľov, ale aj samotných prezidentov štátov a veľmocí? Tento samozvaný druh špicľovania a cenzúry[8] v digitálnom priestore len za minulý rok „vydeletoval“ desiatky miliónov správ vyhodnotených na základe istých prednastavených kritérií ako „konšpiračné dezinformácie“, „hoaxy“, „fake news“ a pod. nielen  v súvislosti s pandémiou koronavírusu, ale aj rôznych politických káuz, vrátane bezprecedentného útoku na Kongres


[3] Viac pozri: https://zurnal.pravda.sk/rozhovory/clanok/587248-psycholog-niektore-firmy-pandemiu-zneuzivaju/
[4] Ako je známe, tieto vakcíny sú legalizované s ohľadom na krízový stav len na „podmienečné použitie“ a zodpovednosť za ne tentoraz preberajú nie výrobcovia, ale vlády, ktoré ich nakupujú a aplikujú v praxi.
[5] Minister zdravotníctva SR, vojenský lekár a brigádny generál Vladimír Lengvarský sa na jednej strane rozhodol na základe odporúčania odborníkov pozastaviť prvoočkovanie vakcínou Astra Zeneca, na jej druhom dávkovaní však trvá. Na otázku, či by sa on sám dal zaočkovať vakcínou Sputnik, založenou na podobnom princípe – ktorá sa z rozhodnutia vlády SR sa môže používať od 7. 6. 2021 – odpovedal záporne.
[6] Ako uvádza  Bob Ostertag vo svojej novej knihe Facebooking the Anthropocene in Raja Ampat (2021), „tiché násilie“ súvisiace s bezprecedentnou kontamináciou (mikro)plastami prírody a životného prostredia na celej planéte je v konečnom dôsledku páchané aj na nás samotných, napríklad, potravinárskym či odevným priemyslom.
[7] Ostertag v uvedenej práci spomína, že len v samotných  Spojených Štátoch podľa správy US Department of Education bolo počas dlhotrvajúceho lockdownu roku 2020 ponechaných úplne mimo vzdelávací proces až 14% detí vo veku 3 – 8 rokov, ktoré nemali žiaden prístup na internet.
[8] V týchto súvislostiach možno zaujme dôležité, konečné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (European Court of Human Rights – ECHR), o ktorom informoval o. i. denník The Guardian, a to v prípade žaloby podanej v roku 2013 proti Britskej spravodajskej službe GCHQ neziskovou organizáciou Big Brother Watch a i. Jej podkladom boli zistenia whistleblowera Edwarda Snowdena týkajúce sa odpočúvania, spracovávania a ukladania údajov o súkromnej komunikácií miliónov ľudí uvedenou spravodajskou službou GCHQ (Snowden tu o. i. odhalil sledovací program Tempora sťahujúci dáta z optických sietí a káblov). Podľa konečného verdiktu GCHQ týmto hromadným sledovaním porušila právo verejnosti na súkromie a jej metóda zberu údajov bola nezákonná. Zároveň treba pripomenúť, že toto rozhodnutie nesiaha na „zainteresované“ sociálne siete a vlastníkov digitálnych dát, na čo upozornili niektorí sudcovia ECHR, ktorí  z tohto dôvodu boli proti uvedenému, v istom zmysle „miernemu“, nedôslednému verdiktu.
Viac pozri: https://www.theguardian.com/commentisfree/2021/may/27/court-ruling-british-state-surveillance-methods-unlawful

Spojených štátov, rôznych vojnových konfliktov, vrátane blízkovýchodného Izraelu s Palestínou a pod.

