Balla svojou najnovšou prózou Veľká láska (KK Bagala, 2015) značne sproblematizoval situáciu čitateľom populárnej, relaxačnej, motivačnej či terapeutickej literatúry. Vcíťme sa na chvíľu do ich pozície. Nielenže v texte nenájdeme žiadny návod na získanie veľkej lásky, no absentuje tu čo i len náznak romantickej línie, ktorú tak radi sledujeme napríklad vo viacerých televíznych produkciách hispánskeho či mexického pôvodu. Hlavný hrdina – Don Juan, Pablo alebo dokonca Enrique – nemá potenciál naplniť očakávaný ľúbostný vývoj, je to mamľas s nepríťažlivým menom Andrič, ktorý nevypustí pekné slovo z úst, len tára – tára o sebe, o svete, o politike, čo to má s láskou? V intímnych scénach vidno Andričovo tučné brucho a pleť plnú vyrážok, o svoju ženu nijako nebojuje, akoby bol muchou prilepenou o stenu pomocou žuvačky – objaví sa ďalší chlap a Andrič nič, ani slzu, ani päsť – akáže potom veľkosť lásky? Bez preháňania možno napísať, že Ballov román je sklamaním pre každého vášnivého prijímateľa Danielle Steelovej či Táne Keleovej-Vasilkovej. Jediné, čo tu možno vyzdvihnúť, je výrazná červená obálka – zarmútený čitateľ tak knihu nemusí hneď zahodiť, hodí sa aspoň k farebnej výzdobe knižnice. Beda však, ak by si ju nejaký známy chcel vypožičať!

Dosť však bolo empatie. Naivní čitatelia majú pravdu v jednom – Ballov posledný román je špecifıcký, a to nielen vo vzťahu k červeným knižniciam, ale aj v rámci kontextu spisovateľovej doterajšej tvorby. Od Leptokarie až po Oko Ballov čitateľ počas percepcie textu osciluje medzi depersonalizovanou, nefungujúcou, často až patologickou skutočnosťou a egocentrickými, fılozofujúcimi, zvyčajne realitou opovrhujúcimi jednotlivcami. Aj keď sa Balla od základného konceptu vo svojej tvorbe výrazne nevzďaľuje, predsa sa mi zdá, že v interpretácii Veľkej lásky možno viac ako inokedy uvažovať o tragike skutočnosti a najmä o tragickosti protagonistu. Andrič je síce stagnujúci, skeptický a introvertný muž v strednom veku, čím sa približuje k typickej Ballovej postave, no Andričovo konanie a zmýšľanie recipient ľahko prehliadne ako pózu, respektíve obranu proti vonkajšej (tradične disfunkčnej, nelogickej či depresívnej) realite, s ktorou sa môže konfrontovať „až v dospelosti, keď už disponoval dostatočne jedovatým a cynickým myslením“ (s. 13 – 14). Uzavretosť protagonistu je tiež obranným mechanizmom Andričovho kolegu Panzu, u ktorého však, na rozdiel od Andriča, vnímame maximálnu dištanciu od fyzickej a emocionálnej reality. Panza totiž rezignuje na akékoľvek vzťahy so ženami, žije v malom byte so sestrou a vo svojej izolovanosti nachádza šťastie či aspoň úkryt pred problematickou skutočnosťou: „Vedel, že Panza je totálne ponížený človek, ale na tejto poníženosti nie je nič zlé, lebo Panzu poníženosť neponižuje, poníženosť je štít, za ktorým je najlepšie schovaný.“ (s. 132) Panza je symptomatická postava, symbolizuje postmoderné odlúčenie človeka a signalizuje únik do apercepcie či apatie. V takmer schizofrenickom prepojení s Andričom zároveň zastupuje generáciu, ktorú charakterizuje úzkosť a frustrácia.

Andričove ľúbostné peripetie predstavujú, v opozícii k Panzovej uzavretosti, vymanenie postavy z obranného postavenia – útok smerom k ľudskosti a elementárnym citovým potrebám či hodnotám. Andričova ofenzíva je v Ballovej poetike špecifıcká, no modelovanie vzťahovej línie je typicky ballovské, zbavené nadbytočnej sentimentality, pátosu či lineárnosti. Ballova Laura je zhodená z piedestálu už v prvej zmienke o nej: „Keď uvidel Lauru po prvý raz, bola práve v šoku po havárii a na krku mala sadrový korzet. On žil v šoku po celý život a vydesený bol vždy preventívne“ (s. 9) Z ukážky tiež vidno protikladnosť Andriča a Laury: zatiaľ čo Andrič sa blíži k Ballovmu nedostupnému, napätému a nevyvíjajúcemu sa človeku, Laura je energická, má potrebu meniť sa, orientuje sa na budúcnosť. Andrič je pesimista a cynik, Laura sa usiluje radostne prežívať každodenné udalosti. Andričov skepticizmus devalvuje jeho vzťah s Laurou – nedokáže reflektovať vlastné šťastie, často sa vracia do panzovskej defenzívy, pripomína korytnačku, ktorej trčí hlava spod panciera len sporadicky. Z tohto hľadiska sú príznačné scény, v ktorých sa Andrič stretáva s Laurinou dcérou – detská prostoduchosť a veselosť kontrastuje s Andričom, na ktorého akoby padala váha celého (patologického) sveta: „(…) všetci traja spoločne ťahali sánky po zasneženej ceste, trochu zhrbení, Laura sa smiala, aj on sa smial, ale priškrtene, dochádzal mu dych. (…) úsmev sa mu na tvári rýchlo menil na grimasu, v pľúcach pískalo (…) Malá sa zapiera do snehu čižmami a výska.“ (s. 17 – 18) Laurina dcéra zosobňuje neskazený, veselý svet, Andrič sa práve prostredníctvom nej odkláňa od svojho zvyčajného dešpektu voči realite a pocit vlastnej dôležitosti v rodičovskej, ale i partnerskej role asociuje (i keď opäť dvojznačne, s persiflážno-ironickým podtónom) šťastie: „Cíti sa s ním v bezpečí? Nebojí sa ani o dcéru? Zrazu bol šťastný a s vervou pokračoval v písaní. Izba, žena, tvorba, život.“ (s. 58)

