Vlna

urbánny splietací mág

Koncept či vtip?

Text: Ján Plišnák
Foto: Press

Noel Fielding’s Luxury Comedy

Azda nikto nebude namietať, keď titul najznámejšieho a najrevolučnejšieho britského komediálneho zoskupenia prisúdim Monty Pythons. Táto šestica komikov prišla koncom šesťdesiatych rokov na obrazovky britskej BBC s nevídaným formátom svojho lietajúceho cirkusu – šou zloženej zo skečov postavených na surreálnom humore v nečakaných a absurdných situáciách. So štruktúrou voľne radených gagov zbúral Lietajúci cirkus Montyho Pythona mnohé dovtedy zavedené konvencie a ovplyvnil humor na britských ostrovoch na ďalšie desaťročia.

K najvýraznejším pokračovateľom odkazu Pythons pre nové milénium patrí londýnsky herec, komik, hudobník, výtvarník a zároveň jedna z najdôležitejších autorských fıgúr na britskej komediálnej scéne Noel Fielding. V našom prostredí je známy predovšetkým vďaka vedľajšej úlohe Richmonda v úspešnom seriáli Ajťáci, no v čase nakrúcania mal za sebou už dve série kultového seriálu The Mighty Boosh. Ide o autorský koncept komediálnej dvojice a stáleho ansámblu hercov, ktorý Fielding vytvoril spolu s Julianom Barratom pre divadlo, rozhlas a televíziu. Tu boli položené aj dva základné kamene ich tvorby – autorstvo a výstrednosť. Už v The Mighty Boosh vytvorilo toto autorské duo prostredníctvom absurdných zápletiek a bizarnej výtvarnej štylizácie surreálny svet s vlastnou logikou a postavami, ktoré diváka môžu prekvapiť, rozosmiať, šokovať, no len ťažko sa s nimi môže stotožniť.

Po troch úspešných sériách The Mighty Boosh nasmeroval Fielding v roku 2012 tvorivú energiu do novej šou Luxury Comedy. Voľne nadväzuje nielen na svoju predchádzajúcu prácu, ale formou skečov aj na legendárnych Monty Pythons. Tí sú však v tejto uletenej zmesi 21. storočia premiešaní s popkultúrnymi referenciami a andalúzskym psom žiariacim psychedelickými farbami. Hlavnou postavou Luxury Comedy je samotný Noel, stvárňujúci sám seba. Býva na strome v maľovanej červeno-modrej džungli spolu so svojimi priateľmi – berlínskou modelkou Dolly posadnutou módnymi trendmi, miešancom mravčiara a človeka Smoothom a so slávnym Andym Warholom, ktorý je u Noela zamestnaný ako chyžná. Okrem tohto ikonického predstaviteľa pop-artu sa v šou vystriedajú rôzne ďalšie postavy umelcov od mĺkvej Yoko Ono, hrajúcej detskú hru s gaštanmi, až po Georgea Orwella navštevujúceho hodiny salsy. V plastelínovej štylizácii nedeľného programu pre deti sa objavuje aj taká osobnosť hnutia proti establišmentu, akou bol Joey Ramone. Jedna z najobľúbenejších tém seriálu je teda umenie ako také a satirický pohľad na jeho (ne)kritické vnímanie. Fielding nešetrí streetartového umelca Sheparda Faireyho, renesančného Leonarda da Vinci a vlastne ani samého seba. Vo svojej Luxury Comedy odhaľuje prostredníctvom humoru prázdnotu a márnu snahu vytvoriť za každú cenu niečo originálne, pričom robí veľmi dôležitú vec – borí modly a odhaľuje vratkosť falošných piedestálov.

Jadro každej epizódy tvoria viac či menej naratívne skeče s rôznorodými postavami, stvárnenými prevažne Fieldingom. Medzi najoriginálnejšie a najpremyslenejšie patrí rytier Fantasy Man, brázdiaci s indiánskym náčelníkom fantazijnú zem. Fantasy Man predstavuje zaujímavý kľúč k uchopeniu a interpretácii fıktívneho univerza, v ktorom sa Luxury Comedy odohráva. Fielding zasadil svoj seriál do sveta fantázie, kde zdanlivo nie je nič nemožné, preto aj interakcia s „realitou“ nie je vylúčená. Toto miešanie je umocnené nielen vkladaním reálnych historických osobností a kultúrnych odkazov do seriálu, ale aj priamymi zrážkami týchto dvoch svetov. Tento donkichotský hrdina neohrozene bojuje za svoje ideály, ale všetko jeho snaženie je márne v momente nárazu na šedý múr každodennej reality. Slovo náraz nepoužívam náhodou, pretože skutočne ide o priamu fyzickú konfrontáciu a seriál tak nenápadným spôsobom prekrúca vlastný rozprávkový idealizmus, podľa ktorého pravidiel fantázia v súboji s realitou vždy zvíťazí. Podobne ako Cervantes vytvoril v 17. storočí parodické dielo s hlbším významom, Luxury Comedy takisto nepozostáva len z pasívneho hromadenia gagov, ale ide o veľmi konkrétnu výpoveď. Rovnako ako Monty Pythons svojimi scénkami bombardovali stereotypy britského životného štýlu a aktuálne politické témy, aj Noel Fielding zaujíma veľmi presné stanoviská k naliehavým problémom modernej súčasnosti. Ideálnym príkladom je skeč s levom Dandylionom, ktorý sa ako väzeň držaný na samotke v zoologickej záhrade načisto pomätie zo svojej izolácie. Divák sa môže zabaviť na explicitnom význame tejto scény, ale ak je ochotný zájsť do abstraktnejšej roviny uvažovania a levovu izoláciu zasadí do všeobecnej predstavy o človeku v 21. storočí, odkryje aj význam symptomaticky spojený s témami ako neosobnosť, neschopnosť komunikácie a podobne. Noel Fielding tak od diváka vyžaduje akési čítanie „medzi gagmi“ a hľadanie implicitných významov ukrytých pod povrchom.