Nederie sa v našich časoch čoraz viac agresívnejšie do popredia na úrovni samotného jazyka – popri jeho šiestich základných, vzájomne komplementárnych funkciách, ako ich formuloval  Roman Jakobson (expresívnej, konatívnej, referenčnej, poetickej, fatickej a metajazykovej) – práve jeho „siedma“, manipulatívna funkcia? Priliehavo na ňu poukazoval a mystifikačne podmanivo ju demonštroval vo svojej semiologickej detektívke Siedma funkcia jazyka (2015) už Luis Binot (ktorý istý čas, mimochodom, pobýval aj na Slovensku), no stretávame sa s ňou vlastne na každom kroku. Do nášho verejného diskurzu s nebadanou samozrejmosťou vrástli na úrovni prekrúcania elementárnych významov také spojenia ako „preventívny vojenský útok“ či „humanitárne bombardovanie“; nálepka „extrémizmu“ sa inflačne zneužíva neraz najmä zo strany oduševnených zástancov ideológie extrémneho centrizmu[9]; na programe dňa sú obľúbené ofenzívne osočenia kohokoľvek z „konšpirovania“ (len na pripomenutie, konšpirácia znamená tajné sprisahanie či komplot), ak sa jeho zmýšľanie vymyká oficiálnym interpretáciám a doktrínam. V kontexte koronakrízy sa stretávame s označením „popierači“ všetkých tých a bez rozdielu, ktorí si dovolili podozrivý luxus mať iný názor, resp. – keďže samostatne myslia – sa len pýtajú, či sa veci náhodou nemôžu mať aj inak. Zo všadiaľ počúvame, že „vakcína je sloboda“, resp. že je „vstupenkou na slobodu“, čo jednak logicky evokuje, že bez nej žijeme v neslobode, a jednak z oficiálne dobrovoľnej bázy očkovania robí všetkých, ktorí sa rozhodnú inak, de facto neslobodných „z vlastného rozhodnutia“ – ba čo viac, ohrozujú tým druhých…  Možno ste narazili aj na isto dobre mienenú radu „Google je tvoj kamarát“ z  oficiálneho letáku Ministerstva zdravotníctva SR(s duchaplným názvom Návod: ako sa nenakaziť hoaxami o covide). Nezdá sa vám, že priehľadne záludná manipulatívnosť týchto signifikantov nám spriesvitnela natoľko, že ju nevidíme a nenapadne nám sa na ňou aspoň pozastaviť?

Tých neustále vynárajúcich sa otáznikov je pomaly nespočetné množstvo a pribúda s nimi aj dôležité pýtanie sa na to, ako k tomu všetkému, čo bolo ešte pomerne nedávno  nemysliteľné a nepredstaviteľné, mohlo za viac ako dvanásť mesiacov dôjsť a prečo to tak ďaleko aj zašlo? Položme si spomedzi nich aspoň zopár základných otázok, ktoré (treba to opätovne pripomenúť) nie sú – tak ako vo všetkých prechádzajúcich prípadoch pýtania sa – tvrdením, ale príležitosťou k zamysleniu:

Neindikujú tieto procesy počas tejto svojho druhu „hybridnej vojny proti vlastnému obyvateľstvu“ závažnú paradigmatickú zmenu našej spoločnosti vo všetkých jej hlavných osiach – právneho poriadku, politického usporiadania, ekonomického života a finančného sektora (nadobúdajúceho podobu ekonomického imperializmu), majúcu za následok degradáciu celej kultúry, vzdelávania a umenia, a to nielen v našom lokálnom, ale globálnom meradle? Nemáme tu dočinenia – vyslovím to napriek možnému obvineniu z hyperbolizácie – s obludnou mutáciou akéhosi „transkapital(nac)izmu“, ktorej Golemovým šémom je práve prebiehajúca koronakríza, ktorá v sebe akumuluje všetky ostatné krízy (morálnu, ekologickú, ekonomickú, finančnú, sociálnu atď.) a je teda nomen omen korunná? Zodpovedá vôbec náš súčasný jazyk ako médium istého spôsobu myslenia – ktorým by sme sa mali vždy snažiť pomenovať veci pravým menom –, ešte našej zmenenej, nečakane transformovanej realite? Darí sa nám ešte ním adekvátne uchopovať jej skutočný charakter, povahu, podstatu a zmysel? Americká transgenderová kulturologička, filozofka médií a spisovateľka McKenzie Wark[10], profesorka kultúry a médií na Eugene Lang College v The New School v New Yorku, v jednom rozhovore krátko pred koronakrízou poukázala na naše až príliš pohodlné ustrnutie v jazyku, ktorý vo vzťahu k zásadne zmeneným koordinátom spoločnosti prestáva byť


[9] K problematike vymedzenia ideológie extrémneho centrizmu pozri texty Tariqa Aliho Extreme Centre: A Warning (2015), alebo z nášho prostredia Eduarda Chmelára Najväčším nepriateľom demokracie je dnes extrémny centrizmus (2021). In: http://casopisargument.cz/?p=35816
[10] Jej priezvisko zámerne neprechyľujem do tvaru „-ová“, nakoľko až do svojej päťdesiatky bola známa ako muž, ktorý podstúpil tranzíciu.

produktívny a užitočný.:„(…)náš jazyk pro popisování kapitalismu už je příliš unylý. Používáme termíny, které jsou staré 40 let, a tváříme se, jako by se mezitím nic nestalo. Je to retro. (…) Já si třeba nejsem jistá, jestli k popsání kapitalismu stačí, abychom před něj strčili neoliberální. Pořád o kapitalismu mluvíme jako o nějaké věčné věci, která se vlastně od 19. století nezměnila. Capital is Dead (autorkina kniha, pozn. J. F.) je myšlenkový experiment, který zní: a co když už to není ani kapitalismus? Co když to je něco horšího?“[11]

