Vlna

urbánny splietací mág

To najlepšie, čo doma máme?

Text: Lucia Sekáčová

Publikácie TOP 5 vznikli so zámerom zorientovať záujemcov o umenie v najnovších produktoch slovenskej literárnej a okrajovo aj intermediálnej scény. Ich ambíciou je vyselektovať päť prozaických, básnických a multižánrových artefaktov, ktoré v danom roku pre slovenskú kultúru znamenali progres. Za celým projektom stoja akademické autority – za literárnu časť pedagógovia z Katedry slovenskej literatúry a literárnej vedy Prešovskej univerzity Pavla Jozefa Šafárika Marta Součková a Ján Gavura, ktorí sa aktívne venujú hodnoteniu a skúmaniu súčasnej slovenskej literatúry; intermediálnu časť editoval šéfredaktor umeleckého časopisu Enter Richard Kitta. Momentálne sú takýmto spôsobom zmapované diela za rok 2010 a 2011. Autormi štúdií sú literárni vedci, umeleckí producenti či kurátori.

Zostavovatelia v predhovore vypovedajú o svojich ambíciách osloviť aj laickú verejnosť. Kým jednoduchý, ale súčasne korektný pojmový aparát literárnych vedcov (až na výnimky, najmä M. Kendra) vytvára predpoklad, že príručka bude komunikovateľná aj vo vzťahu k neakademikom, obšírnosť niektorých článkov (M. Kendra, P. Trizna) a nie veľmi atraktívny obal pripomínajúci skôr vysoko školské skriptá môžu laika odradiť. Vzniká preto predpoklad, že „topky“ si svojich recipientov nájdu najmä v širšej odbornej verejnosti.

Jednotlivé štúdie majú pevnú homogénnu štruktúru: zaradenie diela do kontextu tvorby autora, konfrontácia s doterajšími hodnoteniami diela ústiacimi do vlastnej interpretácie, vymedzenie poetologických znakov textu, funkčná komparácia s niektorými dielami slovenskej a svetovej literatúry, t. j. hľadanie intertextuálnych súvislostí, hodnotiace stanovisko, konštruktívne návrhy a rady či podnety na ďalší, rozšírený literárnovedný výskum. Analýzy tak predstavujú prehľadné a fundované literárnokritické interpretácie.

Do publikácie TOP 11 sa zostavovatelia snažili vybrať diela, ktoré by odzrkadľovali diverzitu literárnej tvorby. Pri skúmaní ich kolekcie sa dá ľahko zistiť, že pri „fıltrovaní“ toho najlepšieho zohľadňovali rôzne kritériá. Spomeňme napríklad vekovogendrové ukazovatele – široký vekový rozptyl autorov (najmladšia M. Rosová – nar. 1983; najstarší už nebohý F. Andraščík – nar. 1931), vyvážený počet mužských (6) a ženských (4) tvorcov, variabilita formy literárnych diel (v rámci prózy – tri romány, dve novely), pestrý umelecký priestor (slovenské malomesto, cudzina – veľkomesto, slovenskomaďarské pohraničie, regionálna diverzifıkácia – západ – Modra, východ – rozhranie Slovenska, Ukrajiny a Poľska) a v neposlednom rade jedinečnosť autorských štýlov a poetík. Svoje miesto tu má postmoderná próza (V. Balla: V mene otca), historický román ovplyvnený magickým realizmom (P. Hunčík: Hraničný prípad), tradičná spomienková, rodinná próza (V. Šikulová: Miesta v sieti), anestetická novela (M. Rosová: Dandy) a lyrizovaná próza (M. Krajňak: Carpathia).

Výber básnických diel rovnako predstavuje pestrý diapazón. Nachádza sa tu fılozofıckokontemplatívna poézia s dôrazom na myšlienku ako nóvum v období „monopolu“ trnavskej poetiky (F. Andraščík: Básne – výber z tvorby), zavŕšenie melancholickej trilógie s motívmi snenia a materstva (E. Luka: Havranjel), konceptuálna poézia inšpirovaná kompozíciou antickej drámy (S. Repar: Tichožitia), mystifıkačná poézia tragikomického ladenia spájajúca existenciálne otázky so slovnými hrami (A. B. Pain: Rytier bez básne a Hany) a nakoniec skratkovitá, introspektívna poézia životných paradoxov (M. Vlado: Olej). Zostavovatelia do knihy zaradili aj najlepšie artefakty z intermediálnej oblasti – diela M. Adamčiaka, J. Vasilka, Kassaboys, Márie Čorejovej a Jána Šicka.

