Narodil sa v Kinúrii v dedine Karatula.1 Ročník odvodu 1919. Na jeseň 1920, s ročným oneskorením,ho povolali k vojsku na výcvik.
Prihlásil sa v Navpliu, hneď po novembrových voľbách – voľbách, v ktorých prehral Venizelos2 – na cvičisku ôsmeho pešieho pluku. V tomto pluku zotrval tri mesiace, vycvičil sa delostrelcom a neskôr, cez Pireus, bol vyslaný na bojisko do Malej Ázie.
Tam sa od marca 1921 do júla zúčastnil na všetkých operáciách proti Eski Sechir3 – a vyznamenal sa.(Sám vojvodca Konstantinos4, syn Aitosa, sa v starovekom Doryleu pred neho postavil a pripol mu na hruď rád.)

O dva týždne neskôr, dvadsaťtriročný, počas veľkého preskupenia vojska prešiel Slanú púšť. Vo dne v noci na pochode, v prachu a v pote, bez vody, avšak s vysokou morálkou, až ku Gordiu. Mali namierené
do Kokkini Milia.5
V dvadsiatom druhom6, keď bol prerazený front, desiatky kilometrov od Sangaria, v Ali Veran ho chytili a padol do zajatia spolu s veliteľom Trikupisom a zvyškami tretieho zboru.7
Bola to posledná bitka.
Z tábora Usak – v ktorom prežil každý tretí – osemnásť mesiacov drvil skaly, sa dostal do Kilíkie.
Pri výmene obyvateľstva v dvadsiatom štvrtom8 ho celkom neočakávane, asi s ďalšími tristo, preložili do Smyrny.
Komisia Červeného kríža ich čakala na stanici v Basma Chane, prevzala ich a naložila na parník „Marika Toja“ zo Sideroskaly Pontu. Ako sa parník vzďaľoval, Panajotis stál na najvyššej palube a pozeral dozadu na pevninu, ako sa zmenšuje.
Napriek potupám, ktoré podstúpil, a handrám, ktoré ho pokrývali, jeho zjav ešte stále zachovával niečo archanjelské.

Jeho choroba sa dostavila oveľa neskôr, na konci dvadsiateho siedmeho. Začala sa mu triasť pravá ruka, istý druh parkinsona. Tiež sa začal zajakávať. Lekári, ktorí ho vyšetrili, došli k záveru, že príčinou bolo zlé zaobchádzanie, ktoré utrpel počas zajatia.
Jeden stranícky predák, starý spolubojovník, ho nabádal, aby požiadal o dôchodok. Pomohol mu, vyhotovili doklady, poslal ho na ministerstvo. A čakal. Odpovedali mu o deväť mesiacov, negatívne. Medzitým mu umrela matka a jeden starší brat, ktorý ich obidvoch živil.
Nejaký čas, aby ako-tak vyšiel, Panajotis slúžil. Neskôr bol donútený žobrať. Podivuhodné žobranie: Zbieral a predával rôzne byliny, korenie, šalviu – v malom množstve. Zámienka z toľkej hrdosti, koľká mu ešte zostala.
Jedna suseda, krajčírka, vydatá, kedysi jeho detská láska, sa nad ním zľutovala a ušila mu vačky
rovnakého tvaru, so záhybom v hornej časti. Trpezlivo ich napĺňal a vydával sa na cesty. Polovica Peloponézu ho takto poznala: Panajotis.
Niekedy zas, na hradských, v letnej horúčave, lišiacki vodiči nákladiakov zastavovali, usadzovali ho vedľa seba, nech je nejaká psina počas jazdy, a otvárali zápalistú diskusiu.
Dokonca aj uličníci v malých mestách, kde prenocúval, mu ubližovali. Raz ho obvešiavali plechovkami, inokedy ho podpaľovali.

Príjmal všetko, nie osudovo – ale z dobrého srdca. Možno sa i sám vnútri zabával.
V päťdesiatom siedmom som ako vojak zostupoval dolu z Macedónie a narazil som na neho v Argose, u „žien“. Predával im orchidey. Boli sme vzdialení príbuzní, po švagrovi, a keď ma zbadal, očervenel. Blížil sa vtedy k šesťdesiatke. V 1973 sa natrvalo stiahol do svojej dediny. Zostarol už, zrak mu zoslabol, nohy ho už nedržali, a tak nemohol robiť svoje okružné cesty ako kedysi. Starali sa o neho nejakí synovci. Dávali mu jedlo a jedna z neviest mu vyvárala raz za dva týždne to jediné, čo si vymieňal, spodnú bielizeň. On im za to pásol kozy.
Zomrel v tom istom roku, v mesiaci august. Vyšiel na pašu so zvieratami, pochytil ho smäd, nahol sa nad akousi jamkou, aby sa napil, pošmykol sa a – v deci vody – sa zadusil.

1 Kinuria – okres na východnom Peloponéze v argejskom zálive s hlavným mesto Astros.
2 Eleutherios Venizelos bol jeden z najvýznamnejších gréckych politikov, vodca liberálnej strany, osemkrát sa stal gréckym premiérom a hral rozhodujúcu úlohu v politickom vývoji Grécka od roku 1910 až do svojej smrti 1936.
3 Eskişehir (lat. Doryleum) je staroveké mesto, dnes sa nachádza v severozápadnom Turecku, 250 km západne od Ankary.
4 Konstantinos I. Stratilatis bol gréckym kráľom v rokoch 1913 – 1917 a 1920 – 1922, v obdobiach, jedných z najťažších v gréckych dejinách.
5 Kokkini Milia, v preklade Červená jabloň, je v súlade s tradíciou Grékov mýtické miesto, kam budú vyhnaní z Konštantinopola Turci. Hneď po oslobodení Konštantinopola v ňom bude vládnuť „Mramorový kráľ“ (Konstantinos I. Stratilatis), ktorý sa prebudí zo spánku a pokloní sa ikonám v Chráme sv. Múdrosti. Na druhej strane Turci nazývali Červeným jablkom každé silné a veľké mesto, a teda i Konštantinopol.
6 Rok 1922 je posledným rokom grécko-tureckej vojny (1918 – 1922) a rokom tzv. Maloázijskej katastrofy, do ktorej vojna vyústila a na ktorej konci bolo z Malej Ázie vyhnané grécke obyvateľstvo.
7 Ali Veran – posledná bitka počas grécko-tureckej vojny, v ktorej bolo grécke vojsko drvivo porazené. Nasledoval masaker ranených a tí, ktorí prežili, boli odvedení do pracovných táborov.
8 Má sa na mysli výmena obyvateľstva medzi Gréckom a Tureckom, do ktorej vyústila Maloázijská výprava; jedna z najväčších výmien obyvateľstva v dejinách, ktorá spôsobila obrovské preskupenia na demografıckej a ekonomickej rovine.