McKenzie Wark okrem potreby „reštartu“ vysporiadavania sa so súčasnou zmutovanou podobou kapitalizmu (v istých diskurzoch ako ďalšiou fázou „davovo elitárskej“ spoločnosti) poukazuje aj na zrod a pôsobenie novej spoločenskej, skryto vládnucej triedy, ktorá doviedla Lyotardov princíp performativity, vyplývajúci z komodifikácie úplne „všetkého pod slnkom“ až do krajnosti: „Došlo mi, že možná máme co do činění s novou, vektoralistickou třídou. Týká se usměrňování, kontroly nad informacemi, které pak ovlivňují zbytek systému. Je možné jen dohlížet na informace bez toho, abyste cokoliv vlastnili? Místo výrobních prostředků měli jen prostředky na kontrolu informací? Když se podíváte na největší společnosti na světě, fungují právě takhle. Skrze toky informací ovlivňují výrobní procesy. A to je podle mě nová vládnoucí třída.“[12]Na doplnenie len pripomeniem fakt, že čisté zisky digitálnych internetových megakorporácií typu Facebook, Google, YouTube, Spotify, Amazon a pod., ktoré sú daňovo minimálne – ak vôbec – zaťažené, nebývalo stúpli v porovnaní s minulým rokom rádovo o niekoľko desiatok percent a ich majitelia vykazujú priznaný majetok každý viac ako 100 až 130 miliárd dolárov. Prekvapí vás tým pádom zistenie, že dokonca aj v demokratických krajinách dosiahla sociálna nerovnosť úroveň spred Francúzskej revolúcie?

Nie je tajomstvom, že v prípade neskorej fázy kapitalizmu sa už otvorene hovorí o jeho „karcinogénnom znetvorení“ (napríklad v denníku Handelsblatt), o nekompatibilnosti súčasného ekonomického systému (založenom na imperatíve neustáleho hospodárskeho rastu, resp. zisku) s trvalo udržateľným prežitím na Zemi (George Monbiot v The Guardian[3]), či o odklone od proklamatívne udržiavanej demokracie k dláždeniu cesty zjavnej autokracii. Skúsme sa však pozrieť na vec aj z inej, než politicko-ekonomickej stránky. Čo tento stav a jeho oprávnenosť vôbec legitimizuje? Nie je náhoda, že spomedzi vyššie uvedených osí a pilierov spoločnosti bol na prvom mieste spomenutý jej právny rámec, z ktorého sa odvíjajú mnohé ďalšie. Eugen Gindl, spoluautor známeho samizdatu Bratislava  nahlas (1987), člen prvého Koordinačného výboru VPN a zakladateľ mesačníka OS (Občianska spoločnosť) sa v nedávno zverejnenom článku venuje o. i. knihe právničky Kathariny Pistorovej, profesorky z newyorskej Columbia Law School Kód kapitálu (Ako právo vytvára bohatstvo a nerovnosť, 2019), v ktorej analyzuje charakter rôznych dávnejších i aktuálnych podôb vzťahu legitimizovania moci v kapitalizme a moderného práva. Dovoľte v tomto kontexte odcitovať niektoré pasáže z Gindlovho textu, prinášajúceho nemálo podstatných postrehov: „(…)právo je odjakživa najdôležitejším nástrojom kapitalizmu na ceste k moci a bohatstvu. Ten, kto má najväčší vplyv na základné inštitúcie súkromného, zmluvného, majetkového, úverového, poistného, spoločenského a insolvenčného práva, ten si zabezpečí väčšinu výhod a pokúsi sa zmeniť svet. (…) Pistorová bravúrne odhalila metódy, pomocou ktorých právnici využívajú právo na ochranu najmajetnejších vrstiev. Napríklad v 17. storočí anglickí landlordi spoločné vlastníctvo násilne sprivatizovali a toto zlodejstvo následne pomocou právnikov zlegalizovali. (…) Národný právny poriadok nastolený koncom 18. storočia túto nedotknuteľnosť súkromnej autonómie zmluvného a vlastníckeho práva potvrdil. A nadradil toto právo nad právo neurodzených


[11] WARK, M.: Všichni jsme uvnitř informačního stroje, žádný vnějšek už není.  In: https://wave.rozhlas.cz/vsichni-jsme-uvnitr-informacniho-stroje-zadny-vnejsek-uz-neni-rika-spisovatelka-8200629
[12] Viac pozri: FUJAK, J.: Kulturologicko-aisthesické úvahy v čase korony. In: http://www.culturologicaslovaca.ff.ukf.sk/images/No2_2020/Fujak_Kulturologicke_uvahy.pdf
[13] MONBIOT, G.: Dare to declare capitalism dead – before it takes us all with it. In: down https://www.theguardian.com/commentisfree/2019/apr/25/capitalism-economic-system-survival-earth

občanov, ktorých z ich pozemkov vyhnali. Na počiatku slúžilo právo ako obrana proti štátu. Neskôr sa začalo zneužívať na to, aby zabránilo štátu udeliť podobnú právnu ochranu iným záujmom. Podľa Pistorovej sa tým, čím bývalo kedysi vlastníctvo pôdy, stal dnešný globálny, finančný a právny systém. Feudálna kalkulácia sa dodnes neprežila, dodnes je legálna.“[14]

