Režisér Peter Bebjak po senzualistickej rurálnej lovestory Marhuľový ostrov a mockumentárnom horore Zlo nakrútil novú snímku – pozorovateľskú psychodrámu Čistič. V domácom kontexte ide u jediného tvorcu o nezvyčajne široký žánrový záber, pričom je však pre porozumenie istých nedostatkov diela podstatné zmieniť, že kvantitatívne ťažisko jeho tvorby leží v televíznych seriáloch.

Snímka rozpráva príbeh záhadného, citovo vyprahnutého mladého muža Tomáša (Noël Czuczor), ktorý sa živí ako čistič – upratuje byty po zosnulých. Ritualizovanú rutinu prekladanú svižnými prechodmi, prípadne atmosférickými scénickými kompozíciami z ulíc a zadymených či potemnelých zákutí Bratislavy sledujeme bez jasnejšieho vodítka do bodu, keď Tomáša okolnosti prinútia zostať v dome aj po príchode majiteľov a v mladom mužovi prepukne nová obsesia – voyeurizmus. Spočiatku v role pasívneho pozorovateľa preniká do života súrodeneckej dvojice Kristíny (Rebeka Poláková) a Adama (Kamil Kollárik). Prvý raz sa rozhodne priamo zasiahnuť, keď si Kristína siahne na život v kúpeľni domu po zosnulej starej matke. Tomáš naďalej pokračuje vo svojej práci a sleduje zotavujúcu sa bezbrannú Kristínu spod (jej vlastnej) postele. Pretože bratská starostlivosť Adama zlyháva, preberá ju Tomáš. Zbližovanie a zdanlivá idyla dvoch zlomených duší pokračuje, až kým Tomáš nenájde plačúcu Kristínu v kúpeľni a nerozhodnú sa pre útek. Pomalé, pozorovateľské rozprávanie v poslednej tretine naberie prekvapivo rýchly spád.

Z dramaturgického hľadiska naráža inak relatívne funkčné klasické rozprávanie na viacero problémov vyplývajúcich z nejasných žánrových ambícií snímky. Distribučne označený ako (psycho)dráma fılm priznáva trilerové aj hororové ašpirácie, ktoré však v psychológii postáv ani kolíziách ich motivácií nie sú dostatočne ukotvené. Na budovaní danej estetiky sa podieľa predovšetkým kamera, práca s lokáciami a zvukom. Avšak v miestach, kde by divák za tajomstvom mal cítiť tekavé, hroziace temno a prítomnosť (či už vonkajšieho, alebo nemotivovaného vnútorného) zla, naráža na uhladenosť a nepreniknuteľnosť fıgúr a, obávam sa, nedotiahnutosť zápletky. Tá pracuje s tajomstvom ako s formalistickým elementom maskujúcim prázdnotu (nie vyprázdnenosť) v rámci príbehu. Postavy po celú dobu rozprávania zostávajú podexponované. Čriepky z ich minulosti sa dozvedáme prostredníctvom scény milostného zblíženia/rozhovoru, ktorá v dôsledku prečerpania svojej funkčnosti v rámci naratívu pôsobí ťažkopádne a gýčovo. Minulosť Tomášovej postavy odkrývajú ďalšie dve scény so ženskými protagonistkami – stretnutia s terapeutkou (Jana Oľhová) a matkou vo väznici (Eva Bándor). Celkovo minulosť postáv vo fılme neplní úlohu reálnych minulých udalostí, rozprávanie využíva iba jej ťaživý vplyv na prítomnosť a silu v skratke nastoliť sociálny kontext postáv (Tomáš – detský domov, Adam a Kristína – siroty po autonehode). Okrem toho by minulosť chcela byť nosným zdrojom tajomstva v príbehu.

Kameňom úrazu naratívu je nerozhodnosť v rámci príklonu k hlavnému konštrukčnému žánru.

Pokiaľ by sa rozhodol pre horor/triler, postavám je ponechaný prílišný priestor pre pomalosť a realizmus, napriek plochosti a stereotypnosti (Kristína si okrem predávania oblečenia v secondhande privyrába predávaním svojho tela, Adam je gambler, Tomáš ako zakríknutý, ale „nežný“ drsniak takmer nerozpráva, obsedantne nakupuje vajíčka a tvaroh a neustále cvičí) sú rysy, ktoré by z nich stvorili funkčné žánrové charaktery, nerozvinuté. Pokiaľ by Bebjakovým zámerom bola dráma, postavy sú príliš schematické. Film sleduje súčasne výraznú a často aj najkvalitnejšiu líniu súčasného slovenského fılmu – sociálnu drámu, avšak ku kvalitám rozpracovania sociálnych problémov a hĺbky ponoru do svetov protagonistov týchto snímok sa mu nedarí dopracovať. Paradoxná kolízia dobrých úmyslov s vlastným materiálom a snahou o žánrový experiment v rámci nastoleného diskurzu súčasnej kinematografıe spôsobuje, že snímka napriek poctivému remeselnému spracovaniu a vkusnosti pôsobí rozpačito a nakoniec miesta mi ironizuje samu seba.