Výkon literárnych vedcov podmienila ich erudovanosť a, prirodzene, charakter hodnotenej knihy. Ballov text bezpochyby vytvára väčší priestor na analytické manévrovanie už len svojou intertextuálnou nasýtenosťou v porovnaní s tradičnej šie ladenými textami V. Šikulovej. Zaujímavý je postup M. Kendru, ktorý veľkú časť svojej recenzie založil na konfrontácii s názorom I. Štrpku ako jedného z porotcov súťaže Anasoft litera. Sofıstikovanou argumentáciou spája doterajšie rozporuplné hodnotenia Ballovej tvorby a syntetizuje ich do vlastného nového poetologického termínu „paradoxný realista“. Pozitívne na Kendrovej štúdii je, že kreuje nové recepčné postupy čítania Ballových textov. Ako malý nedostatok možno vnímať absenciu postoja k niektorým citovaným polemickým reflexiám Ballových textov (napr. D. Kršákovej), čo spôsobuje, že už známe názory zostávajú len v rovine vecného konštatovania a nadbytočnej reprodukcie.

Recenzenti vo svojich analýzach spravidla uvádzajú motiváciu pre výber hodnoteného textu. V prípade knihy V mene otca je motivácia najzrejmejšia – víťazstvo v literárnej súťaži Anasoft litera 2011. Inde sa motivácia javí ako nepostačujúca, napríklad u V. Šikulovej. Autorka štúdie Daniela Lešová uvádza, že autorkin román Miesta v sieti si pozornosť zasluhuje už preto, že nateraz ide o autorkinu najsúdržnejšiu prózu. Je však otázne, či zmena žánru a kompaktnosť prózy môže garantovať skvalitnenie písania. Za legitímny sa dá zaiste považovať výber románu Maďara žijúceho na Slovensku Pétera Hunčíka Hraničný prípad, reflektujúci prostredie slovenskomaďarského po hraničia, a to najmä preto, že sa román stal sú časťou dvoch národných literatúr a v oboch krajinách získal významné literárne ocenenia. Lubomír Machala upozorňuje na nadväznosť románu na tradíciu magického realizmu. Diskutabilné sú však autorove výhrady proti prekladu z maďarčiny, v ktorom mu prekážajú niektoré maďarizmy v texte. Výrazy, ktoré iní recenzenti hodnotia ako funkčný spôsob evokácie južanskej atmosféry, interpretuje Machala ako pretláčanie maďarského jazyka, čo vnímame ako neadekvátnu pripomienku, zbytočne „rozjatrujúcu“ chúlostivú problematiku slovenskomaďarských vzťahov. Pozitívne hodnotím Machalove impulzy pre ďalší literárnovedný výskum v súvislosti s intertextuálnou povahou Hunčíkovho románu (Ballek, Habaj, Tále, Rankov). M. Součková ďalšiu z vybraných próz, novelu Dandy zaraďuje k skupine ponovembrových diel, detabuizujúcich rôzne fóbie, traumy či patologické prejavy. Precízne skúma vhodnosť pojmu dandy (keďže je ukotvené v samotnom titule) v súvislosti s hlavnou postavou a relativizuje terminologickú presnosť tohto označenia. Autorka polemizuje s niektorými doterajšími recepcia mi novely M. Rosovej, degradujúcimi jej postavy len na povrchné konštrukty. Svoju argumentáciu podopiera hľadaním motívov navonok ľahostajného správania. Prínos M. Rosovej M. Součková vidí v problematizácii emocionálneho sveta mladého človeka.