Nebol by to Balla, keby dovolil postavám dosiahnuť spokojnosť. Šťastie je vo Veľkej láske vždy len naznačené a následne sa mieša s tragikou, trápením či smútkom. Napokon i ostatná citovaná scéna pokračuje tenzívnym prebudením Laury, keď zúfalo konštatuje: „Nechcem mať ďalšie deti“ (s. 58), čím neguje Andričov pocit zodpovednosti a vhodnosti (nielen) na rodičovstvo. Deidealizovanie ľúbostnej línie sa dobre ukazuje v odtabuizovaní sexuálneho aktu, keď Balla zdôrazňuje tie najmenej chcené fyziologické detaily: „Ona vnímala dotyk jeho vypuklého brucha. Svetlo pouličnej lampy im dopadalo na tváre, na každú vyrážku. Zlá strava, stresy, málo tekutín. To sa môže týkať každého. Strácali cenu na veľkom bazáre tiel.“ (s. 27) Inokedy sa motív lásky, v paralele s obrazom ballovského sveta, demonštruje vo fınálnej, deštruktívnej rovine, čo taktiež skepticky prehodnocuje romantické ideály a poukazuje na rozvrátené až abnormálne medziľudské vzťahy: „Andrič ma strašne ničí.“ „Aj ty ho nič. To je niekedy jediný zmysel vzťahu.(s. 83)

V Ballovej próze zlyháva i banálny ľudský kontakt, medzi jednotlivcami sa vytvára komunikačná priepasť, čo sa formálne ukazuje buď v množstve monológov, alebo vo fragmentárnom, miestami až absurdnom spôsobe komunikácie: „Milujem Andriča.“ „To je dobré, nie?“ „Neviem. Absolútne neviem.“ Dlhé ticho. Prvá povie druhej: „Ani ja neviem.“ „Čo nevieš? Aj ty niekoho miluješ?“ „Už to nie je také.“ Dlhé ticho. (s. 83) Iracionalita je neoddeliteľnou súčasťou autorovho sveta od jeho prvej poviedkovej zbierky, vo Veľkej láske absurdita dotvára model nezmyselne usporiadaného sveta – cyklická skutočnosť, v ktorej dominuje pasivita, nezáujem či strach, sa stáva adekvátnym podložím pre individuálne zlyhanie a tragiku. Monologickosť v komunikácii konotuje s táraním protagonistov, ktoré opakovane (s prvkami autoštylizácie a sebairónie) paroduje politický, národný, kresťanský či literárny kontext.

Niekedy však táranie postáv pôsobí explicitne a napriek tomu, že je zvyčajne súčasťou (preexponovanej) pijanskej reči, má skôr etickú ako estetickú relevanciu: „Váš osud závisí od vonkajších okolností, od toho, ako sa vo voľbách rozhodne zmanipulovaný dav.“ (s. 68) Explicitnosť sa výnimočne prejavuje aj v manifestovaní sociálnych problémov: „Keby všetko na svete stálo po dve eurá, tak si celkom dobre žijeme (…) Lenže dnes stojí dve eurá to, čo včera stálo desať centov.“ (s. 95) Redundantne na mňa pôsobil rozhovor Laurinej kamarátky a Andriča v závere textu, kde čitateľ dostáva k dispozícii podrobné informácie o dôvodoch Andričovho zlyhania, napríklad: „Oni sú už teraz rodina! S tebou to nebolo možné. Neverila, že ju miluješ. Nikdy si jej to nepovedal.“ (s. 141) Melodramatický tón však redukuje Andričova dištancia od situácie a dialóg sa končí detenzívne: „Si Laurina kamarátka, skonštatoval a všetko si zapísal.“ (s. 141) Napriek minimálnej redundantnosti či explicitnosti Balla v priebehu celého textu potvrdzuje, že je autor – poeta natus – ktorý vie odhadnúť mieru ponúknutých informácií, mieša vysoké s nízkym, ideálne s reálnym a expresívnym, čitateľsky príťažlivým spôsobom zachytáva tragiku emocionálne disfunkčnej postavy. Veľká láska je inverziou ku klasickým príbehom či sonetom o láske, je nástrahou na naivného čitateľa, je obžalobou nefunkčného sveta plného zlyhávajúcich vzťahov, ale predovšetkým je citlivou výpoveďou o individuálnej tragédii, ktorá pôsobí (vo svojej implicitnosti a viacznačnosti) omnoho intenzívnejšie ako väčšina textov o láske. Je to pasca, do ktorej sa budete chcieť chytiť.