HALÚZKA PRVÁ:

Prvá, ale nie preto, že by na poradí nejako toto alebo hento. Pokojne by prvou mohla byť halúzka druhá alebo tretia. Je to celkom fuk. Takže halúzka, ako sa patrí: Keď vám niekto na Slovensku, v pätnástom roku dvadsiateho prvého storočia, povie, že nikdy by túto ľúbeznú krajinu neopustil, bo tu po uliciach kráčajú najkrajšie dievčence na svete, vedzte, že o vaše uši sa práve obtrel psychedelický výrok. Za psychedelický možno považovať aj ďalší výrok, ktorý znie takto: „Slovensko by som neopustil, veď tu mám priateľov.“ Ach, pravdaže, ale žiadny priateľ za teba dane nezaplatí, žiadny priateľ ti nedá prácu a žiadny priateľ ťa nebude sprevádzať na potulkách všelijakými tými psychedelickými poisťovňami. Isto netreba nijako detailne opisovať, čo za psychedelická svoloč v tých ustanovizniach pracuje. Keď najbližšie pôjdeš po tých halucinogénnych chodbách, nezabudni poriadne natrčiť uši. Možno sa ti podarí zachytiť klepanie onirických písacích strojov, áno, v časoch internetu, virtuálnej reality, v dobe smartfónov a klonov. Písací stroj a atramentové pero (ach, nič proti nim, namojdušu nie, najmä nie proti atramentovému peru, bohchráň, atramentové pero – ten romanticky nehlučný nástroj) súvisia s pandémiou tých najexotickejších telenoviel. Že ako? No predsa psychedelicky, ty pako.

PODHALÚZKA PRVÁ:

„Opiť sa? Hm, to by azda bol najmenší hriech, veď s tým nikomu nezhreším! Čože? Opijem sa, prídem domov, vyspím sa – bude koniec veci a mám pred čertom pokoj! Takto premyšľoval statočný človek a pri ostatných slovách vstal od stola a pošiel do hostinca, kde plným skleniciam hodne podíval sa na dno. Príde domov. Tu hneď proti svojmu obyčaju začal robiť garazdu. Nanešťastie rozplakalo sa malé vnúčatko a on chcel ho udrieť po chrbte – udrel ho po hlave, že hneď na večnosť onemelo. Tu naraz nebolo hroma ani paroma, ani čerta, ani svätého, ani Boha, ktorého by nebol pospomínal, ktorému by nebol rúhal sa. Tak, hľa, čo nerobí obžerstvo! Keby nebol opil sa, mohol svätý umrieť – a potom nebolo väčšieho zlolajca, zlodeja a zbojníka od neho! Bo vraj najtiaž len raz opiť sa, potom to ide ako po remesle. A ten čierny v pekle radoval sa mu a raduje sa podnes, že nie nadarmo vymyslel pálenku!“

(Pavol Dobšinský: Prostonárodné slovenské povesti)

HALÚZKA DRUHÁ:

Keď sa všetky zákony stretnú v jednom časovom úseku. Keď sa zákony usmerňujúce odvody do sociálnej poisťovne stretnú so zákonmi upravujúcimi podmienky odvodov do zdravotnej poisťovne a tie zasa so zákonmi, ktorými sa riadi daňový úrad a ďalšie vysokoúčinné a ľudomilné úrady, až vtedy zistíš, môj milený, že si vlastne kriminálnik. Byť kriminálnikom bez toho, aby si čokoľvek spáchal proti ľudskosti – a to ani len v oblasti ekonomickej –, to je poriadna jazda. Trip jak vyšitý. Mať identitu novinára, podnikateľa, učiteľa či počítačového experta a potom párkrát do roka, počas návštev na príslušných úradoch, sa zrazu cítiť ako kriminálnik, to je fakt úlet. A navyše grátis. Ak nepočítam tie groše, čo necháš vo všetkých tých poisťovniach a na daňovom úrade. Ale zas – je to legálne. A nikto ťa nikdy nebude naháňať za prechovávanie drog. Ale ak nemáš rád halucinácie, tak vedz, že si sa nemal narodiť, ale ak si sa už narodil, mal si sa čo najskôr stať Indom – čiže invalidným dôchodcom. I keď ktovie, či by ti to pomohlo, veď, ako som prednedávnom počul, úrady prenasledujú aj nevidomých. Asi niečo zle zrátali. Alebo zblúdili z cestičky pre slepcov na krivé chodníčky. Fakt: najlepšie je nenarodiť sa, lebo ako istá daňová úradníčka povedala na istom okresnom daňovom úrade – s mŕtvymi býva najviac oštary. Najmä ak dotyčný nebožtík bol za života podnikateľom. Tých opletačiek, tých papierov, tých pečiatok!