Maximálna výtvarná a farebná štylizácia epizód stiera hranice medzi hraným a animovaným fılmom. V duchu čisto autorskej koncepcie sa Fielding podieľal aj na výtvarných návrhoch a rovnako ako v prípade The Mighty Boosh sa animácie zhostil Nigel Coan. Fanúšikovia tohto seriálu tak majú možnosť ihneď rozpoznať jeho typický rukopis. Pre potreby hudobného sprievodu sa Noel Fielding nespojil s nikým iným než s gitaristom britskej rockovej skupiny Kasabian Sergiom Pizzornom. Pod názvom Loose Tapestries vydali elektronicko-psychedelický new wave soundtrack, skvelo dopĺňajúci nekonečne farebné more surrealizmu a šialených nápadov prúdiacich na diváka v nepoľavujúcom tempe.

Ako som už raz naznačil, humor seriálu je založený na absurdite a často využíva intuitívne spájanie myšlienok na základe voľných asociácií a automatického písania. Miestami ploché vtipy sú skvelo vyvážené premyslenou satirou a Fielding si neraz robí posmech sám zo seba, zo žánrov či zo samotných divákov. Vzhľadom na princíp skečov sa kvalita jednotlivých dielov v prvej sérii mení v závislosti od vybraných situácií a na jej konci sú pomaly, ale isto výbuchy nápadov väčšie než výbuchy smiechu. Aj z týchto dôvodov som veľmi opatrne pristupoval k druhej sérii. Tá však zásadne zmenila koncept a z formátu skečov vznikol sitkom s podtitulom Príbehy z maľovaného Havaja. Noel sa presťahoval z džungle a postavil si kaviareň Luxury Coffee na okraji sopky. Treba povedať, že to bola tá najlepšia vec, ktorú mohol urobiť. Svojho humoru, hrdinov ani výtvarnej štylizácie sa nevzdal, ale zasadil ich do inej žánrovej schémy, z ktorej si zároveň začal častejšie uťahovať. Každá epizóda tak tvorí uzatvorený celok a dôsledne sleduje americkú štruktúru – síce veľmi bizarnú, ale stále trojaktovú. Rozprávanie sa stáva sebareflexívnejším, teda uvedomuje si samo seba ešte viac a postavy tak riešia problémy so sledovanosťou či s tým, ako dokončiť scenár epizódy. Vďaka známemu formátu sitkomu Luxury Comedy oveľa prístupnejším spôsobom atakuje známe divácke schémy. Keď ich však začneme rozpoznávať, uvedomíme si zároveň, aká plochá vie byť fılmová a televízna produkcia súčasnosti. Fielding pranieruje vyprázdnené rýchlokvasené hviezdy, túžbu po senzáciách a vysmieva sa prázdnym reality šou. Všetko však stále v uvoľnenom duchu roztopašných dadaistických úletov. Okrem toho je zábavné sledovať spôsoby, akými Fielding dokázal svoje výstredné postavy z prvej série zasadiť do veľmi funkčných naratívov. Naše myslenie a chápanie sveta totiž funguje v podstate na báze vytvárania príbehov a na logickom a kauzálnom väzbení udalostí. Aj preto je druhá séria oveľa prijateľnejšia pre širšie publikum.

Ak ste fanúšikovia Lietajúceho cirkusu Montyho Pythona či The Mighty Boosh, dokážete sa baviť na absurdných situáciách a reťazení šialených nápadov na seba, tak existuje veľká šanca, že Noel Fielding vás svojou Luxury Comedy nesklame, pretože málokto dokáže tak bezhranične kypieť nápadmi ako on. Ak okrem toho patríte aj k neúnavným hľadačom skrytých významov, uspokojí vás aj rôznorodosť univerzálnych tém, keďže interpretácie sa neobmedzujú iba na priamo predvádzanú akciu v štýle grotesky. A keď už nič iné, možno sa dozviete odpoveď na túto hádanku: Keď vám zaberie rok vypiť koňa, ako dlho musí španielsky mních plakať, ak váľa sudy hore kopcom proti vetru zo severnej strany?