K dojmu miernej nerozhodnosti prispieva aj nevyváženosť tempa, ktorá by bola príznačná pre horor/triler, avšak z dramaturgického hľadiska snímka naozaj zostáva verná dráme. Zatiaľ čo prvé dve tretiny rozprávania bežia pozvoľne, miestami sa rochnia v atmosférach a pohľadoch Tomáša, posledná tretina je „nadupaná“ zvratmi, útekmi a zmenami lokácií, akoby sa snažila dohnať všetku chýbajúcu drámu a ešte ju počas posledných minút uzavrieť klasickou pointou. Je nutné podotknúť, že tento unáhlený príklon k výraznej dejovosti je fılmu na škodu. Ak by naratív zostal v pozorovateľskej pomalosti až do konca, namiesto občas očakávateľných zvratov, moralistickej pointy a cyklickosti pochybenia Tomášovej postavy (po „zmasakrovaní“ kolegu z decáku zmláti do takmer-bezvedomia aj Adama) by sa rozplynul v inak skvelej postsocialistickej domovosti bratislavského urbanizmu a komponovaných mizanscén prostredia, získal by na ťaživosti utilizujúcej desivosť samotného miesta a mohol by sa z vkusného, ale bohužiaľ trochu priemerného diela dostať na úroveň skutočne pozoruhodného fılmu.

K pútavosti snímky prispieva solídne vedenie hercov, žiadna z postáv (až na polomafıánske ho bosa v krematóriu a mamičku z vily, ktorá sa s dcérou rozpráva o dovolenke v tropickom raji) neprehráva, miestami civilnosť Czuczora nie najšťastnejšie kontrastuje s (pozitívnou) divadelnosťou a dramatickejším prejavom Kollárika, ktorému mohlo byť venovaného viac priestoru. Postava gamblerského, nezodpovedného brata síce nesrší originalitou, ale v Kollárikovom podaní získava rozverný šmrnc, prinášajúci svieži náznak humoru do strnulého prostredia. Poláková je vo svojej živej strhanosti presvedčivá, hoci trochu monotematická, v podobnej rovine je rozpracované aj vedenie vedľajších ženských postáv – Oľhovej a Bándor. Čisto funkčné, minimalistické a verné, avšak ničím neprekvapivé herectvo. Najvýraznejšou postavou snímky zostáva Bratislava. Práca s lokáciami a atmosférami je zrejme najsilnejšou zložkou fılmu. Striedanie denných a nočných prechodov na bicykli vytvára výberom lokácií autentický profıl viacerých polôh mesta: vlnitý plechový plot pri formalistickom sídlisku vo vinohradoch nad Novým Mestom, Nový most, nočné cesty, schodiská, okolie autobusovej stanice Mlynské Nivy. Komponované scény križovatiek aj všetky interiéry dýchajú neopakovateľnou strateneckou atmosférou, ktorej je ošarpaná, strnulá jesenná Bratislava štedrým zdrojom. Tento silný atmosférický základ z veľkej časti prispieva k pútavosti snímky a robí z nej v kontexte domácej kinematografıe v danom smere výnimočné dielo.

Práca s kamerou sleduje estetickú líniu observačnej sociálnej drámy (Môj pes Killer), priznanie voyeurskej perspektívy umožňuje zaujímavé komponovanie záberov: z výhľadu spod postele sleduje Tomáš zdvojený roh dverí do kúpeľne, skrz ktoré prebieha súrodenecká hádka Kristíny a Adama, scéna bizarnej sexuálnej praktiky sa odohrá iba v náznaku (ruka vyťahujúca igelit) a zvuku. Synekdochou Kristíny sa tiež stáva jej žilnatá, z postele visiaca ruka. Strohá estetika a chladná tonálnosť exteriérov v kontraste s teplejšími, ale stále temnými interiérmi sú v súlade so súčasnou vizuálnou estetikou a prispievajú k istej uhladenosti a „trendovosti“ – a teda potenciálnej medzinárodnosti fılmu. Na druhej strane ide stále o viac technický než ideovo-koncepčný prvok, ktorý síce výrazne mení recepciu a vnímanie, ale nezohráva natoľko kľúčovú úlohu pri chápaní diela.

Ešte pozoruhodnejšia je v rámci domáceho kontextu práca so zvukom. Priznané ruchy, šumy, odpočuté hlasy z iných bytov či pulz Bratislavy sa miešajú do živej, prekvapivo príjemnej koláže a tvoria nielen výraznú technickú devízu, ale naozaj prispievajú k narativite snímky. Škoda, že zvuk nezostáva po celý čas v nenápadnej, no o to emočne pôsobivejšej prirodzenosti a autenticite. Podkreslenie tradičnou klavírnou fılmovou hudbou pôsobí v dramaticky vypätých scénach rušivo. Keby sa majster zvuku rozhodol dramatizáciu vyriešiť melodizáciou urban-noisu, prípadne aplikoval minimal-techno estetiku kamery aj na zvuk, fılm by stúpol o niekoľko úrovní a skutočne by si mohol napriek trochu kostrbato budovanému príbehu nárokovať medzinárodné uznanie.

Napriek kolíziám s vlastnou umeleckou ambíciou a dobrým úmyslom patrí fılm Čistič jednoznačne medzi zaujímavé a progresívne snímky domácej produkcie. Je však možné, že zostane bez pochopenia svojho cieľového diváka, pretože prístup k technickým a formálnym prostriedkom je nóvum (v rámci domáceho, nie však medzinárodného kontextu) a spôsob inovácie pritiahne skôr diváka z odboru, než bežného zástupcu populácie, na ktorého Bebjak cieli príbehom. Prvopočiatočná nerozhodnosť sa teda čiastočne negatívne premieta aj do distribučnej recepcie diela a je smutné, že rozhodnutie presofıstikovanejšiu estetiku môže v slovenskom prostredí fılmu vo výsledku vlastne celkom uškodiť.