HALÚZKA TRETIA:

No a kto vyhľadáva krivé chodníčky? Predsa kadejakí vetroplachovia a priekupníci so zázračnom. Sortiment je bohatý, môžeš si vybrať podľa toho, či ti srdce piští po ekonomickom alebo ezoterickom zázraku. Slovensko prekypuje nielen psychedelickými výrokmi, ale aj psychedelickými faktmi. V kysuckých lesoch sú veľké kamenné gule. Hladké, dokonale guľaté gule. Akoby opracované neznámymi prístrojmi. Kto tie gule tam dogúľal? A ten, kto ich tam dogúľal, ich aj takto jemnocitne obrúsil? Či ich obrúsila samotná matička príroda len tak, z dlhej chvíle? Alebo tie gule vyleštili mimozemšťania? Či predkovia Slovákov? Potomkovia kmeňov, ktorí si sem zo Sibíri dovliekli halucinogénnu muchotrávku spolu s receptúrou? Otázky znepokojivé, ťaživé, ale pod hradom Stará Ľubovňa sa vraj nachádza priechod do iných svetov. Do akých svetov? Do záhrobia alebo do niektorej z jedenástich dimenzií superstrunovej reality? Napríklad do dimenzie paralelného Slovenska, slovenskejšieho ako Slovensko? A čo ak existuje ešte desať paralelných Slovensk? Nájde sa Slováčisko, čo by to uniesol? Dajaký ten Pustaj alebo Mataj? Ale straší aj inde. Najviac asi v zrúcaninách považských hradov. V Hričove viac ako na Strečne. Potom aj na Šášove? Ale je Šášov ešte na Považí? To by mala zistiť nejaká záhadologická výprava. Hľadáte Čachtickú paniu? Nie je doma. Koľko je hodín? O desať minút polnoc? Okej, príďte sa spýtať na budúci piatok. Halúzka tretia, na ktorú som povesil halenu svoju, ako vidíte, vôbec nie je súrodá ani dôležitá. Pokojne ju môžeš pustiť z hlavy.

JEDNA PORIADNA HALUZ:

Prihadzuje sa väčšinou novodobým slovenským zazobancom, ktorí znenazdajky – nikto nevie odkiaľ – naberú aristokratické maniere. Už mu nestačí obyčajná šiltovka, už musí byť značková. Celé oblečenie musí byť značkové, ale súčasne aj ležérne pokrčené, niekde akoby natrhnuté, miestami harmonicky zasvinené. V Ríme poznám jednu dámu. Tá dáma už tridsať rokov žije vo Večnom meste, nepoviem, na ktorej ulici, ale je to medzi Santa Maria Maggiore a Koloseom. Neďaleko odtiaľ, v ulici Santa Prassede, prespal aj Cyril s Metodom. Na ceste od neviem odkiaľ neviem kam. Na prízemí domu, v ktorom dáma býva, žije krajčír, o ktorom sa vie, že sa hlboko štíti vziať do rúk tieto moderné, akože schválne zle ušité trendy handry na intelektuálov sa hrajúcich zbohatlíkov. Na Slovensku už takýchto krajčírov nemáme. Vymreli. Alebo ich umlčali. Odsunuli ich na perifériu spoločnosti. A tak slovenským snobom nemá kto oznámiť, že sa im stalo čosi horšie ako kráľovi, o ktorom všetci vedeli, že je nahý. Byť nahý totiž nie je hanba, ale zostať odroňom so slamou v topánkach a zároveň hrať experta na fılozofıu, na literatúru, na hudbu, na kvalitné víno, na fajnové cigary a ešte fajnovejšie gurmánske maškrty, prípadne sa len pretŕčať v úlohe všeznalej morálnej autority, ktorá sa nevie pozdraviť ani poďakovať – to je už na diagnózu. A ani nie komplikovanú. Slováci nikdy, opakujem, nikdy, nemali aristokratov. Na tejto tradícii si mali vybudovať svoje nie národné, ale človečie sebavedomie. Oni si ho však vybudovali na inej tradícii. Na veľkomoravskej. O Veľkej Morave dnes už nejeden historik napíše, že to bol štát riadený nie aristokraciou, ale lúpežníkmi. Začať hrať aristokrata v pätnástom roku dvadsiateho prvého storočia, keď už väčšina európskej aristokracie buď vymrela, alebo nechutne zdegenerovala, môže len ten, kto buď geneticky zmutoval, alebo si šľahol psychotropnú drogu. Alebo dogu.

PODOHALUZ PORIADNEJ HALUZE:

„Vonku sa znova dejú len ťažko zrozumiteľné veci, vidí to celá posádka pomalého taxi, za krajnicou stojí na jazyku človek. Sunie sa na ňom pozvoľna vpred, rukami žongluje s bordovými tubusmi, ľavou nohou hrá na klavíri, ten je zapriahnutý do bicykla, bosá pravačka krúti pedálom. Za človekom sa leskne dlhá sladká stopa, v nej sa dusia hnusné muchy, také, čo roznášajú nákazu korektnosti všetkých typov, brainwashingu, predvídateľnosti, ale aj strachu z nesplatených dlhov, svitá nádej pre chorobnú predstavivosť, tým, čo sa s ňou stotožnia, bude umožnené vymyslieť čokoľvek.“