Gindl poukazuje v týchto súvislostiach aj na prácu nemeckého filozofa Christopha Menkesa Kritika práv (2015), ktorú v závere usúvzťažňuje aj s  myšlienkami K. Pistorovej: „Aristotelovi pripadalo samozrejmé, že každé vlastníctvo je prepojené s blahom spoločnosti. V morálnom práve Atén i v rozumnom práve Ríma splýva dovolené s prikázaným. Pretože dovolené môže byť iba cnostné alebo rozumné konanie. Občianske právo už dávnejšie prerušilo pupočnú šnúru medzi záujmami vlastníkov a spoločnosťou. V mene práva na uskutočnenie vlastných záujmov, teda ľubovoľného konania, aj mimo morálky a rozumu.“[15]Podľa Gindla sa tak môže legitimizovať „prirodzený“ nárok na zisk a majetok aj v čase špekulatívneho, virtuálneho finančníctva. Odvolávajúc sa na Menkela konštatuje, že „podvodník mení jadro majetkového práva na zločin“ a poukazuje zároveň na Pistorovej varovne zdvihnutý prst: „(…) neregulovaný finančný kapitalizmus predstavuje tichú, diskrétnu, ale neobyčajne ničivú zbraň hromadného ničenia.“[16]

Nuž, nie vždy to, čo je právne správne, je aj správne. Treba priznať, že v diskusiách o povahe hlbokých štrukturálnych zmien neskorej fázy (pre niekoho na nepoznanie) zmutovaného kapitalizmu, a to aj počas „hromadného ničenia“ v čase koronakrízy[17], zostáva uvedené právne hľadisko v úzadí. Je však zrejmé, že ide o jeden z hlavných determinantov toho, kam sme sa nielen v čase aktuálnej pandémie, ale už oveľa skôr dostali. Nie je príznačné, že (nielen u nás) z radov právnikov – česť všetkým výnimkám! – počuť v súčasnej pandemickej dobe nevídaného potláčania našich práv a slobôd zväčša len „hrobové ticho“?

PS: Keď som pred rokom označil koronamatrix za mutáciu neskorého kapitalizmu, mýlil som sa – ten je skôr „len“  neprehliadnuteľným symptómom tejto mutácie, metastázujúcej v mnohých „orgánoch“ nášho spoločenského organizmu. Ak domýšľame konzekvencie všetkých dosiaľ uvedených úvah v kontexte globálnej tragédie koronamatrixu, máme azda právo aj na túto otázku: Nevzťahuje sa v úvodnom motte citovaný úryvok piesne Voskovca  & Wericha z ich legendárnej hry Kat a blázen (1934, o zrode diktatúry v čase nástupu nemeckého nacizmu), dnes už nie na jednotlivú postavu, ale skôr na samotnú povahu spoločenského systému, ktorý sa už prežil a nie je celkom isté či ho prežijeme? Teda, ak máme ešte právo pýtať sa… Popri iných našich základných, aj v ústavách zakotvených právach – veď stále platí rovnosť v dôstojnosti a právach každého človeka pred zákonom bez ohľadu na jeho status – by sme si náš oprávnený nárok klásť spochybňujúco parrhetické otázky za žiadnych okolností nemali nechať vziať.

Nemali by sme však zostať len pri tom, ale mali by sme požadovať na naše otázky aj patrične adekvátne odpovede. Na niektoré ich musíme hľadať sami, no (za) niektoré iné by (sa) mali zodpovedať zodpovední. Veď predsa nekladú sa tu len rečnícke otázky…

31. máj 2021


[14] GINDL, E.: Právo zbojníkov v bielych košeliach. Vládnu nám ziskuchtiví špekulanti? In: https://nazory.pravda.sk/analyzy-a-postrehy/clanok/588450-zbojnici-v-bielych-golieroch/ , s. 1.
[15] Tamže, s. 3.
[16] Tamže, s. 3.
[17] Scenár možnej likvidácie časti „nepotrebnej“ populácie vo fáze fatálne zlyhávajúceho kapitalizmu (podľa niektorých špekulatívne) predvídal Egon Bondy vo svojej knihe O globalizaci  (2005).