Špecifıcké postavenie v TOP 11 má štúdia Ivany Hostovej o básnickom výbere F. Andraščíka, ktorého dielo je v našej literárnej vede marginalizované, preto sa autorka jeho poéziu snaží nanovo začleniť do slovenskej literatúry. Ťažisko jej práce spočíva v predstavení Andraščíkovho etickoestetického programu, v komparácii pôvodne publikovaných básní a ich korigovaných verzií výberu a zachytení rozdielu estetického účinku či sledovaní tematických a tvarových premien Andraščíkovho rukopisu. Zbierka Evy Luky Havranjel sa podľa M. Klapákovej do výberu dostala aj vďaka kompozičnej vyváženosti, ktorá ju posúva kvalitatívne vyššie oproti predchádzajúcim dvom častiam trilógie. M. Klapáková nachádza vplyvy autorkinho prekladu Poeovej básne Havran a kladne hodnotí nový, nezvyčajný motív hologramu.

Hádam najrazantnejší postoj zo všetkých literárnych vedcov zaujala L. Šafranová, a to k zbierke S. Repara Tichožitia, ktorou sa rozhodla zaoberať vzhľadom na jej rozporuplné prijatie literárnou kritikou. L. Šafranová nekompromisne vyslovuje nároky na kvalitu poučenej autorky – literárnej vedkyne a negatívne hodnotí jej sklon k sentimentu, pátosu pri zobrazení partnerského vzťahu či prvoplánovú kombináciu archaického a moderného jazyka. Kritička však zbierku neneguje úplne a priznáva jej silné momenty, napr. invenčné stvárnenie prírodných motívov. Rovnako konštruktívne formuluje návrhy a smer, ktorým by sa autorka mohla uberať. Peter Trizna vo svojej štúdii ozrejmovaním nových súvislostí zb. A. B. Paina Bez básne a Hany zmierňuje kritické ohlasy na poslednú Painovu knihu a akcentuje jeho unikátnosť v rámci využitia slovnej hry v našej súčasnej poézii, pričom istú prvoplánovosť textu demaskuje aj ako autorský zámer. Za inovatívne považujem nachádzanie súvislostí Painovej tvorby s českým undergroundom (I. Wernisch, M. Ohnisko). Zaujímavé je aj vytýčenie Painovej tvorby ako protipólu textov barbarskej generácie.

Poslednú, dosiaľ slovenskou kritikou nepovšimnutú básnickú zbierku predstavuje Olej od Martina Vlada. Autor štúdie a súčasne aj zostavovateľ topiek J. Gavura tu citlivo odhaľuje potenciál navonok nenápadne pôsobicich básní a čitateľov navádza, aby sa nedali odradiť stereotypnosťou básnickej formy či menej zaujímavým námetom. Odmenou za to je pointa v závere básne, ktorá čitateľa núti text ešte raz prehodnotiť. J. Gavura M. Vlada defınuje ako básnika priestoru a s citom odhaľuje postupy, ktoré autor volí, aby sa vyhol deskriptívnosti.

Za intermediálnu časť hovoria viac obrazové prílohy, podiel textu je vo väčšine prípadov podstatne menší ako v literárnovedných štúdiách, sprievodné texty majú skôr len informatívny charakter. Preklenutie hranice medzi literatúrou a inými formami umenia predstavuje performatívna poézia muzikológa a intermediálneho umelca Milana Adamčika. Tá má podobu strojopisne komponovaných vizuálnych zložiek, pečiatkovaných „typoém“ či „líniových básní“, kde má každá čiara svoj vlastný život. Autor štúdie Daniel Grúň upozorňuje, že Adamčiakova poézia bola dosiaľ ocenená len vo výtvarných kruhoch, preto je jej zaradenie do zbierky aj výzvou literárnej vede do ďalšieho výskumu. V Topke 2011 sa pozornosti dostalo aj Kassabyos a ich projektu Kunstarmme – výpovedi o postavení umelca na Slovensku. Hierarchia výtvarníkov podľa kvality výstav má poukázať na rovnocennosť umeleckej brandže s inými profesiami, kde sú takéto hierarchie fınančného ohodnotenia samozrejmé.

Vybrať tých najlepších nie je ľahká úloha. V umení, viacmenej subjektívne skórovateľnej oblasti, je situácia ešte komplikovanejšia. Na súbore TOP 5 je preto sympatické, že napriek presvedčeniu zostavateľov, že ide o skutočné umelecké lahôdky, autori štúdií neskĺzli k bezbrehému obdivu jednotlivých textov, ale dokázali vecne formulovať aj nedostatky našich umeleckých hitoviek.