(Maroš Krajňak: Informácia)

HALUZ AKO TAKÁ:

Na Slovensku, o ktorom každý rodoľub vie, že tam kvitnú najkrajšie dievčatá na svete a že tam robia také halušky, aké nedostanete ani na Canal Street v New Yorku, a navyše tam žijú priatelia, ktorí človeka nikdy nesklamú, zostanú verní až do konca, a keď ťa budú vešať, všetci do jedného sa prídu na teba pozrieť, skrátka na tom Slovensku, v tej krajine zasnúbenej, nie je vôbec zriedkavosťou vidieť voľne pobehujúce dogy. Teda chcem povedať psov. Pes je evolučný omyl, ako som sa o ňom prednedávnom dočítal, nemožno sa teda čudovať, že nevie, kde je sever. Preto tak splašene pobehuje. Bez vôdzky a bez náhubku. Načo by mu vlastne aj bola vôdzka, keď stratil pána? Prípadne ho nikdy nemal. Alebo ho mal, no veľký choseň z neho nepochádzal, keďže to bol taký chruňo. Taký psychedelický chruňo. Chruňo-nechruňo, brechať vie každý, pes i pán. A karavány – hoci tu nemáme púšte ani hodvábne cesty – idú ďalej. Ba aj karavány psov. S tichým súhlasom fatamorgán.

PODHALUZ AKO TAKÁ:

„Keď som odchádzal do Bratislavy, povedala mi matka trasľavým hlasom:
– Syn môj, pamätaj, že najďalej sa dostaneš, ak budeš s každým vychádzať čo najlepšie!
Pri písaní prvej recenzie mi zneli jej slová živo v ušiach. Autor bol významný muž. Istota je istota
– vyniesol som ho bezpečne až nad oblaky.
Rozzúril sa. Vraj som ho smrteľne urazil tým, že som jeho knihu odbavil len tak ľavou rukou, niekoľkými otrepanými pochvalnými frázami.
Ďalšiu recenziu o ňom som napísal negatívnu. Veľmi negatívnu. Pod tú sirú zem. S podrobným rozborom.
Rozzúril sa a sľuboval, že ma táto zlomyseľnosť bude stáť hlavu.
Umúdril som sa. Najbližšie som o ňom nepísal.
Rozzúril sa. Je vraj urážlivé, že som obišiel tvorcu jeho významu.
Pracujem ako inštalatér. Nemôžem sa sťažovať.“

(Miroslav Kostka, alias Kornel Földvári: Netypické príbehy)

NORMÁLNA SLOVENSKÁ HALUZ:

Keď je niekto katolík a panker zároveň. To je, ako keby dotyčný, rovnako ako ten voľne pobehujúci pes, nevedel, kde je sever. Alebo nechce vedieť, kde je sever, lebo na severe asi obchody nejdú tak dobre. Alebo si myslí, že vie, kde je sever, slovenský Pánboh miluje aj pankerov, hašišákov a marišákov. Ba aj komunistov, ktorí chodili do kostola, alebo katolíkov, ktorí sú v jadre ateisti. Na Slovensku môžete byť sociálny demokrat a súčasne oligarcha. Ó, a keď už sme sa obtreli o slovo demokrat, viete, čím sa vyznačuje typický slovenský demokrat? Tým, že – celkom kresťansky – dokáže odpustiť všetko: fınančné podrazy, lúpež, neveru, násilie, ba možno aj vraždu. Skrátka všetko, len nie iný názor. Iný názor sa neodpúšťa. Pravdu smiem mať len ja – ja som ten, čo po smrti poletí do neba. Slováci sú priam psychedelicky hákliví na vlastníctvo hlbinnej životnej múdrosti. To je na Slovensku normálne – byť fılozofıcky nadmieru chúlostivý –, kto si to včas uvedomí a zistí, ako s tým žiť, tomu sa na Slovensku bude azda aj dariť.

KRÁSNA NADHALUZ:

„Ktovie, čo bude, keď zostarnem. Viem, sme rapanuiskí, ktorých sochy hľadia ako psychologické víťazstvo Héfaista do vesmíru, odkiaľ zrejme kedysi očakávali ohrozenie ich pozemského dobytého panstva a revanš, narodení ako ich majetok, či sa nám to páči alebo nie, ale ja verím, že už spoznanie povahy prechľastávania práv lásky s celou tou strašnou procesualitou, podvedomým monotónnym hukotom by mohlo priniesť svetu niečo významné. Práve teraz sa cítim maličkým, smiešnym, pachtiacim sa megalomanom, ktorého nikto nežiada o selfmademenský výkon, ale on ho naivne podstupuje – slovom, samozvanec, ktorého raz môžu za túto opovážlivosť potrestať. Viem však, že zákony kongeniality – tým sa, samozrejme, nevyhlasujem za génia, len mi neprišiel na um lepší pojem – vylučujú moju osobitosť v toto historickom čase. Keby som nežil osamelo, našiel by som aj svojich učiteľov a spojencov.“

(Edmund Hlatký: Nekróza)